– Grassalkovichov palác a Haydnov testament
Motto: „Neprislúcha ti osobitá chvála za to, že hráš lepšie ako ja – je to tvoja povinnosť.“ Knieža Mikuláš Esterházy violončelistovi Adamovi Kraftovi počas spoločnej hry Orchester kardinála Batthyányho sústreďoval najvýznamnejších hráčov svojej doby. Jeho kontrabasistom s ročným platom 500 zlatých bol valtický rodák Johann Matthias Sperger (1750 – 1812), ktorý prišiel do Bratislavy po absolvovaní štúdia u Johanna Georga Albrechtsbergera vo Viedni, ten bol neskôr učiteľom aj Ludwiga van Beethovena. Vo viedenskej Tonkünstlersozietät potom Sperger debutoval symfóniou a kontrabasovým koncertom. Roky, ktoré Sperger strávil v Bratislave (1777 – 1783), patrili aj z hľadiska tvorby k jeho najplodnejším. Po zániku Bathyányho orchestra prešiel do súboru grófa Erdődyho, organizátora bratislavského mestského divadla, s ktorým neskôr odišiel do Burgenlandu a po jeho smrti sa usadil vo Viedni, keďže jeho úsilie o návrat do Bratislavy (tentoraz do Grassalkovichovho orchestra) nebolo úspešné. Koncertnými cestami potom šíril nové kontrabasové umenie po celej Európe, až sa napokon usadil v Ludwigsluste. Sperger bol nielen najvýznamnejším kontrabasistom doby, ale aj autorom 45 symfónií, 18 kontrabasových koncertov (šesť pochádza z Bratislavy) i ďalších symfonických, koncertných, suitových a komorných skladieb. S Bratislavou sú späté predovšetkým jeho koncerty pre rôzne sólové nástroje či dvojice nástrojov. Takisto až 18 symfónií pochádza z Bratislavy, hoci sa na Slovensku dnes zachovalo už len málo z jeho rukopisov či odpisov diel. Spergerove skladby svojimi nárokmi v ničom nezaostávajú za viedenskými vzormi. Jeho význam pre vývoj kontrabasovej literatúry bol natoľko veľký, že dnes sa práve v Ludwigsluste usporadúva celosvetová súťaž kontrabasistov pod záštitou Zubina Mehtu, nazvaná menom. K Spergerovým spoluhráčom u Erdődyho patril aj významný skladateľ Ignaz Pleyel, ktorému Erdődy zaplatil štúdium u Haydna. Pleyel sa neskôr usadil v Strassbourgu a v Paríži, kde sa stal mimoriadne populárnym skladateľom, no takisto obchodníkom – jeho vydavateľstvo vydalo viac ako 4000 titulov (bol vynálezcom malej partitúry), jeho klavírna firma poslúžila svojimi nástrojmi najvýznamnejším klaviristom – o. i. Fryderykovi Chopinovi. V Erdődyho orchestri bol kapelníkom bratislavský rodák Jozef Chudý (1753 – 1813), ktorý neskôr odišiel so súborom do Pešti, kde vytvoril viacero javiskových diel, o. i. prvú maďarskú operu Pikkó Hertzeg é Jutka Perzsi (1793). Zo Spergerovho diela vydala firma Trevak viacero nahrávok. CD Symfónie pre sláčikové nástroje obsahuje tri trojčasťové diela, ktoré dokumentujú ranoklasicistickú podobu symfonického cyklu. CD, ktoré nahral súbor Musica aeterna, prevzala do svojho katalógu aj firma Naxos. Ďalšie dve CD prinášajú Spergerovu komornú hudbu. CD Šesť trií prináša ranoklasický ideál do komornej textúry sláčikových nástrojov, pričom práve horný hlas môžu interpretovať aj dychové nástroje. Skladby nahrali Miloš Jurkovič, Viktor Šimčisko, Vlastimil Dufka s Milanom Telecký a Jurajom Alexandrom. Ďalšie CD prináša takisto Spergerovu komornú hudbu, avšak s účasťou kontrabasu. Raritná je predovšetkým Sonáta pre violončelo a kontrabas h mol, nahraná Jurajom Alexandrom a Radoslavom Šašinom. Ďalšie skladby využívajú aj flautu (Vojtech Samec) a violu (Zuzana Bouřová). Odpoveď na otázku, čím bratislavská šľachta tak priťahovala najvýznamnejších hráčov strednej Európy, je veľmi jednoduchá. Boli to platy. Biskupský orchester bol nemenej renomovaný ako Haydnov orchester v Esterháze. Keď Zimmerman písal hobojové sólo v pomalej časti Symfónie C dur, písal ho pre hobojistu Albrechta Schaudiga, ktorý roku 1778 prešiel z Esterházy do Bratislavy, lebo tu mal o 200 zlatých vyšší ročný plat. Keď sa však v Bratislave pekuniárne záležitosti zhoršili, vrátil sa roku 1781 do Esterházy. Tu mu zvýšili plat o 100 zlatých, čo sa však stále ešte nevyrovnalo platu u Batthyányho za zlatých čias. Ďalší významný bratislavský orchester bol výtvorom grófa Antona I. Grassalkovicha, predsedu Uhorskej dvornej komory, ako aj jeho syna a vnuka. Orchester pôsobil v prestavanom Grassalkovichovom paláci, v ktorého koncertnej sieni na prvom poschodí pravidelne usporadúval koncerty. Grassalkovich sa chcel vyrovnať povestnému Haydnovmu orchestru u grófa Esterházyho, jeho súbor mal 24 hráčov (Haydnov 25). V jeho vedení sa vystriedali huslisti Martin Schlesinger a Jozef Zistler (po roku 1784). Medzi významných členov patril napríklad violončelista Anton Kraft, ktorý sem prišiel po rozpustení Haydnovho esterházyovského orchestra (1790) a pôsobil tu až do odchodu do viedenského orchestra Jozefa Lobkovitza; práve preňho napísal Haydn svoj Koncert D dur i Beethoven svoj Trojkoncert. Takisto tu pôsobil aj huslista Johann Hummel, otec svetoznámeho klaviristu a skladateľa Johanna Nepomuka. Z ďalších významných skladateľov v službách Grassalkovichovcov treba spomenúť predovšetkým českého skladateľa, huslistu a organistu Františka Kramářa (Franza Krommera), ktorý sa po presídlení do Viedne (1795) stal jedným z najúspešnejších Viedenčanov, považovaný za následníka Haydna a rivala Beethovena. Patril k prvým autorom, ktorých symfonická i komorná tvorba bola vydávaná v celej Európe. Bratislava bola tiež dlhou zastávkou na životnej púti českého skladateľa Jiřího Družeckého, ktorý sa dostal do Grassalkovichových služieb (1786) po pobyte v Rakúsku a pôsobil tu až do roku 1795, keď odišiel do Pešti. Družecký komponoval všetky druhy inštrumentálnej hudby, avšak jeho prínos je najväčší v tvorbe pre dychové súbory, celkom raritné je sólistické využitie tympanov či uplatnenie ľudových nástrojov. Anton Grassalkovich udržiaval úzky kontakt s grófom Esterházym, a tak sa stalo, že 16. novembra 1772 na slávnosti na počesť Márie Kristíny a Alberta Sasko-Tešínskeho dirigoval orchester sám Joseph Haydn. Keď napokon Haydnov zamestnávateľ Mikuláš Esterházy roku 1790 umrel a došlo k rozpusteniu esterházyovského orchestra, Anton II. Grassalkovich, ktorý bol zaťom Mikuláša Esterházyho, ponúkol kapelnícke miesto svojho orchestra 58-ročnému Haydnovi. Haydn však už nechcel byť sluhom, prevzal si svoju penziu a ponáhľal sa presťahovať do Viedne, kde mohol žiť ako slobodný občan. Tam ho len o pár týždňov našiel Johann Pieter Salomon, ktorý ho pozval do Londýna na dlhodobý pobyt, ktorým sa začala jeho svetová sláva, akú dovtedy nezažil nijaký skladateľ. Hudba umožňovala v európskych dejinách spoločenský i ekonomický vzostup chudobným, čo je obzvlášť zjavné najmä v období klasicizmu. Haydn, ktorý bol mnohorakými nitkami spätý s Bratislavou, bol druhé najstaršie z dvanástich detí a od svojho piateho roku sa musel živiť sám. Hoci prežil život nevoľníka, umieral obklopený slávou celého sveta. Haydnov majetok v čase písania testamentu bol obrovský, presahoval sumu 50 000 zlatých, no Haydn nikdy nezabudol, kým bol. Jeho manželstvo bolo bezdetné, a tak svoj majetok delil zväčša medzi príbuzných – ťažko pracujúcich remeselníkov. Po Haydnovi dedil kováč, zlatník, šuster, krajčírky, čipkárky. Haydn však pri písaní testamentu myslel aj na Bratislavu. Peniaze mali dostať aj štyri dcéry parochniara Sommerfelda z Bratislavy. A až 1000 zlatých určil pre Katarínu Čechovú, bratislavskú komornú kňažnej Grassalkovich.
