Únik z času, útek od seba samého

Zákony hovoria, že svet sa rúti do zániku, všetko smeruje ku katastrofe, skaza je nevyhnutná. Čas je neúprosný. Plynie a my sme bezmocní. Nevieme ho zadržať a fráza „čas akoby sa zastavil“ je žiaľ naozaj len frázou. Čo sa ale stane, ak niekto predsa len príde na spôsob, ako času uniknúť? Ako sa vymaniť spod jeho nadvlády? Ako sa oslobodiť, nebyť viac otrokom?
Počet zobrazení: 842
16-m.jpg

Zákony hovoria, že svet sa rúti do zániku, všetko smeruje ku katastrofe, skaza je nevyhnutná. Čas je neúprosný. Plynie a my sme bezmocní. Nevieme ho zadržať a fráza „čas akoby sa zastavil“ je žiaľ naozaj len frázou. Čo sa ale stane, ak niekto predsa len príde na spôsob, ako času uniknúť? Ako sa vymaniť spod jeho nadvlády? Ako sa oslobodiť, nebyť viac otrokom?

Tým niekým je David Mahler, hrdina novely Daniela Kehlmanna Mahlerův čas. David je od detstva geniálnym matematikom a fyzikom. „Váš syn, pane Mahlere,“ pravila učitelka vztekle, „je...jak bych to řekla... Je mi to líto, ale je... něco jako génius.“ „Ano,“ reagoval otec, „já vím.“ Odkašlal si a rozzlobeně si posunul kravatu. „Ale věřte mi, že to nezpůsobila naše výchova... Chtěli jsme úplně normální... Chtěli jsme...“ (s. 34) Aj keď si to neželali ani rodičia, ani on sám, stalo sa. David sa naučil žiť vo svete čísel, fyzikálnych zákonov, matematických vzorcov a aj napriek tomu, že by mohol stáť v čele svetových vedeckých spoločenstiev, volí samotu. Vráťme sa však na začiatok. David Mahler raz v noci, akoby vo sne, v akomsi zvláštnom záblesku inšpirácie, odhalil tajomstvo najzáhadnejšej fyzikálnej veličiny. Tajomstvo času. Druhý termodynamický zákon neplatí. Čas nepostupuje lineárne. „Niečo“ alebo „niekto“ mu odhalil najhľadanejšie vzorce na svete. David sa stal odrazu jediným vlastníkom vzácneho pokladu. Čo však s ním? Ako s objavom naložiť? Možno si vôbec čosi také nechať len pre seba? Nie. A David si to uvedomuje. Prvé snahy o tlmočenie svojej vízie verejnosti sa končia fiaskom. David zisťuje, že nik nie je na takéto „veľké veci“ pripravený. A postupne (ako čas plynie) objavuje, že pripravený nie je ani on sám. Cieľom jeho úsilia sa napokon stane stretnutie so slávnym profesorom, nositeľom Nobelovej ceny, Borisom Valentinovom. Avšak zvláštne náhody vždy zabránia ich stretnutiu. Sú však naozaj iba náhodami? Tak ako David objavil vzorce vďaka zvláštnemu záblesku istého vnuknutia, Kehlmann nám v zábleskoch odkrýva kúsok po kúsku časti Davidovej minulosti. Záblesky sú na prvý pohľad nepatrné, podieľajú sa však na formovaní celého príbehu, a najmä Davidovho charakteru. Dozvedáme sa, že Davidov život je poznačený predovšetkým tragickou smrťou jeho sestry, ktorú ako dieťa zabilo veľké žlté čistiace auto. Mŕtva sestra sa mu neustále vracia v predstavách, David prestáva rozlišovať hranicu medzi snom a skutočnosťou. Odkedy sa mu vyjavilo „tajomstvo času“, hrozba smrti, konca, ktorá ho celý život prenasledovala, stáva sa odrazu oveľa reálnejšou. Začínajú ho obklopovať tajuplné úmrtia, pociťuje strach, napätie, postihujú ho návaly úzkosti, neschopnosť nadýchnuť sa. So svojimi problémami však nie je schopný zveriť sa ani najbližšiemu priateľovi Marcelovi, ktorý ho sprevádza na púti za profesorom Valentinovom. Ak mu aj čo–to poodhalí, alebo sa o to aspoň snaží, zmysel jeho výpovedí je skôr chaotický, často pre Marcela ako ne-génia nepochopiteľný. David tak napriek akejkoľvek snahe ostáva so svojím problém vlastne sám. I keď sa Kehlmann zaoberá časom a knihu by sme azda na prvý pohľad zaradili medzi science-fiction, predsa len veda v tomto prípade nie je prvoradá. Autor nás nezaťažuje žiadnymi fyzikálnymi poučkami, nijakými číslami ani odmocninami. Najdôležitejší je pre neho človek. Človek, vydedený jedinec, čiastočne dobrovoľne prebývajúci na periférii spoločnosti, samotár, nešťastník. David Mahler, muž, ktorému bola na plecia položená veľká zodpovednosť, ale bez návodu, ako s ňou naložiť ďalej. To, či sa o jeho objave napokon niekto dozvie alebo nie, nie je podstatné. Dôležité je zistenie, čo s človekom takéto bremeno urobí, kam ho dovedie, kto koho napokon zdolá. Kehlmann nám ponúka prienik do mysle génia, neschopného vyrovnať sa s novou skutočnosťou, s tým, že by mal byť zodpovedný za zmenu storočia platných zákonov. David sa pýta, či to, „že slunce pokaždé zase vyjde, že se tak spolehlivě střídá den a noc a planety se tak vytrvale drží své dráhy nocí – je to tak jisté?“ (s. 19) Ale bojí sa odpovede na položenú otázku. Rovnako, ako sa bojí nahliadnutia do svojej duše, do svojho vnútra. Znamenia, ktoré predpovedajú, ako sám cíti, jeho vlastný zánik, považuje za pokusy „niekoho“ odstrániť ho zo sveta za to, že objavil čosi, čo malo ostať navždy nepoznané. Neuvedomuje si, že znamenia môžu byť pokojne výstrahami, ktoré ho chcú upozorniť na hodnotu jeho vlastného života. David Mahler by možno mal prestať riešiť ťažké vedecké hádanky, mal by sa pustiť do riešenia vzorca vlastného života. Výsledok je totiž v nedohľadne a čas sa kráti. (Daniel Kehlmann: Mahlerův čas. Argo, Praha 2004, 97 s., 259 Sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984