Aká bude budúcnosť slovenskej ľavice?

Mediálny priestor dnes „okupujú“ také témy domácej politiky, ako je reforma zdravotníctva, privatizácia Slovenských elektrární či menšinové postavenie vlády. Hoci ľavicové strany k nim majú čo povedať, až na výnimku, ktorú tvorí strana Smer, z tejto strany politického spektra nepočuť žiadne argumenty.
Počet zobrazení: 1120
10_karikatura-m.jpg

Mediálny priestor dnes „okupujú“ také témy domácej politiky, ako je reforma zdravotníctva, privatizácia Slovenských elektrární či menšinové postavenie vlády. Hoci ľavicové strany k nim majú čo povedať, až na výnimku, ktorú tvorí strana Smer, z tejto strany politického spektra nepočuť žiadne argumenty. Keďže v modernej politike platí heslo „Ak nie si v médiách, neexistuješ“, na Slovensku sa od posledných parlamentných volieb vytvorilo zdanie, že okrem Smeru tu niet žiadnej inej sociálno-demokratickej sily. Je (dnes už možno povedať bola) to výzva, ktorú však drobné ľavicové subjekty nepochopili. Ak má byť politika strany úspešná, musí vedieť pritiahnuť pozornosť, či už sa nachádza v zákonodarnom zbore, alebo mimo neho. Plakať nad tým, že „médiá nás nechcú“, nemožno. Isteže, väčšie šance byť videný má ten, kto je viac „na očiach“, keďže vo väčšej miere ovplyvňuje politické dianie; to však určite nie je dôvod na pasivitu. Do kuchyne jednotlivých politických subjektov nevidno a v podstate to ani nie je potrebné. Dôležitejšie je, ako sa na politiku „svojej“ strany pozerá volič, pričom u drobných ľavicových strán to vyzerá, akoby ani žiadneho osloviť nechceli. Akékoľvek vyjadrenie sa k aktuálnej politike, ktoré prekoná komunikačnú bariéru, je iba výnimkou potvrdzujúcou pravidlo. Svojím pasívnym postojom utvrdzujú verejnosť v tom, že okrem Smeru na Slovensku skutočne neexistuje reálny sociálno-demokratický subjekt, čím iba posilňujú jeho postavenie. Základom úspechu v konkurenčnom boji je pritiahnuť pozornosť zákazníka a presvedčiť ho, že môj produkt je lepší. A ak nie lepší, tak minimálne potrebnejší. Ak toto „malá slovenská ľavica“ nedokáže, nemôže prežiť. Zákonitosti z ekonomiky nepustia a aj preto sú dnes drobné ľavicové strany na pokraji svojej existencie, kým Smer sa možno stane najsilnejšou slovenskou stranou vo všeobecnosti. Ako vlastne došlo k tomuto stavu? Ak chceme zistiť odpoveď na túto otázku, musíme sa vrátiť minimálne do predvolebného obdobia roku 1998. V tom čase bola najsilnejšou demokratickou ľavicovou stranou SDĽ, čo dokázala úspešne pretaviť do volebného výsledku, keď končila tretia v poradí a po SDK sa stala druhou najsilnejšou stranou vtedajšej vládnej koalície. Ako to dokázala? Geniálnym spôsobom využila vtedajšie spoločenské podmienky a pridala aj niečo navyše. Oslovila voličov, nespokojných s vtedajším spoločenským poriadkom, ktorým však nevyhovoval prílišný „radikalizmus“ SDK, a šikovne tak vyplnila priestor medzi HZDS a dzurindovcami. Okrem toho sa voličovi predstavila ako odborná strana, keď stavila na skúsených politikov, pričom ich prezentovala ako odborníkov na rôzne oblasti spoločenského života. O tom, že v očiach voliča bola vnímaná ako moderná strana, svedčí skutočnosť, že po SDK získala najviac prvovoličských hlasov. V skutku vynikajúca východisková pozícia, ktorá však nedokázala byť využitá. Prvou vážnou chybou SDĽ bolo, že nedala viac priestoru politikovi, ktorý sa výraznou mierou pričinil o volebný úspech strany. Reč je o Robertovi Ficovi. Jeho raketový nástup spôsobil u vtedajšieho vedenia (na čele s Jozefom Migašom) strach, že by tento mladý populárny politik ohrozil zabehaný stranícky poriadok, čo mohlo stáť viacerých funkcionársku stoličku. Fico vyriešil situáciu tým, že odišiel a onedlho založil vlastný politický subjekt nazvaný neštandardne – Smer (neskôr sa za pomlčkou objavil väčšine verejnosti neznámy pojem „tretia cesta“). Subjekt bol viac orientovaný na tvrdú kritiku vlády ako na jednu z ideológií, napriek tomu postupom času naberal čoraz väčšiu voličskú podporu a bolo s ním treba vážne rátať do ďalších volieb. Naštartovaný úpadok SDĽ pokračoval. Strana ostala úplne odtrhnutá od reality, hrala svoje zákulisné hry, vybíjala sa v žabomyších vojnách s koaličnými partnermi a postupne bola čoraz viac spájaná s korupciou. Takýto obraz rozhodne nekorešpondoval s očakávaniami voliča, ktorý začal hľadať alternatívu inde. Iróniou osudu je, že sa priklonil práve k strane Smer. SDĽ sa do reality vrátila až niekoľko mesiacov pred voľbami, keď jej voličská podpora vykazovala čísla hlboko pod päťpercentnou hranicou. Situáciu sa snažila zachrániť stočením kormidla prudšie doľava (Migaša nahradil radikálnejší Koncoš, začali padať dokonca úvahy o volebnej koalícii s komunistami), čím si spôsobila ďalší úder – stranu opustilo umiernené Weissovo krídlo, ktoré si založilo vlastný politický subjekt. Tak uzrela svetlo sveta SDA. Plán jej lídrov – vytvoriť alternatívu voči Smeru – sa však ukázal príliš ambiciózny. Strana nepredstavila nič nové, čím by mohla prilákať ľavicového voliča, a vo voľbách neuspela. Rovnako tak SDĽ. Neuspel však ani Smer, ktorému prieskumy verejnej mienky predpovedali dokonca súboj o víťaza volieb s HZDS; nakoniec z toho bolo iba tretie miesto, keď ho dokázala predstihnúť aj premiérova SDKÚ. Vláda bola zložená zo štyroch pravicových subjektov a nastal čas na diskusiu o budúcnosti slovenskej ľavice. Tá sa primárne odvíjala od otázky, ktorou cestou sa vydá Smer. Vzhľadom na nelichotivý výsledok „klasických“ sociálno-demokratických strán sa očakávalo, že sa tento subjekt posunie doľava a vyplní tak miesto, ktoré ostalo neobsadené. Tak sa aj stalo, a hoci Smer dnes stále používa mediálnu stratégiu nezmieriteľného kritika vlády, čoraz viac to robí práve zo sociálno-demokratických pozícií. Prihlásením sa Smeru k socialistickým hodnotám došlo k úplnému vytesneniu drobných ľavicových strán z viditeľnej politiky, ktoré sa teda museli rozhodnúť medzi dvoma alternatívami svojej ďalšej budúcnosti: vytvoriť protiváhu Ficovho subjektu, alebo sa s ním spojiť. Boli to práve SDĽ a SDA, ktoré sa rozhodli ísť prvou cestou. Jej náročnosť spočíva v tom, že o ľavicového voliča (z hľadiska socioekonomického, nie z hľadiska hodnotových orientácií) sa dnes vedie urputný zápas naprieč celým politickým spektrom, od komunistov cez Smer, HZDS až po národniarov. Za tejto situácie je potrebné vytvoriť mimoriadne príťažlivú víziu na pritiahnutie pozornosti občana, čo vyžaduje omnoho väčšiu aktivitu ako tú, ktorú predvádzajú drobné slovenské ľavicové strany od volieb 2002. Drobná ľavica všetko stavila na plán spolupráce s osobnosťami typu Ivana Saktora a Petra Mihóka, čo je (pri všetkej úcte k spomenutým pánom) naozaj smiešny ťah trebárs v porovnaní s umiestnením Petra Šťastného na kandidátke SDKÚ pre eurovoľby. I. Saktor je, navyše, známy inklináciou k Smeru, hrou na dve strany by sa v očiach jeho predsedu zdiskreditoval, čo by pri predpokladanom víťazstve Smeru v najbližších parlamentných voľbách určite nebola žiaduca východisková pozícia. Jeho angažovanosť v prospech drobných ľavicových strán bola teda skôr idealizmom týchto strán ako realitou. Plán však neskrachoval iba preto, že sa nepodarilo pritiahnuť osobnosti, ako to bolo prezentované v médiách. Vyjadrenia jedného zo zaangažovaných o prehnaných požiadavkách SDA dali poznať, že na povrch vyplával spor, latentne prítomný od prvých úvah o integrácii ľavice pod vedením SDĽ a SDA. Je ním líderstvo v budúcom zoskupení. Keď sa teda k vyššie uvedenému pridajú ešte zložité vzťahy medzi jednotlivými lídrami drobných strán, nie je prekvapením, že sa ocitli v súčasnom postavení. Integrácia ľavicových síl v dnešných podmienkach znamená jediné – fúziu drobných ľavicových síl so Smerom. A začala sa situáciou, keď sa vo Ficovej strane bez stopy „roztopila“ SOP; podobný proces naštartovala aj SDSS, hoci na ňu si poniektorí v budúcnosti spomenú aspoň po vyslovení celého názvu Ficovej strany. Po SDĽ a SDA ostane pravdepodobne len zopár mien na kandidátke Smeru na budúce parlamentné voľby. Smer zdedí nejaký majetok (a pravdepodobne aj zopár dlhov), zvýši svoje zastúpenie v samospráve a členstvom v Socialistickej internacionále sa priblíži európskym socialistickým stranám. Čo však bude potom? Vláda ľavice na Slovensku, resp. spolupráca s najväčšími socialistickými stranami predsa nemôžu byť cieľom. Treba si položiť otázky, ktoré sú omnoho pálčivejšie ako otázky, koľko miest na kandidátke Smeru získa SDĽ a koľko SDA. Treba sa zamyslieť nad tým, ako by slovenská ľavica mohla prispieť k prekonaniu krízy socialistických strán, vyplývajúcej z ekonomickej neudržateľnosti štedrého sociálneho systému, a treba sa nad tým zamyslieť teraz. V opačnom prípade vzniká na slovenskej politickej scéne iba ďalšie z mnohých zoskupení bez akejkoľvek vízie, snažiacich sa oklamať občana v záujme vlastných pochybných cieľov. Autor je politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984