Reklama
Reklama

Kamarátski diktátori

V Bielorusku vyhral voľby a referendum Lukašenko. Nikoho neprekvapil, no očividne mnohých naštval. Aspoň sme si to tak mohli prečítať v médiách. Použil všetky nástroje, aby zostal pri moci a zároveň sa mohol tváriť ako neprávom obviňovaný demokrat – masírovanie mozgov štátnou televíziou, porušovanie volebných zákonov, ktoré si sám nechal schváliť, zastrašovanie opozície, neprehľadné spočítavanie hlasov...
Počet zobrazení: 855

V Bielorusku vyhral voľby a referendum Lukašenko. Nikoho neprekvapil, no očividne mnohých naštval. Aspoň sme si to tak mohli prečítať v médiách. Použil všetky nástroje, aby zostal pri moci a zároveň sa mohol tváriť ako neprávom obviňovaný demokrat – masírovanie mozgov štátnou televíziou, porušovanie volebných zákonov, ktoré si sám nechal schváliť, zastrašovanie opozície, neprehľadné spočítavanie hlasov... Výsledok – v parlamente nie je žiaden zástupca opozície a Lukašenko môže s podporou veľkej väčšiny voličov ostať v úrade prakticky do konca života. Rovnako predpovedateľné boli kritické reakcie zahraničia. A tak by sme mohli pokračovať a zopakovať všetky protilukašenkovské argumenty, ktoré sa už stihli mnohokrát objaviť v médiách. Mohli by sme sa, spolu s ostatnými kritikmi, cítiť úžasne pokrokovo a demokraticky, a hlavne by sme mali pravdu, pretože Lukašenkov režim má od demokracie naozaj čoraz ďalej. Užitočnejšie je však pripomenúť si pár faktov, ktoré až tak často opakované nie sú. Situáciu v Bielorusku nemožno oddeľovať od situácie v iných postsovietskych republikách. Je pritom zábavné sledovať (teda, zábavné pre pozorovateľa zvonka, asi skôr tragické pre ich obyvateľov), ako závisí postoj „medzinárodného spoločenstva“ k ich vnútropolitickému systému, respektíve intenzita kritiky voči nedemokratickým praktikám, od zahraničnopolitickej orientácie vládnucej elity. Povedzme taký otec turkménskeho národa, veľký Turkmenbaši. Počuli sme niekde výhrady voči jeho nedemokratickému režimu či mučeniu politických väzňov? Aby ste boli korektní – počuli. Prednedávnom ho kvôli mučeniu politických odporcov kritizoval britský diplomat Craig Murray. Dnes už je to len bývalý britský diplomat. Alebo taký Iľcham Alijev, ktorý „demokraticky“ prebral vládu po svojom otcovi v Azerbajdžane. Na summite NATO v Bratislave mu, pre pochybnú politickú povesť, nik z „demokratov“ nepotriasal rukou menej kamarátsky. Vieme to všetci – ropa, vojenské základne... Podobný meter platí aj na iné krajiny. Parlamentné voľby v Afganistane či pripravované voľby v Iraku – boli (budú) označené za „také demokratické, ako je to možné“, hranice možností však prioritne nevytyčujú želania Afgancov a Iračanov, ale záujmy mocnejších. Podobne ako v Bielorusku. Všetci rozumní diktátori, polodiktátori a polodemokrati v krajinách na periférii postupne začínajú chápať, že sa o svoju moc doma nemusia s nikým príliš deliť – hlavne, aby správne odhadli, do akej sféry vplyvu ich krajina práve patrí. Človek by skoro povedal – neexistuje demokracia, len sféry vplyvu. Nie je to pravda. Demokracia existuje alebo, presnejšie, existujú viac alebo menej demokratické režimy, systémy dávajúce väčší alebo menší priestor rozvoju ľudskej slobody (v jej politickom i ekonomickom a sociálnom rozmere). Existujú konkrétne nedostatky režimov, pokiaľ ide o demokratickosť, a konkrétne záujmy, kvôli ktorým sú niektoré nedostatky zdôrazňované a iné prehliadané. Je správne kritizovať Lukašenkov i Karzajov. Kritika je však neúplná, ak sa nepýtame na dôvody, pre ktoré sa im viac vyplatí byť priateľskými diktátormi než demokratickými lídrami.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama