My kantolíci
Autor je rektorom a profesorom kresťanskej filozofie v Salzburgu. Článok hovorí o približovaní katolíckej cirkvi k veľkému novovekému filozofovi Immanuelovi Kantovi. Až hlboko do dvadsiateho storočia sa vyrovnávanie katolicizmu s filozofiou Immanuela Kanta nenachádzalo pod šťastnou hviezdou. Bez toho, aby sme museli prečítať čo i len jedno Kantovo dielo, sme my katolíci vedeli, že ide o hlavného exponenta novovekého myslenia. Na konci 18. storočia sme si už s novovekom dávno prestali rozumieť. Aj keď bolo veľa katolíckych intelektuálov, ktorí pozitívne prispeli k novovekému vývoju – medzi nimi sa nachádzali mnohí duchovní, ale aj iní myslitelia, ktorým bola viera vzácna –, najneskôr od 17. storočia sa začal proces vzájomného odcudzovania, ktorý sa stával stále nezvratnejším. Vo filozofii to viedlo k tomu, že sa katolícka strana buď opevnila vo „večnej filozofii“, čo znamenalo scholastiku stredoveku a baroka, alebo sa oddávala nezáväznému eklekticizmu, ktorý rozkvitol do bizarných tvarov. Na vážne vyrovnávanie s Kantom sme však neboli pripravení. A k tomu všetkému mnohí vtedajší intelektuáli, nielen katolícki, postavili predovšetkým Kantovu morálnu filozofiu do úzkeho vzťahu s francúzskou revolúciou. Táto filozofia však predstavovala pre cirkev, ako aj pre katolícke spoločenské kruhy Európy opravdivú traumu, ktorá pretrvala celé desaťročia a namiesto produktívneho spracovania vo vlastnom poznaní umožňovala iba sebaizoláciu a apologetiku. Preto neprekvapuje, že Kantovo myslenie mohlo pre väčšinu katolíkov znamenať iba rozklad katolíckeho obrazu sveta, útok na všetko, čo bolo cirkvi milé a drahé, oneskorený, ale zámerný a znetvorený plod protestantizmu, titanskú vzburu proti samému Bohu, ktorá z človeka robila mieru všetkých vecí. Front proti novoveku Aby sme boli spravodlivý, musíme povedať, že od začiatku jestvovali aj katolícki filozofi a teológovia, ktorí u Kanta našli aspoň čosi dobrého. Niektorí sa k nemu aj nepriamo pridali, keď sa zblížili s idealizmom Fichteho, Schelinga a Hegela, teda s tou filozofiou, ktorá si predsavzala Kantovu filozofiu zároveň dovŕšiť i prekonať. Celkom jednotlivo bolo možné počuť dokonca hlasy, ktoré pokladali za možné sprostredkovať zblíženie medzi Kantovou filozofiou a scholastikmi z 13. a 14. storočia. Oficiálna cirkev však reagovala výlučne odmietavo. Kantove diela skončili na zozname tých kníh, ktoré boli katolíkom zakázané. Teológovia, ktorí sa odvážili priblížiť ku Kantovi, ako bol Georg Hermes (1775 – 1831) z Porýnia a Anton Günter (1783 – 1863) z Viedne, boli cirkvou na koncile, ako aj v pápežských vyhláseniach oficiálne odsúdení. S nimi bolo takto odsúdené aj mnohé z toho, čo bolo dôležitou súčasťou Kantovho diela. Duchovne sme stavili na takzvanú novoscholastiku, myslenie, ktoré sa orientovalo na vrcholný stredovek a ktoré sledovalo predovšetkým apologetické ciele. Pápež Lev XIII. vyzdvihol v roku 1879 v encyklike Aeterni Patris sv. Tomáša Akvinského (1225 – 1274) za učiteľa, s ktorým sa cirkev najväčšmi identifikuje. Autonómia alebo náboženstvo? Kant však postavil nielen katolícke, ale každé nábožensky inšpirované myslenie pred objektívny problém. Tento problém vyplýval z jeho definície slobody, ktorú založil na rozdiel od tradície na autonómii, to znamená na čistom sebaurčení človeka. Autonómia bola z tohto dôvodu nielen synonymom personality človeka, ale aj mierou všetkého etického. Čo nevyvieralo z autonómie, strácalo pre neho etickú kvalifikáciu, bolo určené heteronómne (nanútené inou inštanciou), a preto neslobodné. To bol pre každú náboženskú etiku fatálny dôsledok, veď čo potom s konaním podľa Božích príkazov? Nemuselo sa považovať za nemravné? Či to nie je klasický prípad heteronómneho určenia? A nakoniec, mohol sa veriaci považovať ešte za osobu, pokiaľ sa neorientoval (autonómne) podľa seba, ale (heteronómne) podľa Boha? Vzhľadom na tieto otázky bol z etického hľadiska takmer nevyhnutný protiklad medzi autonómiou a teonómiou a z antropologického hľadiska medzi Kantovou rečou o človekovi ako osobe a biblickou rečou o človekovi ako obraze Boha. Tento konflikt, ktorý zamestnáva teológiu až do dnešných dní – spomeňme si len na nedávny spor okolo „autonómnej morálky“ v katolíckej Morálnej teológii – sa začal prekonávať až 100 rokov po Kantovi. Pre katolicizmus tu v zásade boli rozhodujúce štyri poznatky. Prvý je spojený s dialogickou filozofiou Ferdinanda Ebnera (1882 – 1931) a Martina Bubera (1878 – 1965). Táto filozofia ukázala, že ľudská sloboda vzniká len vo vzťahu medzi osobami (medzi ja a ty), teda nikdy nie iba pre seba. V Kantovom slovníku: autonómia je vždy situovaná v heteronómii. Inak nejestvuje. Ak je takýmto „ty“, voči ktorému vzniká osobná sloboda, Boh, nemusia už ani autonómia a teonómia stáť v protiklade. Za druhý poznatok vďačí katolícke myslenie hodnotovej filozofii Maxa Schelera (1874 – 1928), ktorý sa od Kantovho etického formalizmu priklonil k materiálnej hodnotovej etike a v nej poukázal na fundamentálny význam vzorov (Vorbild) pre mravné správanie. Aj tu sa ukázalo, že výlučný protiklad medzi autonómiou a heteronómiou vo vzťahu k etickej kvalifikácii konania nemôže platiť. Orientácia podľa takéhoto vzoru zakladá etickú kvalifikáciu rovnako ako čisté sebaurčenie. Je zrejmé, aký význam má tento poznatok pre teologickú etiku, ktorá nachádza svoj najhlbší výraz v nasledovaní (imitatio) Krista, prípadne v pripodobňovaní sa Bohu (imago Dei). Tretí poznatok je spojený s transcendentálnou filozofiou francúzskeho filozofa Mauricea Blondela (1861 – 1949) a belgického jezuitu Josepha Maréchala (1878 – 1944). Každý mohol svojím spôsobom ukázať, že nič nemôže tak ako práve Kantova transcendentálna metóda ukázať Boha samého ako podmienku možnosti ľudského poznania a konania. Človek nie je v zmysle tejto filozofickej analýzy založený sám v sebe, ale v transcendencii. Tento výsledok priniesol nielen zmierenie medzi Kantom a katolíckou tradíciou, ale aj nové zdôvodnenie ľudskej slobody. Viera v človeka Tento štvrtý poznatok mohla so všetkou konzekventnosťou priniesť až (transcendentálna) teológia Karla Rahnera (1904 – 1984). Rahner videl, podobne ako už Blondel, nielen Boha pre seba, ale Boha, ktorý sa navracia a zjavuje človekovi ako podmienka možnosti akéhokoľvek ľudského bytia. Tak sa prepracoval k téze, ktoré prekvapila nielen katolícke, ale určite aj kantovské uši: Božia vôľa je sebaurčením človeka. Teonómia je autonómia. Nielenže nejestvuje nijaké protirečenie medzi tým, čo chce od človeka Boh, a tým, čo je jeho úlohou, totiž sebaurčenie – je to skôr jedno a to isté. Na konci tohto príbehu sa takto nachádza paradox: Dnes, na začiatku postmoderny, v ktorej koluje správa už aj o smrti človeka, v ktorej sa prinajmenej predstava o skutočnej slobode človeka stáva relatívna, podliehajú Kant a kresťanstvo, hoci pôvodne stáli oproti sebe, rovnakému osudu. Sú vystavené rovnakej skúške, obidvom im predsa záležalo na viere v človeka, aj keď mali na to odlišné dôvody. Preložil Imrich Sklenka (z Die Furche č. 5, roč. 2004)
