Rozhlas proti Povstaniu

Keď sa hovorí o Slovenskom národnom povstaní, zvykne sa spomenúť úloha Slobodného slovenského vysielača, najmä jeho podiel na mobilizácii občanov do odboja. Hodne sa napísalo aj o protipovstaleckých silách, no v tomto prípade sa zabúda na protivníka, ktorý na prelome leta a jesene 1944 zvádzal boj s povstalcami na rozhlasových vlnách. Uvažovanie slovenského poslucháča vtedy ovplyvňoval a pre ľudácky režim sa ho usiloval získať a udržať Slovenský rozhlas, rozhlasová spoločnosť vojnového slovenského štátu. Vtedajší Slovenský rozhlas s ústredím v Bratislave a jedinou mimobratislavskou pobočkou v Prešove sa organizačným usporiadaním líšil od rozhlasových inštitúcií ďalších krajín vo sfére nemeckého vplyvu bezprostredne riadených mocenskými centrami, nehovoriac už o samotnom Nemecku. V roku 1939 poštový rezort ako organizátor rozhlasovej činnosti použil formu spoločnosti s ručením obmedzeným, vlastnú rozhlasu predvojnovej ČSR. Išlo údajne o dočasné riešenie, to sa však zachovalo do konca vojny a vlastne aj po nej. Zvládli sa aj snahy Nemcov získať majetkový podiel v spoločnosti, a tak aj priamu účasť na jej riadení. V riadiacich orgánoch rozhlasu mala rozhodujúce slovo vláda, ale pôsobili v nich aj zástupcovia kultúrnych inštitúcií a priemyslu. Dominantné postavenie vo vedení spoločnosti zaujímal Úrad propagandy – jeho šéf Tido Jozef Gašpar od roku 1941 zastával súčasne funkciu predsedu rozhlasovej spoločnosti – no chod Slovenského rozhlasu v značnej miere určovali apoliticky orientovaní predstavitelia poštového rezortu. Ani Úrad propagandy ostatne nemal také postavenie a nezasahoval do činnosti rozhlasu tak ako jeho predobraz – Goebbelsovo ministerstvo propagandy, všemocný vládca nemeckej kultúrnej sféry. Spravodajcovia a publicisti Slovenského rozhlasu vyslovovali podporu slovenskej štátnosti, režimu a jeho inštitúciám. V prvých rokoch sa do spravodajských relácií často, do publicistiky ojedinele, zaraďovali materiály dodávané Nemcami, propagovala sa spolupráca s Nemeckom. Najmä cez sprostredkovávané oficiálne politické vystúpenia sa šírili totalitaristické názory, vyhlásenia proti Spojencom, predovšetkým proti ZSSR, antisemitské výpady, výroky na podporu vojny vedenej Nemeckom. Rozhlasoví publicisti vystupovali iniciatívne v súvislosti s účasťou slovenskej armády na ťaženiach proti Poľsku a Sovietskemu zväzu, vydávali ich za oslobodzovacie vojny. Väčšinu programu však stále tvorila osveta a umenie, rozsiahle zastúpenie mala náboženská tematika. Časom sa priestor na náučné relácie, umelecké slovo a hudbu ešte zväčšoval a od konca roku 1941 bol zrejmý apolitický trend programu, spravodajstvo a najmä publicistika sa už v podstate opierali o domáce zdroje. Ľudácki radikáli a Nemci neraz vyslovovali s vysielaním nespokojnosť. To isté sa vzťahovalo na personálnu politiku. Vedenie rozhlasu tolerovalo medzi zamestnancami a spolupracovníkmi politických opozičníkov a Židov, v niekoľkých prípadoch (Andrej Bagar, Ján Kalina a ďalší) im vyslovene poskytlo ochranu. V lete 1944 spôsobilo stupňovanie sa odbojovej aktivity na Slovensku zmeny v činnosti Slovenského rozhlasu. V dôsledku partizánskych akcií rozhlas rezignoval na výjazdy na vidiek, výrazne obmedzil reportáže a nahrávanie v teréne, tvorba sa uzatvárala do štúdií. Pocit ohrozenia sa u predstaviteľov režimu premietol do snahy viac kontrolovať rozhlas a do programu dostať viac politických tém. Ak Úrad propagandy, už predtým nespokojný s laxným vzťahom rozhlasových tvorcov k politickým témam, dodával do vysielania materiály z vlastne produkcie, teraz ich objem ešte zvýšil. Večer 29. augusta 1944 si pred rozhlasový mikrofón zasadol minister národnej obrany Ferdinand Čatloš, aby prečítal prejav, ktorý mu napísal Tido Jozef Gašpar. Poslucháčom oznámil, že nemeckí vojaci vstupujú na Slovensko s úlohou skoncovať s partizánstvom, a žiadal obyvateľstvo a vojakov, aby Nemcom poskytli podporu. Vedenie odbojových zložiek v armáde malo už informácie o pohybe nemeckých jednotiek pred Žilinou, ale práve na Čatlošov prejav zareagovalo rozkazom, aby sa armáda postavila Nemcom na odpor. Na druhý deň 30. augusta 1944 dopoludnia Slobodný slovenský vysielač rozšíril odbojové výzvy určené nielen vojakom, ale aj celému obyvateľstvu. Rozhlasové vysielanie tak zapôsobilo ako súčasť spúšťacích mechanizmov ďalekosiahleho konfliktu. Ešte 30. augusta večer podniklo vedenie štátu rozhlasový protiťah – k poslucháčom prehovoril prezident Jozef Tiso a veliteľ divízií dislokovaných na východnom Slovensku generál Augustín Malár. Tiso vyzýval občanov a vojakov, aby zachovali vernosť režimu, nekonali proti nemu a proti nemeckým vojakom, Malár vyzýval vojakov na zdržanlivosť. Nevedno, do akej miery prejavy zapôsobili, no hoci autorita vlády bola vtedy už otrasená a jej moc minimálna, išlo o mužov, ktorí sa u určitej časti obyvateľstva – aj u vojakov – tešili rešpektu. Preto sa dá predpokladať, že ich slová nejedného poslucháča prinajmenšom zmiatli. Vynára sa otázka, ako sa mohlo stať, že hnutie odporu iba čiastočne ovládlo taký dôležitý nástroj vedenia modernej vojny, akým už vtedy rozhlas bezpochyby bol, že disponovalo iba vysielačom na strednom Slovensku, kým bratislavské rozhlasové ústredie spolu s pobočkou v Prešove a príslušnými vysielačmi ostali v rukách vlády. Pri prípravách na povstanie sa rátalo s ozbrojeným vystúpením v Bratislave, no nedôsledne zorganizovaná akcia sa ani nerozvinula, hlavné mesto sa k povstaniu nepripojilo. To platí aj o rozhlase. O obsadení jeho bratislavskej centrály sa udajne uvažovalo, ale konkrétne pokyny evidentne nikto nevydal. Okrem nedostatočnej prípravy odbojového vystúpenia v Bratislave a na západnom Slovensku svoju rolu zohralo aj nedoceňovanie rozhlasu – neskôr o tom hovorili viacerí účastníci odboja spomedzi rozhlasových pracovníkov. Tak sa stalo, že dovtedy, kým Nemci v noci z 1. na 2. septembra stihli dostať pod kontrolu hlavné mesto Slovenska, nikto sa nepostaral o to, aby aspoň narušil citlivý organizmus rozhlasovej techniky. Minimálnym diverzným zásahom na prepojovači v budove rozhlasu, na prenosových trasách či na vysielači vo Veľkých Kostoľanoch sa dalo dosiahnuť, že odvysielanie Tisovho a Malárovho prejavu by sa bolo aspoň oddialilo, že vystúpenia, ktoré zrejme oslabili rozvíjajúcu sa rezistenciu, by neboli odzneli v čase kritickom pre vývoj udalostí. (Neskôr sa velenie povstaleckej armády obrátilo na londýnsky exil so žiadosťou, aby u Spojencov zariadil bombardovanie veľkokostolianskeho vysielača – bola to však nereálna požiadavka. So zreteľom na relatívnu nepatrnosť takého cieľa, akým je vysielač, tento zásah nebolo možné zo vzdialených leteckých základní uskutočniť. Nemci potrebovali niekoľko náletov, kým ich bombardéry štartujúce z blízkych Piešťan poškodili banskobystrický vysielač.) Na východnom Slovensku sa pri váhavej a nedôslednej príprave povstaleckej akcie úplne zabudlo na prešovský rozhlas, nepodniklo sa nič na jeho využitie ani na zabezpečenie pred protivníkom. Pracovníci Slobodného slovenského vysielača síce vyzvali kolegov v Prešove, aby sa pripojili k ich vysielaniu, ale také niečo nebolo možné v meste, ktoré povstalci neovládali. Prešovský rozhlas naďalej preberal program Bratislavy a keď povstalci prerušili káblové spojenie medzi hlavným mestom a východným Slovenskom, vysielal vlastný. V čase odzbrojovania východoslovenských divízií 31. augusta Nemci obsadili rozhlasovú budovu a zastavili vysielanie. Povolili ho po niekoľkých dňoch, pravda, už pod svojou kontrolou. Proti povstaleckej rozhlasovej technike sa postavil solídne technicky vybavený protivník. Povstalci mali k dispozícii 30-kilowattový banskobystrický vysielač, ale len do 2. septembra 1944, keď ho nemecké bombardéry poškodili. Neskôr sa vysielalo pomocou aparatúry s výkonom o niečo väčším ako jeden kilowatt. V prospech režimu pracoval podobný vysielač v Prešove, no západné Slovensko a časť stredného Slovenska pokrýval signálom 100-kilowattový veľkokostoliansky vysielač. Povstalci teda aj po rozhlasovej stránke ovládali stred Slovenska, kým na západe a na východe sa na rozhlasových vlnách presadila bratislavská vláda. Pomer síl do určitej miery vyrovnávalo zahraničné vysielanie – vládu podporovala nemecká rozhlasová stanica Donau Sender, no nemecké zahraničné vysielanie poslucháčsky ohlas u Slovákov nenachádzalo. Londýnske a moskovské vysielanie tajne počúvalo veľa poslucháčov, ako je však známe, vždy viac zaváži pôsobenie domácich rozhlasových staníc, a tu povstalci ťahali za kratší koniec. Na začiatku septembra sa Úrad propagandy na pokyn vlády rezolútne ujal riadenia Slovenského rozhlasu. Zodpovední činitelia úradu vybavení rozsiahlymi právomocami sa postavili nad Správu Slovenského rozhlasu, ostatne oslabenú rezignáciou najagilnejších členov. Poverenie riadiť program dostal Štefan Polakovič, no táto úloha sa fakticky presunula na Ferdinanda Hoffmanna, zatiaľ čo o zásadných otázkach chodu rozhlasu rozhodoval Tido Jozef Gašpar za asistencie novej správy. Úrad propagandy vstúpil predovšetkým do organizovania tvorby zvýšeného počtu spravodajských relácií; veľkú časť materiálov dodávali jeho autori. V reláciách sa, prirodzene, hovorilo predovšetkým o bojoch na strednom Slovensku. V nadväzujúcich publicistických príspevkoch z konca augusta a začiatku septembra sa udalosti interpretovali ako zrada Čechov, Židov, Maďarov a prívržencov bývalej ČSR, ako puč uskutočnený Sovietmi a londýnskou emigráciou, do ktorého sa jednotlivo zapojili podvedení Slováci, lebo nepochopili, že sa zúčastňujú na likvidácii vlastného štátu. Išlo o tézy uplatňované všeobecne v protipovstaleckej propagande, v ktorej rozhlasové vysielanie fungovalo ako jedna z jej zložiek. Prepojenie propagandy sa prejavovalo aj vo vzájomnom preberaní rozhlasových, tlačových a iných materiálov. Kvôli zvýšeniu účinnosti vysielania sa vytvorili nové publicistické relácie, jednu z nich – Z konca týždňa – dostal k dispozícii najagilnejší politický publicista tých týždňov Konštantín Čulen. Práve s ním a jeho názormi zvádzali slovné súboje publicisti Slobodného slovenského vysielača. V inej novej relácii – Vysielanie pre slovenskú mládež – sa stúpenci režimu, ktorí si zrejme uvedomovali jeho koniec, snažili na poslednú chvíľu ovplyvniť nastupujúcu generáciu. V ďalších týždňoch pribudol v programe nový prvok – príspevky reportérov, ktorí podnikli cesty na Nemcami obsadené časti povstaleckého územia. Reportéri zvolili postup bežne používaný propagandistami v službách okupačnej mocnosti: vykresľovali protikladný obraz konania povstalcov a nemeckých vojakov, hovorili o prípadoch objektívne neprípustného správania sa povstalcov voči zajatcom a zadržaným, opilstve, nedisciplinovanosti, a na druhej strane o ohľaduplnosti a úslužnosti nemeckých vojakov, ktorých v reportérskom podaní obyvateľstvo údajne všade srdečne prijímalo. V reportážach, ale aj v iných reláciách sa často uvádzali mená a bydliská povstalcov, a tak príspevky pôsobili denunciačne a ľudí z opačnej strany frontu zastrašovali. Iným smerom sa pre absenciu telekomunikačného spojenia s Bratislavou uberal samostatne pracujúci prešovský rozhlas. V Prešove existovala snaha o nestranný program, čo sa však nedalo dosiahnuť. Jednak vo vysielaní vystupovali činitelia HSĽS v intenciách bratislavskej vlády, ako aj miestnej a regionálnej administratívy, jednak už samotná prítomnosť stabilného vysielania prispievala k upokojovaniu regiónu, čo pomáhalo Nemcom a vláde. Protipovstalecké vysielanie vojnového Slovenského rozhlasu vyvrcholilo po obsadení Banskej Bystrice Nemcami. Gašpar prikázal, aby bola správa o páde povstaleckej metropoly 27. októbra 1944 často opakovaná v sprievode vojenských pochodov. V ďalšie dni nasledoval rad komentárov, v ktorých takmer nikdy nechýbala zlomyseľná poznámka, že povstalci stratili mesto v predvečer výročia vzniku predmníchovskej republiky. Napokon 31. októbra poslucháči počuli reportáž zo slávnosti v Banskej Bystrici z predchádzajúceho dňa, na ktorej prezident Tiso rečnil a vyznamenal nemeckých vojakov a príslušníkov slovenských provládnych jednotiek. Reportáž nahraná českými technikmi sa vysielala zo záznamu, lebo linky medzi Bratislavou a centrom Slovenska ešte nefungovali. Nahrávanie zorganizovali, napokon tak ako vo veľkej miere samotnú slávnosť, pracovníci štábu nacistického vládcu Čiech a Moravy K. H. Franka, ktorý sa obával rozšírenia slovenského odboja za rieku Moravu. Jasot zo zdanlivého víťazstva ozývajúci sa vo vysielaní tých dní pripomínal výkriky, ktorými sa prehlušuje vlastný strach. Po októbri zdanlivé nadšenie opadlo a vysielanie, z veľkej časti redukované na reprízy, sa zotrvačne uberalo ďalej. Popri bežných témach, hojných vo vysielaní aj v septembri a októbri, sa publicistika stále vracala k Povstaniu, pričom sa opakovali výčitky, akoby práve ono podkopalo slovenskú štátnosť. Ak tomu autori príspevkov verili, nechápali, že o osude toho štátu sa rozhodlo už pred Povstaním. Konštantín Čulen mal, pravdaže, vo svojich predpovediach o Slovensku ovládanom Sovietmi v mnohom pravdu. No napriek tomu alebo práve preto bolo dôležité, že Slováci sa Povstaním pokúsili vziať svoj osud do vlastných rúk a že sa prihlásili k novo sa utvárajúcej Európe. Vtedajší Slovenský rozhlas od konca augusta 1944 pracoval proti tomuto rozhodnutiu. Potom už len spel ku koncu s režimom, ktorý Povstanie pomáhalo odstrániť. Prešovskú pobočku okolo Vianoc 1944 evakuovali do Banskej Bystrice, kde ešte asi mesiac pôsobila v priestoroch po Slobodnom slovenskom vysielači. Bratislavský rozhlas vysielal do začiatku apríla 1945, keď miestnosť technickej kontroly „navštívili“ nemeckí vojaci. Stačilo niekoľko úderov kladivom do prepájacieho panelu a prípadní poslucháči si Bratislavu ladili márne. Nemci zničili aj stožiar veľkokostolianskeho vysielača. Opravy trvali do leta, no v auguste sa už mohli vysielať banskobystrické oslavy. Tentoraz to boli oslavy prvého výročia Slovenského národného povstania. Autor je historik