Bezbolestné tetovanie
Tattoo ako tetovanie. Tetovanie ako písanie denníka na vlastnú kožu. Koža ako umelecké dielo extravagantného umelca Tigra. Tiger ako hlavná postava divadelnej hry Igora Bauersimu. Švajčiarsky dramatik, divadelník a filmár Igor Bauersima (1964) patrí medzi takzvaných „všeumelcov“. To znamená, že nie je len autorom divadelných hier, ale neraz aj ich scénografom, autorom hudby a režisérom. Tematicky sa vo svojich hrách necháva inšpirovať aktuálnou súčasnosťou. Vo svojej najznámejšej hre norway.today opisuje príbeh dvoch mladých ľudí, ktorí sa zoznámia na internete a rozhodnú sa spoločne spáchať samovraždu. V hre Future de Luxe stojí v centre príbeh izraelského vedca, ktorý ako svojich synov vychováva klony seba a Adolfa Hitlera, aby vyvrátil genetické predurčenie dobra a zla v človeku. Hra 69 vychádza zo skutočného prípadu „Kanibala z Rothenburgu“, ktorý zo sexuálneho popudu zabil a zjedol dobrovoľnú obeť; adaptáciu Buchnerovej hry Dantonova smrť prenáša do situácie prepadu moskovského divadla čečenskými teroristami. Tattoo je predstavovaná ako moderná verzia morbídnej hry o umelcovu dušu. Bauersima určite nie náhodne volí témy, ktoré neraz zapĺňajú (alebo by mohli zapĺňať) titulky novín a bulvárnych plátkov, vie, po čom dnes ľudia prahnú, za čo sú ochotní zaplatiť. Komerčné témy prenáša na divadelné javisko, majú však slúžiť len ako základ originálnej hry s nečakaným dejom a dynamickými dialógmi. *** Tattoo je predovšetkým hra o umelcovej koži, (ne)zapredávaní sa, sláve a peniazoch. Tiger, jeden z tých umelcov, čo zarábajú veľké peniaze za to, že vystavia „dieru v syre“, je hrdý nie len na svoje inštalácie, ale aj na vlastné telo, ktoré považuje, vďaka mnohým tetovaniam, za unikát. Koža samotná sa pre neho stáva plátnom, vlastné telo ďalším z jeho umeleckých diel. Lea, Tigrova ex-priateľka, sa snaží preraziť ako herečka, avšak príležitosť hrať hlavnú postavu v jednom z nekonečných seriálov odmieta – nezapredá svoju umeleckú slobodu predsa len tak hocičomu a hocikomu. Leiným partnerom je Fred, chudobný románopisec, ktorý v dielach hľadá zmysel, jasnú štruktúru, presnú výstavbu a preto už štyri roky nie je schopný dokončiť svoj román. Naomi, okrem toho, že je Leinou nevlastnou sestrou, pôsobí ako úspešná Tigrova galeristka, nešetriaca peniazmi, falošnými úsmevmi a prázdnymi gestami. Napokon je tu Alex. Tigrov „poskok“ (a komplic), autor jeho tetovaní, ktorý túži vymaniť sa z tieňa svojho „majstra“. Miesto slov radšej volí „rap“ a vytvára tak zaujímavú hudobnú kulisu. V prvej časti hry prichádzajú do konfliktov najmä postavy medzi sebou navzájom. Kryštalizujú sa ich názory a vzťah k umeniu. Škoda len, že Martin Čičvák dovolil, aby sa význam textu stratil kdesi v preexponovaných gestách hercov, v kriku či prílišnom zvýznamňovaní vyšportovaného tela Jozefa Vajdu (čo sa neraz míňalo s funkciou zdôrazniť Tigrovu kožu ako umelecké dielo). Preto napríklad kontrast proti sebe stojacich umeleckých postupov, zosobnených v postavách Tigra a Freda, nevzbudzuje pozornosť, ktorú by si azda zaslúžil, a aj súperenie dvoch nevlastných sestier sa stáva iba bojom preafektovaných posunkov a hlasovej gradácie (v hereckej rovine vychádza zo zápasu víťazne Szidi Tobias). Jedinou postavou, ktorej na postupné odkrývanie svojho charakteru stačí predovšetkým hlas je Alex, svojím rapovaním dokáže paradoxne aspoň na chvíľu „umlčať“ eruptívne dialógy. Druhá časť hry neprináša žiaden pozitívny posun (okrem skutočného posunu stien na scéne), naopak, všetko sa upriamuje len na plastifikovanú kožu, ktorú Tiger po svojej (fingovanej) smrti necháva napospas svojim priateľom, aby sa o ňu „potrhali“. Tiger, ako aj divák, až dokonca sleduje, čo s „pevnými“ priateľstvami a zásadami robí toto zvláštne umelecké dielo, ktoré sa stáva predmetom konfliktov, odohrávajúcich sa tentoraz najmä vo vnútri jednotlivých hrdinov. Tieto zápasy však netrvajú tak dlho, ako by možno mali. Naomin postoj k peniazom bol jasný už na začiatku. Vidina veľkých peňazí „prekvapivo“ ľahko láme „čisté“ charaktery Freda a Ley, ich úsilie získať peniaze len za skutočne „poctivé“ umenie je lusknutím prsta preč. „Umelci“ túžiaci predávať svoje diela, v konečnom dôsledku predajú len samých seba. Tak ako Tigrovu kožu. Bauersima rád prepája tradičné divadlo s modernými technológiami (v tomto prípade s videom, mobilným telefónom). Práve videokamera (v istom momente jediný nástroj zakrývajúci Tigrovu nahotu) je jeho obľúbeným médiom: „Video obohacuje inscenáciu istým druhom kubistického vnímania. Môžeme nahrať minulosť postáv. Môžeme prekročiť zákon divadla, že nejakú scénu vidíme iba raz, tú istú situáciu umožní ukázať viackrát, zakaždým z iného uhla pohľadu. Pokiaľ sa video podriaďuje hre a tým aj autorovi, môže byť skvelým nástrojom.“ Ani tieto originálne vsuvky, vtipná hudba, premyslená a zároveň jednoduchá efektná scéna Toma Cillera nezachránia hru plnú očakávaných zápletiek a napredovaní, klišéovitých fráz, a najmä prepiateho hereckého prejavu. Z hry, ktorá mala ambície originálne sa zamýšľať nad postavením dnešného umenia, ostala nakoniec opäť len prvoplánová sociálna satira, moralizujúca čierna komédia, kde v centre stojí ľudský charakter, jeho nestabilnosť, ľahká ovplyvniteľnosť peniazmi. V Tattoo sa navyše nič nerozoberá do hĺbky, tak plytko ako sa narába s otázkami a problémami umenia, tak povrchne sa pristupuje aj k ľudskej povahe. Tetovanie zväčša bolí. A je trvalé. Hra Tattoo je však nudná a nepresvedčivá rovnako ako tetovanie Jozefa Vajdu. „Ihla“ sa k telu ani len nepriblíži, divákovi tak nemá čo ostať vryté do kože. TATTOO (Divadlo Aréna) Réžia: Martin Čičvák Scéna: Tom Ciller Kostýmy: Marija Havran Lea: Henrieta Mičkovicová/Lucia Hurajová Naomi: Szidi Tobias Fred: Alexander Bárta/Juraj Bernáth Alex: Jaromír Nosek Tiger: Jozef Vajda
