Peter Breiner - skladby pre klavírne trio
Vývoj slovenskej hudby v 20. storočí charakterizuje striedanie sa skladateľských generácií vnášajúcich do domáceho priestoru nové poetiky, ktoré narúšali daný status quo, stávajúc sa podnetom k novým ideovým súbojom a zrážkam. O veľkosti periódy nástupu generácií rozhodoval stav úväzkovej naplnenosti pedagógov skladby – národných umelcov. Vyprázdnenosť úväzkov spôsobila, že majstri Moyzes, Cikker a Kardoš prijali na prijímacích skúškach roku 1975 až štyroch študentov – Víťazoslava Kubičku (nar. 1953), Martina Burlasa (1955), Petra Breinera (1957) a mňa (1956); o rok neskôr k nám ešte pribudla Iris Szeghy (1956), Norbert Bodnár (1957) a Jozef Kolkovič (1957). To bola báza skladateľskej generácie 80-tych rokov. V čase našich štúdií i absolutórií boli slovenské skladateľské prejavy rozdelené normalizačnými dogmami na prípustné a neprípustné prejavy. Normalizácia očakávala od hudby predovšetkým manifestácie loajálnosti, a tie hľadala pomocou dávno zastaralých socrealistických okuliarov, k neadaptovaným či neadaptabilným prejavom priradila najmä priestory domácej avantgardy, ktorá sa namáhavo rodila v šesťdesiatych rokoch. My sme študovali u národných umelcov a sympatizovali s „poníženými a urážanými“, no ak sme chceli povedať vlastné slovo, museli sme odmietnuť túto starú hru, ktorá anachronizovala nielen tábor pravého socialistického umenia, ale aj tábor avantgardy. Chceli sme hudbe vrátiť jej akútnu sémantiku, hľadať novú expresiu, stavať nové kontexty, ktorých naliehavosť sme pociťovali. Odmietli sme oba typy prevládajúcej rétoriky – socialistickú aj avantgardnú, zavrhli sme ponímanie umenia ako slúžky politických cieľov i ako autonómneho objektu, v ktorom nemožno odlíšiť ciele od prostriedkov. Umelecké generácie sa zvyčajne charakterizujú časovou zhodou, ako aj zhodou cieľov. V rámci nich však existuje aj pendant – komplementárnosť. Ak sme naše nové hudobné konepcie opierali o jestvujúcu hudbu, ktorú sme mali radi a poznali, a negovali sme predstavu hudby ako manifestácie autorskej originálnosti, tak práve v našich hudobných náklonnostiach sa prejavila naša rôznosť. Ak som ja vychádzal z hudobno-historických modelov starej hudby, ktorú som hrával, tak Martin Burlas vychádzal zo zdrojov avantgardného rocku, Viťo Kubička z motivickej práce Leoša Janáčka či Ilju Zeljenku, Peter Breiner využíval najrozmanitejšie zdroje svojej hudobníckej praxe, medzi ktorými dominovala džezová inšpirácia. Peter Breiner sa spočiatku venoval najmä klavírnej hre, popri ktorej začal študovať skladbu u prof. Jozefa Podprockého. Bázu svojho skladateľstva získal u nestora slovenských skladateľov, prof. Alexandra Moyzesa, ktorého bol posledným žiakom. Už počas týchto štúdií sa venoval najrozmanitejším hudobným profesiám – hre na tympany v opernom orchestri, džezovej pianistike, klavírnej i dirigentskej interpretácii vážnej hudby i hudobnej réžii. Vytrvalo pritom odmietal racionalizáciu svojej hudobnosti, hudobnú analýzu či skladateľskú reflexiu, ktorá sa v 20. storočí tak často stávala náhradným zdrojom samotného skladateľstva. Široká paleta hudobných skúseností sa odrážala už v jeho prvých skladbách. Pamätám si, že už v čase začiatkov jeho štúdií na VŠMU mal cieľ spojiť do jedného celku nespojité – hudobné svety Sergeja Prokofieva a Schönbergovej dodekafónie. Za svoju hybridizáciu hudobných svetov si už v začiatkoch vyslúžil množstvo dehonestujúcich výrokov; len málokto si vtedy všimol, že ide o vykryštalizovaný prejav aktuálnej polyštylistiky, ktorá sa neskôr dostala do dejín umenia 20. storočia pod názvom postmoderna a v hudbe si získala špecifickú nálepku cross-over, ktorej objem v posledných desaťročiach pozoruhodne narástol. Breinerova hudba nebola kolegami prijímaná s porozumením či toleranciou, plodila rozporné reakcie, a tak sa sám jej autor nikdy dlhšie nezohrial v nijakom zamestnaní. Túžba po slobode umeleckého prejavu ho nútila odmietnuť kompozíciu podľa vopred daných premís a netolerancia voči jeho hudbe z neho vytvorila majstra všetkých muzikantských profesií. V osemdesiatych rokoch sme sa stretli s Breinerom ako skladateľom, aranžérom, pesničkárom, dirigentom, klaviristom, džezovým pianistom, hudobným režisérom, komorným či sólovým hráčom, autorom vážnej i nevážnej hudby, symfónií i pesničiek, muzikálov, filmovej či scénickej hudby, ale aj s Breinerom literárnym či filmovým kritikom, fejtónistom, rozhlasovým či televíznym moderátorom. Breiner ponovembrovú dobu neomylne diagnostikoval ako dobu veľkých príležitostí pre malých ľudí. Jeho diagnózy akútnych spoločenských porúch, ktoré často nadobúdali slovnú podobu, boli prejavom reflexie historickej skúsenosti, v ktorej nebol nijaký priestor pre historický optimizmus. Roku 1992 sa rozhodol pre emigráciu do Kanady, kde mohol v širokej miere uplatniť pestrosť svojich hudobných skúseností. Aj tu skladateľstvo ostalo preňho nielen priestorom realizácie remeselnej zručnosti, ale aj umeleckej slobody. Ak si peniaze na zaplatenie šekov získava vďaka svojim aranžérskym, dirigentským či hráčskym schopnostiam, jeho autonómnu kompozíciu neriadia nijaké „zákonitosti trhu“, ale vlastné náklonnosti, vášne či nevyhnutnosti. Na svetovom trhu sú dnes stovky nahrávok Breinera, aranžéra, inštrumentátora, klaviristu či dirigenta, no len pred niekoľkými dňami vyšlo prvé CD, ktoré je venované jeho autonómnej skladateľskej tvorbe. Švajčiarska firma Cascavelle vydala Breinerove skladby pre klavírne trio v interpretácii švajčiarskeho súboru Trio Animae, ktoré je aj našej verejnosti známe ako nadšený interpret klasickej i súčasnej (a dokonca slovenskej) hudby. Klavírne trio patrí spolu so sláčikovým kvartetom k základným zoskupeniam klasickej hudby. Breiner pre toto zoskupenie napísal v roku 1984 skladbu Sonata ostinata, trojčasťové trio, ktoré sa opiera o formový pôdorys klasicistickej sonáty, no jeho témy, tematická práca a spôsob rozvíjania ideí vyrastajú rovnako z dedičstva iného známeho média – džezového klavírneho tria. Skladba je nielen mediálnym hybridom, je vďačnou syntézou oboch hudobných svetov do pôsobivého celku, o aký sa o niečo neskôr pokúsil aj Chick Corea vo svojom Klavírnom triu. O rok neskôr Breiner napísal päťčasťový suitový cyklus nazvaný Milému pánovi Bachovi k narodeninám. Skladba sa svojou inšpiráciou opiera o Bachovu husľovú Suitu E dur i o barokový koncertantný kontrapunkt, ktorý je tentoraz spojený s harmonickým dedičstvom swingovej éry. Breiner svoju skladbu, určenú pôvodne pre husle a klavír, neskôr prearanžoval pre klavírne trio, ktoré premiérovo uviedlo Trio Animae na koncerte v Lugane. Z roku 2001 napokon pochádza Breinerov trojkoncert pre klavírne trio a orchester nazvaný ...there must be something... . Rozsiahlo koncipovaný trojčasťový trojkoncert už vytvára vyššiu syntézu svojich rozporných súčastí, hudobný jazyk diela je homogénny, aj keď sa v jeho východiskách objaví ďalšia inšpiračná vrstva – chasidský klezmer. Trojkoncerty pre klavírne trio a orchester sú vo svetovej literatúre veľmi zriedkavé, sám si spomeniem len na diela Beethovena a Martinů, a tak má Breinerova skladba veľkú šancu zaujať pozornosť mnohých súborov, túžiacich rozšíriť si repertoár. Aj premiéra tejto skladby je spojená s Triom Animae: Tomas Dratva, Jean-Christophe Gawrysiak, Dieter Hilpert ju pod autorovou taktovkou premiérovo uviedli v rámci abonentného cyklu Štátnej filharmónie Košice. Hudobnícke nadšenie i erudícia interpretov sa tu zliali s Breinerovým skladateľstvom do jednotného celku. Peter Breiner je dnes na Slovensku známy najmä ako zúrivý glosátor spoločenského či politického života, vyvolávajúci rovnako zúrivé reakcie. Ak však naozaj chceme vedieť, kto Peter Breiner je, musíme počúvať jeho hudbu, práve tam totiž „must be something“.
