Prečo sa krásny kôň nedá zabiť?

Spýtam sa, čo ste sa pýtali na vašich prednáškach: Prečo sa krásny kôň nedá zabiť a prečo mačke nemožno zviazať labky? - Lebo je to zbytočné. Načo rozširovať smrť a utrpenie, ktorých je na svete dosť aj bez nás? Denne sme pritom svedkami beztrestného zabíjania a trápenia. Beztrestnosť sa dá kúpiť, ak máte moc a peniaze.
Počet zobrazení: 2213
19_kon-m.jpg

Spýtam sa, čo ste sa pýtali na vašich prednáškach: Prečo sa krásny kôň nedá zabiť a prečo mačke nemožno zviazať labky? - Lebo je to zbytočné. Načo rozširovať smrť a utrpenie, ktorých je na svete dosť aj bez nás? Denne sme pritom svedkami beztrestného zabíjania a trápenia. Beztrestnosť sa dá kúpiť, ak máte moc a peniaze. Čo keď je istá miera utrpenia v živote nevyhnutná? - Zaujímavé nie je utrpenie, ale čo z neho spravíme. Prežívať, či spôsobovať utrpenie nevyžaduje talent, „vie“ to každý. Nie každý ale vie zmierňovať, odstraňovať a najmä nespôsobovať utrpenie. Masochista by mal na to možno iný názor... - ...masochizmus je choroba a ako taký je triviálny. Zaujímavým sa stane, až keď ho začneme liečiť, pretvárať v sebe na jeho duchovného dvojníka, na významový útvar trebárs aj literárne stvárnený. Utrpenie je triviálne, jeho pretváranie na čosi zmysluplné je podstata kultúry. Hovoríte, že ani zvieratá nemožno trápiť. Ste vegetarián? - Zvieratá sú s nami na jednej lodi utrpenia, kde by sme mali hľadať cestu prežitia. Vegetariánstvo je jedna z ciest. To som pochopil až rokmi vegetariánskeho života, ktorý som začal potom, čo mi urológ odporučil vyradiť hovädziu polievku. Časom som zistil, že mäso je plne nahraditeľné celozrnnými obilninami, surovou zeleninou a ovocím, strukovinami, semenami, hubami. A k tomu je celá paleta bylinných korenín. Prečo ľudia jedia mäso, keď je to podľa výskumov nezdravé a spôsobuje zvieratám utrpenie? - Trápiť ženu a deti nám príde skoro normálne, prečo by sme teda netrápili zvieratá? Zabudli sme na poznatok starých mudrcov, že pokiaľ budú na svete jatky, budú aj vojny. V správnosti jedenia mäsa nás stále, až na pár výnimiek, utvrdzujú aj lekári. Dakedy sme to mohli ospravedlniť nedostatkom informácií, no dnes ich už je nadbytok. Vezmime si konečne zdravie do vlastných rúk a začnime stravou. Človek síce jesť mäso nemusí, no lev ho asi jesť musí. Sú mäsožravce odsúdené trápiť? Sú preto zlé? - Lev má zuby a pazúry, nimi usmrcuje slabých a chorých jedincov, podľa čoho má aj vyvinutý zažívací trakt. Mäsožravce nie sú zlé, lebo bez mäsa by na rozdiel od nás zahynuli. Navyše nemôžu konať inak, my sa však môžeme rozhodovať. Tam, kde niet možnosti rozhodovať sa, nemá zmysel hovoriť o dobre a zle. Nietzsche napísal, že filozof je spolovice zviera a spolovice Boh. Cítite sa viac ako zviera či skôr ako Boh? - Nietzsche sa pomiatol, lebo možno uviazol v tejto šialenej dileme. Prečo by sme mali byť zvieraťom či Bohom, keď nevieme byť ani človekom? Buďme najprv človekom a všetko ostatné sa dostaví. Aj to, že budeme ľudskými filozofmi. Miluj a dostaneš všetko, čo chceš. Ak budeš namiesto lásky túžiť byť zvieraťom či Bohom, budeš niečím ako Nietzsche, akousi nedovarenou surovinou. Spájať Nietzscheho osud s jeho „kacírskou“ filozofiou vyzerá logicky, no príčina jeho šialenstva je prozaickejšia: syfilis. Nie je averzia voči nemu iba následok toho, že príliš vynikol? - Skúsme otázku prehĺbiť: Prečo dostávame syfilis? Tu sa naša výnimočnosť uplatní aspoň pri výbere sexuálneho partnera. Tu Nietzsche nepôsobí „príliš vynikajúco“. Pri tzv. veľkých ľuďoch sa nevieme zbaviť ich romantického zveličovania vyrastajúceho asi z našej nesamostatnosti. Radšej ideme v tieni riskujúceho Nietzscheho, než by sme riskovali sami. Naozaj potrebujeme Nietzscheho „kacírstvo“, aby sme opäť s nadšením uviazli v tej istej stádovitosti, ktorú kritizoval? Spýtam sa inak. Nie je averzia voči Nietzschemu dôsledkom toho, že jeho filozofia je príliš pravdivá? - Čo je pravdivosť filozofie? Zrejme jej súlad z činmi, osudom dotyčného filozofa. Je osud Nietzscheho v súlade s tým, čo hlásal? Stal sa nadčlovekom? Transcendoval svoj život, či len hlásal, že treba život transcendovať? Nietzsche stíchol za mrežami ústavnej cely, v opatere svojej sestry. Je starostlivosť o neho v súlade s tým, čo hlásal? Zrejme nie. Jeho filozofia teda nie je pravdivá. Ten, kto zle skončí, nemusí byť za svoj osud zodpovedný. Čo deti nakazené AIDSom od svojich matiek? - Nám Slovákom je vlastné „výhovorkové“ myslenie, ako keby sme uviazli v akejsi etnickej puberte. Naše deti nesú dôsledky za všetky naše činy, dobré i zlé. Dospelí majú ale domyslieť dôsledky svojich činov, aj sexuálnych. V prípade „veľkých“ filozofov je povinnosť profesionality domýšľať nielen následky svojich sexuálnych aktivít, ale aj myšlienok. – Bude iba to, čo je – V ekonomickej teórii je filozofia náhradná aktivita pre talentovaných. Ako by filozof definoval ekonómiu? - Ekonómia, aspoň od novoveku, je najmä činnosť sledujúca zisk. Ak ale niekomu pribudne, inému ubudne. Toto sa nám stalo nielen bežným, ale aj tabu, ktoré vyrastá z našich záujmov, z nášho ja, v ktorom sme uviazli a nevieme ho v jeho fungovaní nahliadať. Ekonómia je v tomto zmysle jedna z foriem našej slepoty. Kto sa chce mať stále lepšie, je slepý. Podľa teórie trhu si ľudia vymieňajú tovary a služby, čím získajú všetci. - Myslíme si, že ak budeme vymieňať, budeme sa mať lepšie. Bude len to, čo je. Ak je myslenie a chcenie, bude myslenie a chcenie. Ak je lepšie, bude lepšie. Od čoho závisí, že je lepšie? Od našej túžby získať niečo výmenou? Túžby mať sa lepšie sa dá zbaviť len jej odstránením, nie jej naplnením. Spokojnosť predsa len súvisí aj s hmotným prilepšením. Mačke zviazať labky podľa vás nemožno, a zviazať žalúdok áno? - Askéza je rovnaké posilňovanie vlastného ja ako obžerstvo. V oboch prípadoch je to nevidenie skutočných potrieb. Tie sú v podstate tri: skromne jesť, obliekať sa a mať strechu nad hlavou. Rozširovaním i zužovaním týchto potrieb začína expanzia nášho ja so všetkými dôsledkami, ktoré z nej plynú, vrátane krutosti či nemilosrdnosti. Utrpenie pramení z túžby po slasti. Odmietnutie túžby ukončí utrpenie. Nirvána je oslobodenie od všetkých starostí, komplexov, ideí. Gautama Buddha Čo záleží na knihe, ktorá nás neprenesie ponad všetky knihy? Čo milujeme na druhých? Svoje nádeje. Zlí ľudia nemajú piesne, ako to, že Rusi ich majú? Friedrich Nietzsche Tu vzniká problém zásluhy: kto vyprodukuje viac, mal by asi aj viac dostať. Istá nerovnosť je teda spravodlivá. - Prečo by mal ten, kto produkuje viac, viac aj dostať? Nie je šťastie práve v tom, že dávame viac než dostávame? Ekonomická reciprocita ničí šťastie, nech akokoľvek prosperujeme. Pozrite sa, ako skončila najprosperujúcejšia ekonomika na svete, ktorej väčšina z nás stále závidí riadiac sa heslom: dobrý, lepší, najprosperujúcejší. Iste, problém nie je nerovnosť, ale náš vzťah k nej: v našej závistlivosti a neprajnosti, respektíve našej prajnosti a štedrosti. Šťastní budeme iba ak budeme prajní a štedrí. To je nereálne, v praxi zneužívané. Otázka je skôr tá, či tí ,čo viac dostávajú aj viac produkujú, nie? - Kľúčový je tu pojem „viac“. Podstatné je pochopiť jeho význam. V skutočnosti nepotrebujeme viac. Potreba mať viac je umelá. Nereálne je uspokojiť iba umelé potreby. Odkiaľ sa tie „umelé“ potreby vlastne berú? - Z nenaplniteľných túžob štruktúrujúcich spoločnosť, a tým aj nás konzumentov, ktorých „výhrou“ sú nové nenaplniteľné túžby po zábave, cestovaní, sexe, jedení, moci atď. Z registra možností sa nám vytratila skromnosť, iba ňou môžu získať všetci. Naštartovanie ekonomiky chápeme len ako obnovenie spotreby. Urobila prosperujúca ekonomika ľudí šťastných? Sme naozaj šťastnejší ako ľudia z „rozvojových“ krajín? Na čom je založená viera, že nám bude lepšie a na čo nám je táto viera? Náš začarovaný kruh spočíva v odpovedi, že bez tejto viery by nás nič neťahalo dopredu. Idealizovať sa dá aj život prírodných ľudí. Konzum je síce dnes asi prehnaný, no výmena tovarov a služieb je nevyhnutná v každom systéme. Aj v socializme je deľba práce. - Ideál trhá celistvé pradivo nášho života, vnáša doň bubliny túžob a nádejí a tým nespokojnosť, neuhasiteľný smäd. Podstatou každého ideálu je nedosiahnuteľnosť, „kapitalistického“ i „socialistického“. Upínanie sa k ideálu prirodzenosti trhu či života v nepoškvrnenom lone prírody je replikovaním našej nezrelosti, ktorá spočíva v odvracaní sa od toho, ako funguje naše ja, aké sú naše ozajstné potreby. Aké sú možné východiská? - Ako netolerantní a nesúcitní sme zraniteľnejší. Prijímame tak stále podrobnejšie a rafinovanejšie bezpečnostné opatrenia. Čím viac týchto opatrení, tým väčšia zraniteľnosť. Nikdy sme neboli zraniteľnejší ako dnes, a preto sa ešte nikdy nežiadalo toľko súcitu. Čím väčšie nepochopenie súcitu, čím masívnejší výklad súcitu ako slabosti, tým väčšia zraniteľnosť a zmätok. Súcit môže prameniť z neúspechu: z núdze cnosť. Ako odlíšiť súcit od pretvárky? - Prítomnosťou či neprítomnosťou zmätku v nás a okolo nás. Súcit je vnútorná vyrovnanosť, pokoj, bytie doma či pohoda. Prebytok nad vlastnením všetkého, priezračnosť medzi nami a tým, kto trpí, či sa teší. Súcit je maximum otvorenosti, akej je schopný smrteľník. O súcite sa ľahko hovorí. Súcitili by ste s vrahom vašej rodiny? - Áno, je rozdiel medzi hovorením o súcite a súcitom. Ten je nepomerne ťažší než hovorenie. Nedohliadol som na dno súcitu ani bolesti a myslím, že to dno ani nikdy nezahliadnem. – Deegoizácia – Filozofia sa snaží všetko obsiahnuť, samu seba ale neobsiahne. Wittgenstein analyzoval filozofiu jazykom, no sám touto analýzou jazyk vytváral. Nie je každá filozofia akési zacyklenie? - Zacyklením je iba filozofia, ktorá sa snaží, usiluje, túži. Zacyklením je napríklad filozofia, ktorá sa snaží o to, aby sa čosi dobré či krásne stalo skutkom, no sama svojím pokračovaním tento skutok do nekonečna odďaľuje. Dobrou filozofiou je iba filozofia, ktorá končí, a zanecháva po sebe to, čoho filozofiou bola. Dobrá filozofia lásky je filozofia, ktorá končí a zanecháva po sebe lásku. Práve tak je to aj s filozofiou umenia, človeka, štátu, práva atď. Zmysel má pokračovať donekonečna iba vo filozofii zla a ošklivého, napríklad vo filozofii vojny. Ak namiesto vojny o vojne iba filozofujeme, tak toto filozofovanie roztína cyklus nezmyselnosti jeho pokračovania. Čiže nedostatok filozofovania je príčinou vojny? - Filozofia vojny produkuje pochopenie vojny, napríklad nejakú filozofickú predstavu o vojne, čiže úplne inú entitu než je vojna. Význam vojny a vojna sú úplne odlišné veci. Ten, kto chápe význam vojny, nemôže vojnu chcieť, ani sa jej zúčastňovať; vojnu chce iba infantilná bytosť neschopná dospieť k jej významu. Vojnu vedieme len potiaľ, pokiaľ nie sme schopní chápať jej význam. V okamihu, keď pochopíme význam vojny, vstupujeme do úplne odlišnej oblasti reality, do sféry uvedomovania si následkov streľby či bombardovania, do sféry uvedomovania si nezmyselnosti a teda zbytočnosti zabíjania atď. Uvedomujúc si význam vojny, prestávame byť infantilní a začíname brať život vážne do svojich rúk, čiže so všetkými dôsledkami, ktoré z toho vyplývajú – dokonca aj pre nás samých. Naším nešťastím sú infantilní politici v nás, politici neschopní pokračovať vo filozofovaní o vojne, zato odhodlaní kedykoľvek do vojny vstúpiť. Je za predstavou cesty na Mars túžba po poznaní alebo skôr únik od reality? - Aký je zmysel poznávania Marsu? Načo chceme niečo poznať? Dosiahli sme niečo doteraz poznaním? Zlepšila sa naša situácia tým, že sme boli na Mesiaci? Podarilo sa nám poznaním zlepšiť zdravotníctvo, bezpečnosť, morálku sudcov a politikov, zmenšiť počet hladujúcich, očistiť oceány? Dá sa vôbec niečo zlepšiť poznaním? Neponáhľajme sa s odpoveďou, nechajme si otázky ako reflektory zapnuté v tme. Filozofia kladie iba otázky, odpovede dáva život. Kto je Váš najobľúbenejší filozof a prečo? - Jiddu Krishnamurti. Lebo v kontexte neustálych bolestí nahliadol cesty deegoizácie (rozpustenia ja). Kde je ja, niet lásky, a kde je láska, nieto ja; ba ani jeho mocnina v podobe my. Tam kde je ja či my, je vždy konflikt „my“ a „oni“ a vojnové hranice medzi nimi: náboženské, politické, pohlavné, civilizačné, vekové, národnostné atď. Takéto myšlienky sa v histórii zneužívali. V stredoveku, pod rúškom lásky k blížnemu, viedli kresťania vojny. - Ak sa nejako nazývame, či sa k niečomu hlásime, neznamená to, že sme neviniatka. Naopak, vyčleňuje nás to do „tábora“, čím vstupujeme do boja s iným „táborom“. Nevinnými sa stávame nesebeckými činmi, nie hlásením sa k dobrým zámerom. O dobré skutky sa na rozdiel od zlých musíme pričiniť, čo spočíva v rozpustení nášho ja, našich záujmov, povedzme aj záujmu o vlastnú spásu. Čo je to hmota? - Najdostupnejšia príležitosť konať dobro. Jozef Piaček (1946) je docent Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Prednáša dejiny filozofie, fenomenológiu, existencializmus a svoju filozofickú koncepciu skúmajúcu podmienky premeny spoločnosti na kultúrne spoločenstvo, synkriticizmus. Je tiež autorom prvej slovenskej elektronickej filozofickej encyklopédie FILIT. Dnes hovorí o vegetariánstve, ideále nenaplniteľnosti či filozofii vojny.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984