Vnímam, teda som?

Skúsme si uvedomiť, čo každý deň vnímame. Či chceme, alebo nie, cez naše „slávne“ médiá plynie prúd moderného vedomia. Nepretržite sa na nás valia nové informácie, nové titulky. Zoberme si len niektoré správy posledných dní:
Počet zobrazení: 1667

Skúsme si uvedomiť, čo každý deň vnímame. Či chceme, alebo nie, cez naše „slávne“ médiá plynie prúd moderného vedomia. Nepretržite sa na nás valia nové informácie, nové titulky. Zoberme si len niektoré správy posledných dní: Vo futbale sme konečne porazili niekoho, kto stojí za to: Lotyšsko. Naozaj je to tak. Máme schopných útočníkov, strelecké šťastie, nepriestrelnú obranu. V kuloároch sa už rozpráva o charaktere, azda aj morálke mužstva, ktorá by nemala zmysel bez dobrého trénera. Radujeme sa. Tešme sa. Nasledujme. Konečne máme koho. Ešte predtým však v Iraku popravili posledného z troch britských rukojemníkov. Kenneth Bigley sa pár sekúnd pred svojou smrťou pýta: „Ľudia, čo to robíte ?“ Svoju otázku neadresuje len Blairovi. Adresuje ju nám. Všetkým. Nielen ľudia, ale aj symboly prichádzajú o život. V nedeľu zomrel Christopher Reeve, bývalý Superman, človek, ktorý ani po deviatich rokoch trápenia neuveril, že Vietnamská vojna mala zmysel. A to nie je jediný zmysel, ktorý u nás stráca svoj zmysel. Najmä na Slovensku. Akosi podozrivo ticho obišla našu krajinu správa, že ono silné európske différence medzi nami a nimi stratilo svojho autora. Jacques Derrida vo svojom poslednom interview hovorí: Naučiť sa žiť znamená naučiť sa zomrieť. Ešte šťastie, že stále je o čom rozprávať a písať: „Pravidlá hazardu sa sprísnia.“ Nie, nehovoríme o domácej politike. Tu sa zabávame na iný spôsob: Slotove vyhlásenia, že po odchode Kia si Slováci na svojich pozemkoch môžu postaviť akurát tak latríny, činia „jeho“ národ hodným povšimnutia. Trošku alarmujúcejšie znejú titulky: „Zo študentov sa stávajú vysokoškolskí robotníci“ či to, že „Počet mŕtvych v Tabe bude vyšší“. Teraz si predstavte seba. A povedzte si, musím k tomu zaujať nejaký postoj. Mal by som si o tom niečo myslieť. Všetko čítam, všetko vnímam, všetko viem! Beriem svet na vedomie. Ale je to naozaj tak? Naozaj všetko čítam, vnímam a viem? Alebo si informácie nechávam len voľne prúdiť hlavou? A existuje vôbec možnosť (šanca) brať ich vážne? Naozaj rozumiem slovám, ako: Sú to naši spoluobčania, ktorí ukázali obrovskú silu a obrovskú morálku. A necítim väčšiu túžbu, ako je to, aby nasledujúce mesiace a roky priniesli potvrdenie, že to všetko z pozície ľudí, z pozície občanov malo zmysel. (M. Dzurinda) Veríte tomu? Skúste k tomu zaujať postoj. Neviete? A viete, že musíte, lebo by sa nebolo o čom baviť? Bavme sa radšej o inom.. Kde je východisko? Pokúste sa obzrieť okolo seba. S kým sa rozprávate? Komu chcete naozaj niečo povedať? A koho chcete naozaj počúvať? Nejde len o to, či beriete svojich priateľov vážne. Obávam sa, že najprv sa treba zamyslieť, či tento nekontrolovateľný prúd informácií dáva ešte nejaký zmysel. A aj keď – či áno alebo nie, nie je hlavná otázka. To, čo zaváži, je iná téma: Predovšetkým ide o to, pochopiť niekoho, s kým sa oplatí alebo neoplatí rozprávať. Až vtedy môžete brať veci vážne a s nimi aj titulky: „O zamestnaní na východe rozhoduje aj farba pleti“ alebo „Knihy sú opäť v móde“. Budete sa smiať z márností typu „Klaus si prišiel do Bratislavy po ďalší doktorát“. Ešte raz – rád uverejňujem starý sokratovský inzerát: Hľadám niekoho, s kým sa oplatí rozprávať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984