Blahoslavený cisár

V prvú tohtoročnú októbrovú nedeľu sa zišli pred svätopeterským chrámom v Ríme zástupcovia šľachtických rodov z celej Európy, ďalší obdivuchtiví hostia, páni v uniformách rakúsko-uhorskej armády a zvedavé zástupy, aby si v tymiánovo-naftalínovom opare haliacom priestranstvo pred chrámom vypočuli vyhlásenie posledného rakúskeho cisára a uhorského kráľa Karola za blahoslaveného. Politicky činní ľudia zo súčasnosti alebo z nedávnej minulosti bývajú vďačným objektom záujmu novinárov, fotografistov a kabaretistov, ale že by sa politik či štátnik nových čias dostal do spoločnosti svätého Petra, ďalších svätých a blahoslavených, to sa veru nestáva. Vďaka čomu si cisár a kráľ Karol zaslúžil takúto poctu? Keď študoval na nemeckej univerzite v Prahe, sotva mu napadlo, že by raz zasadol na cisársky trón. Vzácny kus nábytku vo viedenskom Hofburgu už niekoľko desaťročí používal jeho prastrýko František Jozef I., širokou pospolitosťou familiárne a priam dualisticky zvaný Ferenc-Jožka, a po ňom ho mal dostať strýko arcivojvoda František Ferdinand d’Este. Lenže, človek mieni a pán Boh mení. Najmä ak strelec dobre mieri. Ako istý študent, ktorý v lete 1914 v Sarajeve presnou ranou z pištole skoncoval s arcivojvodovými následníckymi ambíciami. Zároveň tým nechtiac zmenil osudy všetkých obyvateľov Rakúsko-Uhorska, vrátane Karola z rodu habsbursko-lotrinského. Pravda, nie všetkým sa život zmenil rovnako. Milióny prostých Rakúšanov, Maďarov, Čechov, Rumunov, Slovákov a iných príslušníkov mnohonárodnostnej ríše nasadli do vojenských transportov, ktoré ich odviezli na fronty prvej svetovej vojny, aby nejeden z týchto jednoduchých vojakov našiel miesto v chladnom hrobe kdesi v Haliči alebo na Balkáne. U Karola zmena spočívala v tom, že si poposadol na vladárskom pántiku o miesto ďalej, odkiaľ sa postupovalo už len na cisársky trón. Ale František Jozef I. vôbec nebral Karolov postup na mocenskom rebríčku na vedomie. Bol presvedčený, že jedinou povinnosťou mladíka je postarať sa s manželkou o zachovanie habsburského rodu; do štátnych záležitosti nemal čo pchať svoj následnícky nos. Niežeby cisár zmýšľal o svojom príbuznom až tak príkro ako istý nemecký politik, ktorý vyhlásil, že Karolovi je tridsať, vyzerá na dvadsať a rozumu má tak na desať. Františkovi Jozefovi jednoducho ani nenapadlo, že by mal niekto s ním zdieľať vladárenie a že by mal vôbec kedy opustiť trón už za vyše polstoročia pohodlne vysedený. Lenže zase: cisár mieni a pán Boh mení. Na jeseň roku 1916 povolal svojho korunovaného služobníka k sebe. František Jozef, vnímaný takmer ako večný panovník, prekvapil svojím skonom mnohých, no najviac asi Karola. Ešte aj na fotografii zhotovenej pri korunovaní za uhorského kráľa sa novopečený panovník tvári prekvapene. S veľkou svätoštefanskou korunou neprimeranou hlave a posotenou mierne do čela tam vyzerá skôr ako chasník z fašiangového sprievodu než ako vládca jednej z najväčších ríš vtedajšieho sveta. Ako korunovačné zvyklosti kázali, vysadili ho aj na koníka, aby hopsal na kopci navŕšenom z hliny zobranej zo všetkých kútov mocnárstva. Dostal sa až na samý vrch a ani pritom nevypadol zo sedla. Sekal šabľou na všetky svetové strany na znak toho, že bude ríšu brániť pred nepriateľmi. Nebola to len číra symbolika. Karol sa ako panovník naozaj stal najvyšším veliteľom cisársko-kráľovskej armády, na ktorú nepriateľ dobiedzal v Karpatoch a aj v horách nad jadranským pobrežím. Ale cisár namiesto toho, aby velil do útoku svojim plukom riadne preriedeným ruskými a talianskymi strelami, chorobami aj dezerciami, usiloval sa z vojny vycúvať. Jeho miernej povahe sa bridilo zabíjanie. Navyše, múdrejší radcovia, medzi ktorých patrila aj jeho mimoriadne inteligentná manželka, mu vysvetlili, že ak Rakúsko-Uhorsko zotrvá vo vojne, on nebude mať komu vládnuť. Pokus za chrbtom nemeckého spojenca či skôr tútora dohodnúť sa s nepriateľom urobili cisárovi dôverníci tak diletantsky, že všetko vyšlo najavo. Nemenej diletantsky sa Karol snažil veci zatajiť, takže ho všetci považovali za najväčšieho korunovaného luhára. To však nebolo najhoršie. Karol ponížene presviedčal nemeckého cisára Viliama II. o svojej vernosti a ochote urobiť všetko v záujme víťazstva vo vojne. Hrozilo, že Rakúsko-Uhorsko bude pokorne nasledovať do katastrofy sa rútiace Nemecko. Hrozba sa rýchlo napĺňala. Vojnu, ktorá sa na jeseň roku 1918 skončila, Rakúsko-Uhorsku nielenže prehralo, ale vlastne ani nedohralo. Skôr ako v novembri vstúpilo v platnosť prímerie, došlo totiž ešte k jednému mohutnému výbuchu, výbuchu spôsobenému sociálnym a národnostným napätím, a ríša, o ktorej sa zdalo, že nikdy nezanikne, sa rozletela na kusy. Navyše v tom zvyšku, čo ostalo z Rakúska, si obyvatelia povedali, že v rámci generálneho upratovania vyhodia s nepotrebným nábytkom na smetisko aj cisársky trón. Karol sa, pravdaže, nechcel vzdať tejto vzácnej veci. Lenže neverní Rakúšania trvali na svojom a navyše ho vyhnali z krajiny a urobili z nej republiku. Prijali ho aj s rodinou, hoci nie veľmi ochotne, vo Švajčiarsku. Tam mu aktuálne udalosti pripomenuli, že mu kedysi patrili aj iné tróny ako viedenský. Zistil, že ten v Budapešti, na ktorom chvíľu sedel ako uhorský kráľ, neúctivci koncom vojny síce tiež vyhodili, ale že v maďarskom zvyšku Uhorska sa predsa len našli milovníci kráľovských starožitností, ktorí ho postavili na pôvodné miesto. Karol, hádam aj náchylný pokojne si užívať švajčiarsky exil, no podpichovaný ambicióznou manželkou, bez ohľadu na sľub daný švajčiarskym hostiteľom, že sa nebude pliesť do politiky, sa v roku 1921 vydal do Maďarska za kráľovským trónom a kráľovskou korunou. Lenže správca krajiny admirál Miklós Horthy si povedal, že tak ako má Maďarsko admirála, hoci nemá more, môže mať trón a kráľovskú korunu, ale nemusí mať kráľa. V odmietavom postoji ho navyše utvrdzovalo to, že Karolove nároky sa nepozdávali ani víťazom svetovej vojny ani susedným štátom. Karol sa dvakrát pokúsil dostať k svätoštefanskej korune a k trónu v Budapešti. Vždy neúspešne. Veliteľ jeho prívržencov plukovník Anton Lehár, brat známeho skladateľa operiet, napodobil na vojenskom poli bratove tvorivé postupy tak úspešne, že snahy, ktoré mohli mať vážne následky, vyzneli nakoniec ako operetka o zneuznanom uchádzačovi o kráľovstvo. Na tretí pokus Karol už nedostal príležitosť. Briti ho vyviezli na portugalský ostrov Madeira, kde by bol mohol ešte dlho spomínať na časy, keď viedol ku krachu Rakúsko-Uhorsko, nebyť povestnej španielskej chrípky. V polovici marca 1922 ochorel a krátko nato zomrel. Ostalo však dosť tých, ktorí neboli ochotní považovať habsburský dom a jeho vladárenie za záležitosť minulosti. Priebežne sa žiadalo udržiavať jeho povesť v povedomí ľudí, a to v pozitívnom zmysle. Keďže konanie Habsburgovcov sa vždy úzko spájalo s vernosťou katolíckej cirkvi a s jej záujmami, zapojili do svojich snáh Svätú stolicu. Založili Modlitebné spoločenstvo cisára Karola s cieľom dosiahnuť excisárovo blahorečenie. Nežičlivci začali vyťahovať na svetlo božie použitie bojových plynov proti Talianom v roku 1917 a spytovať sa na cisárovu úlohu pri tejto vojnovej akcii. Na kompetentných cirkevných miestach však zavážilo, že sa Karol príkladne staral o rodinu a že bol oddaný veriaci. Pokiaľ išlo o zázrak, čo je nevyhnutným kvalifikačným predpokladom na zaradenie navrhovaného medzi blahorečených, argumentovalo sa tým, že Karol dopomohol istej mníške k vyliečeniu kŕčových žíl. Stalo sa tak 38 rokov po jeho smrti. Môže byť väčší zázrak? Úsilie Spoločenstva teda slávilo úspech, Karola Habsburského blahorečili. A možno sa dostane aj medzi svätých. Nepravdepodobné? Prečo? Veď ani to, že bude cisárom, sa veľmi neočakávalo a o možnosti blahorečenia tiež mnohí pochybovali. Otázne je, koho svätým by potom mohol byť – lebo veď každý svätý má vo svojej kompetencii nejaký rezort. So zreteľom na to, ako velil svojim vojskám, ako rokoval o prímerí s protivníkom, kam doviedol svoju ríšu, ako sa skončili snahy opätovne získať stratený trón, primerané by bolo, keby sa stal patrónom podobne úspešných, ako bol on sám. Autor je historik