„Začem bukvy...“
V poslednom čase okolo mňa trikrát prebehla „diskusia o potrebnosti diskusie“. Je symptomatické, že vo všetkých troch prípadoch tvorili kontext „reformy“ slovenskej vlády (a čo je ešte symptomatickejšie – diskusia o diskusii sa rozpútala, keď už bolo „o všetkom rozhodnuté“). Najčerstvejším príkladom je pondelková prezentácia knihy Brigity Schmögnerovej o sociálnom modeli v EÚ. Autorka kritizovala súčasnú vládnu politiku nielen z hľadiska jej obsahu, ale aj nedostatočnej diskusie pred ňou. Týždeň predtým sa uskutočnila konferencia organizovaná Inštitútom pre dobre spravovanú spoločnosť, IVO a INEKO. Konferencia o vízii budúcnosti Slovenska sa zo značnej časti premenila na diskusiu o (ne)existencii diskusie. Posledným príkladom je komentár Martina Bruncka, ktorý v polovici septembra uverejnil denník SME. Z pozície „moderného pravičiara“ odmieta ekonomickými odôvodneniami ďalšie znižovanie daní, čo si vyslúžilo okamžité odmietnutie „pravých pravičiarov“ (podporené argumentmi, ako „... pán Friedman povedal...“, „... zlodejský byrokratický štát a jeho dane...“, „... nižšie dane vedú k vyššiemu rastu a ten rieši všetky problémy...“). Príklady ukazujú jedným smerom – na Slovensku chýba politická diskusia a pokusy o ňu (hoci umiernené) sa prísne trestajú. Prečo je však takáto diskusia potrebná? Prečo by nemohol víťaz určovať pravidlá hry? V slovenskom politickom systéme sa máloktorá vláda môže oprieť o legitimitu vyše polovice občanov – nie tých, čo sa zúčastnia na voľbách, ale všetkých občanov. Nič na tom nemení ani námietka, že do úvahy treba brať len tých, ktorí k urnám prišli, pretože ostatní sa svojej možnosti voľby „dobrovoľne“ vzdali. Voliči sa totiž rozhodujú na základe komplexu príčin, volebný program nehrá vždy hlavnú úlohu a navyše sa ani on vždy nezhoduje s programom vládnych koalícií (o čom svedčí rovná daň či platené vysoké školstvo). Tvrdenia, že ľudia si terajšie reformy „zvolili“ v septembri 2002, preto neobstoja. Neznamená to, že o každej novele zákona treba vyhlásiť referendum. Pri tých najpodstatnejších zmenách by však mala prebehnúť široká diskusia. Potom je tu zodpovednosť voči občanom. Hoci politik nie je vedec, aby sa cítil viazaný potrebou intelektuálnej skromnosti (opak je pravdou), a tak o správnosti vlastných názorov nepochybuje, pocit zodpovednosti voči voličom by ho mal motivovať k tomu, aby ich konfrontoval s oponentmi. Tvrdenie „niet s kým“ je zakrývaním neochoty alebo intelektuálne elitistickým postojom. Inteligentný a ochotný diskutujúci si do „intelektuálne dostatočného jazyka“ dokáže preložiť aj výrok „Z grafov sa ľudia nenajedia“. Posledným dôvodom je zodpovednosť voči vlastným myšlienkam. Ak politik verí v správnosť svojich ideí, zodpovednosť káže, aby sa snažil, aby bol spoločenský a ekonomický život podľa nich organizovaný aj po jeho eventuálnej politickej porážke. Musí o ich správnosti presvedčiť politického súpera (čo je menej pravdepodobné) alebo verejnosť, aby po výmene politickej garnitúry nedovolila „reformy zvrátiť“. Politik vystupujúci z pozície absolútneho víťaza, neochotný o svojich názoroch diskutovať, tak buď neprikladá dostatočnú váhu demokracii, svojim voličom, alebo vlastným myšlienkam.
