Elity a verejný priestor

„SPP ako štátny podnik nakupuje akcie od súkromných investorov za premrštené ceny v porovnaní s cenami na trhu. V tomto prípade SPP prerobil 100 až 115 mil. Sk.“ V žargóne sa tejto sume hovorí „čistý vývar“. „Nemusím konštatovať, že tieto peniaze zarobili osoby, ktoré predávali, aj osoby, ktoré kupovali.“ Ivan Mikloš, Národná obroda, 16. 1. 1998 1. Úvod Ak sa chceme pokúsiť o jeden z možných pohľadov na vzájomné pôsobenie ekonomických a politických elít, môžeme to urobiť na príklade prechodu štátneho majetku do súkromných rúk či obchodov medzi súkromným a verejným sektorom. Po roku 1998 sa analytici menej venujú privatizácii, lebo považujú pomery v tejto oblasti za štandardné. O tom, či je to tak alebo nie, sa dá však samozrejme hovoriť s odstupom času po dôkladnej analýze dlhšieho časového radu štatistických údajov, ktoré vygeneruje ekonomická realita. Preto treba nasledovné riadky chápať ako poznámky o problematike vzájomného pôsobenia ekonomických a politických elít po roku 1990. 2. Vlastnícke vzťahy pred rokom 1990 Pred rokom 1990 boli politické a ekonomické elity previazané ideologickým monopolom Komunistickej strany Československa. Ten predpokladal aj to, že existovali nekonkurujúce si výklady ekonomickej teórie a praxe. Pripomenieme si podstatné prvky tejto interpretácie ekonomiky. Pre rokom 1990 existovala v bývalom Československu ekonomika postavená na modele štátnej vertikálnej koordinácie – etatizme. Pre ekonomický etatizmus je príznačné, že ku koordinácii ekonomiky dochádza na základe byrokratického prístupu, keď štátna moc z mocenského centra reguluje všetky ekonomické procesy. Od roku 1952 – odkedy sa v bývalom Československu používa vertikálne riadenie ekonomiky tento model prešiel niekoľkými neúspešnými pokusmi o reformu (1958, 1965, 1968, 1983, 1989). Štát definoval niekoľko foriem vlastníctva, ktoré označoval za socialistickú formu vlastníctva. Znamenalo to, že majetok bol vo verejnom vlastníctve. Preto na ňom mohla parazitovať byrokracia. Socialistické vlastníctvo malo dve formy. Prvou bolo štátne alebo všeľudové vlastníctvo. Druhou formou bolo družstevné vlastníctvo, ktoré bolo rozšírené najmä v poľnohospodárstve, menej však v obchode, službách a priemysle. Postupom času sa ukázalo, že táto forma vlastníctva vzhľadom na zainteresovanosť ľudí na výkonoch vlastného podniku, je pre ekonomiku efektívnejšia. Podniky družstevného systému boli v rôznych sektoroch ekonomiky efektívnejšie ako firmy vlastnené štátom. Ekonomika fungovala podľa plánu. Základom plánovania bolo to, že fungovanie všetkých ekonomických procesov sa v konečnom dôsledku podriaďovalo rozhodnutiu jedného úradu – Štátnej plánovacej komisii. Na základe pevne stanovených cien a metód neutrality bilancie a hlavného článku, Štátna plánovacia komisia zostavovala neutrálne bilancie všetkých ekonomických procesov a základných produktov. Podstatou centrálneho plánovania je úsilie a tiež tendencia k centralistickému rozhodovaniu. Logika takéhoto riadenia vedie k tomu, že pri odchýlkach ekonomického riadenia od cieľov plánu sa vytvára snaha stále podrobnejšie plánovať ekonomický život. Kvôli presnému plánovaniu treba čoraz viac informácií od ekonomických jednotiek podriadených rozhodovaciemu centru. Tieto jednotky vedia, že informácie, ktoré poskytujú, budú použité na určenie úloh. Preto majú všetky podriadené subjekty záujem na skresľovaní informácií. Preto dochádza k javu, ktorý teória komunikácie označuje za šum. Systém, ktorý pracuje s informačným šumom ako systémovým prvkom, sa po čase zadrhne. Stratí spätnú väzbu a prestane fungovať. Pretože tento systém nefungoval, nahradil ho iný. 3. Privatizácia a formovanie elít Medzi základné prvky ekonomickej reformy v roku 1990 patrila privatizácia. Tento proces bol závislý od toho, kto o ňom rozhodoval, a na základe akých kritérií sa robil. Treba pripomenúť, že o procese privatizácie vždy rozhodovali politické strany, ktoré v tom či inom období vytvárali vládu. Ich zástupcovia súčasne rozhodovali o tom, aký majetok a akým spôsobom sa bude odovzdávať novým užívateľom. Pojem odovzdávanie považujeme za širší ako pojem predaj. Používame ho preto, lebo nie vždy sa dá hovoriť o predaji majetku a niekedy išlo o dar politických elít svojim priaznivcom. Odkiaľ sa vzali elity, ktoré rozhodovali o tom ako sa odovzdáva verejný majetok súkromným spoločnostiam, a tie, ktoré tento majetok prevzali? Oba typy elít pochádzali z rôznych segmentov spoločnosti. Išlo o reálnu ekonomiku, bankový sektor, ekonomickú teóriu, teda o vedu a školstvo, spoločenské a záujmové organizácie. Politické elity sa formovali z členov KSČ a ostatných politických strán, ktoré existovali pred rokom 1990, z funkcionárov Socialistického zväzu mládeže, odborov, disidentov a nestraníkov. Fungovanie ekonomických a politických elít po roku 1990 predurčil ich vzťah k privatizácii. Pri určitej dávke zjednodušenia sa dá povedať, že na Slovensku existujú len dva prístupy k privatizácii. Oba vychádzajú z toho, že v podnikaní a najmä v privatizácii je rozhodujúce to, na akom území je registrovaný ekonomický subjekt. - Prvý prístup považuje za dôležité to, že štátny majetok prechádza k domácim vlastníkom. Tento prístup sa dá pracovne pomenovať slovami ekonomický entocentrizmus. Je založený na ochrane trhu, obchodných bariérach a deklarovaní toho, že vo vývoji ekonomiky je potrebná špecifická cesta. Za touto frazeológiou sa skrýva takzvaný mexický model privatizácie, keď politická elita rozdáva štátny majetok sebe, priateľom, príbuzným a politickým fanúšikom. Zjednodušene povedané, znamenalo to, že majetok sa odovzdal len domácim podnikateľským subjektom. Kvôli domácim podnikateľským skupinám sa štát angažoval vo viacerých sektoroch ekonomiky tak, aby im vytvoril takzvané mäkké rozpočtové podmienky. To znamenalo, že za podniky platili zlomok ceny. Cena bola zaplatená budúcimi investíciami. Na to, aby tí, ktorí nadobudli majetok, dokázali, že investujú do podniku, stačilo, ak sa preukázali uznesením valného zhromaždenia spoločnosti, ktoré schválilo tú či inú výšku investícií. - Druhý prístup je založený na otvorenosti voči zahraničným subjektom a na pokuse o hľadanie takzvanej štandardnej cesty vývoja ekonomiky. Podľa neho je predaj zahraničným investorom prijateľný preto, lebo prinášajú reálne peniaze, know-how, prístup na trhy či lepšiu kultúru riadenia. Netreba však zabúdať na to, že zahraničné spoločnosti investujú peniaze preto, aby sa im ich investície vrátili. Tie sa im môžu vrátiť len vtedy, ak znížia náklady v spoločnostiach, alebo zvýšia ceny produktov a služieb. Ak zahraničné firmy investujú do ekonomiky, vláda im väčšinou tiež vytvára takzvané mäkké rozpočtové pravidlá. Znamená to, že im poskytuje preferencie oproti iným podnikateľom, ktorí nič neprivatizovali. Medzi výhody pre zahraničných investorov z minulosti a prítomnosti patria daňové prázdniny, príspevky na rekvalifikáciu zamestnancov a iné podmienky, ktoré garantujú návratnosť vložených finančných prostriedkov. Ak existuje určitá hodnota budúcich hotovostných tokov, garantovaných dohodami s politickou mocou, môže privatizovať ktokoľvek. - Oba typy subjektov majú jeden spoločný záujem. Tým je stabilita ekonomického prostredia, a teda reálnosť pozitívnych tokov peňazí, ktoré plynú v ich firmách. Pre privatizáciu sú teda rozhodujúce budúce hotovostné toky. Oba prístupy sa budú dať hodnotiť až s odstupom času, ak sa prejavia konkrétne efekty v reálnych podnikoch. Pre pohľad na vzájomné vzťahy medzi politickými a ekonomickými elitami je dôležité vedieť, či politikom ide len o presadenie záujmov korporácií, alebo aj o presadenie záujmov obyvateľstva. Samozrejme, že záujmy korporácií sa nedajú presadiť tak, že by sa nebrali do úvahy záujmy obyvateľstva. Diskusia o tom, ktorý by mal byť prednejší, pripomína diskusiu o tom, či bolo skôr vajce alebo sliepka. Štát v niektorých prípadoch rozdával akcie v masovej (kupónovej) privatizácii. Buď rozdával akcie touto formou, alebo ju kombinoval s predajom vybraným investorom. Ďalším takzvaným mäkkým rozpočtovým pravidlom bolo a zostáva to, že nadobúdatelia veľkých balíkov akcií nemuseli povinne odkupovať akcie v prípade, ak chceli prekročiť zákonom stanovený percentuálny podiel. Okrem tejto výhody majitelia veľkých balíkov akcií majú ešte jednu výhodu. Pokúsime sa ju stručne popísať. 4. Diskont a medzera aktív Pre prvých desať rokov privatizácie, a čiastočne aj podnikania bolo typické to, že sa kupovalo na základe rozdielu medzi čistou hodnotou aktív pripadajúcich na jednu akciu. Na akciu v menovitej hodnote 1000 korún napríklad pripadá majetok v hodnote 2000 Sk. Ak niekto platí za jednu akciu 500 Sk, kupuje majetok so 75 % zľavou. Ide o kúpu aktív s diskontom, ľudovo povedané so zľavou. Kúpu akcií s diskontom mimo privatizácie zabezpečuje aj súčasné znenie zákona o cenných papieroch. Ten umožňuje prebratie firmy za polovičnú hodnotu aktív pripadajúcich na jednu akciu. Ak veľkí investori preberajú firmy, neexistujú mechanizmy nezávislého auditu, ktoré by mohli reálne oceniť hodnotu aktív. Najväčší akcionár, ktorý presadzuje obsadenie predstavenstva a dozornej rady firmy, má v rukách účtovníctvo a tvorbu opravných položiek, ktorá podstatne ovplyvňuje cenu, za ktorú je väčšinový vlastník povinný odkúpiť od ostatných akcie. Preto niektoré firmy využívajú všetky možnosti na to, aby účtovnými metódami znížili účtovnú hodnotu aktív pripadajúcich na jednu akciu. Čo je dôsledkom predaja aktív s diskontom? Na túto otázku existujú dve odpovede. Jedna z nich má ťažisko v makroekonomickom pohľade. Dôsledkom predajov so zľavou je to, že sa vytvorila medzera aktív, teda to, že v ekonomike chýbajú aktíva, ktoré by slúžili na napĺňanie súkromných, alebo verejných fondov vyplácajúcich dôchodky. V minulosti sa dane platili na rozvoj verejného sektora a dôchodky sa platili priebežne. Veľkú časť týchto aktív politické elity predali pod cenu. Tým vygenerovali budúce dlhy. Tieto aktíva chýbajú, a preto existuje potenciálna nerovnováha medzi aktívami vo verejnom fonde dôchodkového zabezpečenia. Vďaka tomu sa však objavila vrstva majiteľov kapitálu – akciového, hotovostného, výrobného. Druhá odpoveď akcentuje mikroekononomický pohľad. Predaje s diskontom viedli k tomu, že určitý čas bola najrozšírenejším ekonomickým športom kúpa a predaj. Počas týchto transakcií sa deformovali ceny, vytváral sa len finančný kapitál, zanedbával sa rozvoj reálnej ekonomiky. Deformácie cien viedli k narušeniu vzťahov medzi dlžníkmi a veriteľmi. Jednoducho na kúpu sa požičiavalo a nevracalo. Deformáciami cien sa spochybňovala hodnota majetku slúžiaceho ako zábezpeky na úvery. Kde sú vinníci, sa dnes nedá povedať, pretože po vojne je vždy dosť veľký chaos. 5. Vzájomné pôsobenie politických a ekonomických elít Ako na verejnom a neskôr súkromnom majetku participujú politické elity? Najjednoduchším spôsobom účasti na verejnom majetku je presadzovať vlastné vedenie verejných podnikov. To zabezpečuje kontrakty, ktorých výsledkom môže byť provízia pre stranícku pokladňu. Druhým najznámejším spôsobom participácie na verejnom majetku je to, že politické elity presadzujú vedenie inštitúcií, ktoré odovzdávajú majetok do súkromných rúk. Okrem toho určujú agendu inštitúcií odovzdávajúcich verejný majetok. Kedysi o privatizácii rozhodovala koalícia HZDS, SNS a ZRS, dnes je to koaličná rada terajšej vládnej koalície Ak sa vďaka odovzdaniu majetku vygenerujú ekonomické elity, snažia sa stabilizovať existujúce ekonomické vzťahy tak, aby sa nemenili a aby neprišli o majetok. Slovenskí nadobúdatelia verejného majetku boli vždy v jednej nevýhode. Nemali kapitál. Majetok sa preto väčšinou odovzdával na splátky. Podmienky podnikania sa menia, preto sa mení aj veľkosť hotovostných tokov, ktoré sú schopné zabezpečiť splácanie majetku. Okrem toho, prevod majetku štátu na súkromné osoby je sprevádzaný radom podmienok. Nie vždy sa tieto podmienky dajú splniť. Majitelia privatizovaného majetku sa preto môžu, ale nemusia stať objektom politického vydierania v prípade zmeny vlády. Preto sú ekonomické elity určitý čas nútené byť v kontakte s politickými elitami. Ako vyzerajú ich vzájomné vzťahy, to skutočne záleží od vôle oboch strán, ktoré sú ich účastníkmi. 6. Odsávanie Do vzťahov medzi politickými stranami môžu vstupovať ekonomické subjekty rôzneho typu. Na Slovensku existujú dva typy akciových spoločností. Prvým je verejný typ akciovej spoločnosti, kde je viac ako 50 akcionárov. Druhý typ akciovej spoločnosti sa označuje pojmom súkromná akciová spoločnosť. Má menej ako 50 akcionárov. Súkromné a verejné spoločnosti majú spoločné a rozdielne veci z hľadiska vzťahov medzi vlastníkmi a manažmentom. Ak sú majitelia a manažéri v súkromnej spoločnosti totožní, môžu rozhodovať o čomkoľvek. Žiadnemu majiteľovi súkromnej akciovej spoločnosti nemôže nikto prikázať, že nemôže komukoľvek darovať čokoľvek. Z čistého zisku súkromnej spoločnosti s jedným akcionárom alebo niekoľkými akcionármi si môže majiteľ alebo majitelia zaplatiť čokoľvek. Pri súkromnej verejnej spoločnosti sa musia manažéri za svoje rozhodnutia zodpovedať väčšiemu počtu akcionárov. Celkom iná je situácia, ak niekomu niečo platí firma vo verejnom (štátnom) vlastníctve. Existuje veľa mechanizmov, ako odsať z týchto spoločností zisky. Vždy a o všetkom rozhodujú ľudia. Verejné blaho sa stráca tam, kde sa objavuje chamtivosť. Existujú však dôkazy o dobrom vývoji v tomto segmente ekonomiky, pretože mnohé verejné zákazky vyhrávajú firmy blízke opozícii. V budúcnosti sa dá očakávať, že na Slovensku bude čoraz viac súkromných firiem s obmedzeným počtom akcionárov, ktorí sa nebudú musieť zodpovedať nikomu za to, koho podporujú. Napriek tomu vývoj ekonomického prostredia, najmä kvôli integrácii ekonomiky do väčších celkov, bude viesť k tomu, že každá firma sa bude musieť správať čoraz priehľadnejšie. To isté platí aj o politických stranách. Tie sa dajú vnímať tiež ako podniky, ktoré dostávajú peniaze za hlasy vlastných voličov. Verejný sektor vždy skrýva potenciál pravdepodobných mimoriadnych ziskov, ktoré sú možné vďaka politickým známostiam. Pri vysvetlení mechanizmov odsávania verejných financií použijeme príklad s klasickou akciovou spoločnosťou. Ak je vo firme rozhodujúci majiteľ, nemusí brať ohľad na ostatných majiteľov a môže uzatvárať také zmluvy, ktoré sú len v jeho prospech. Peniaze môže odsávať na vstupe do firmy a na výstupe z firmy. Na vstupe to môže byť napríklad tak, že firma, kde je stopercentným majiteľom, nakupuje pre firmu, kde sú aj iní menšinoví vlastníci, suroviny, polotovary. Podobnú firmu si môže zriadiť aj pre výstup produkcie. Najväčšie možnosti podobného postupu majú v sebe zakódované monopoly, ktoré sú vo verejnom vlastníctve. Vzhľadom na to, že ide o monopoly, ani jeden z nich nepotrebuje mimoriadne výdavky na reklamu. V minulosti sa však štátom vlastnené monopoly stali mimoriadne zaužívaným nástrojom výroby „politických peňazí“. Pod pojmom politické peniaze sa dajú chápať také finančné prostriedky, ktoré sa síce využívajú na financovanie politickej strany, ale nefigurujú v jej účtovných výkazoch. Je pravdepodobné, že nie všetky peniaze určené na propagáciu monopolov sa použili na tento účel, ale sa z nich hradila aj politická kampaň. Ďalším z možných zdrojov výroby politických peňazí je deblokácia zahraničného dlhu, postúpenie pohľadávok v sektore verejných financií, nákup surovín pre monopolné podniky (plyn, uhlie), predaj produkcie monopolov, ako je napríklad elektrická energia, dodávky tovarov a služieb pre verejný sektor ako sú stavebné práce, výpočtová technika, poradenské, vzdelávacie služby, reklama, public relations. Flašíkov Donar za peniaze Tiposu propagoval HZDS Horolezecko-filmársku expedíciu na Mount Everest z veľkej časti financovala spoločnosť Tipos. Bývalé vedenie so 100 % účasťou štátu na základe zmluvy o reklame s a. s. Donar, ktorej spoluvlastníkom bol Fedor Flašík vyplatilo 20 mil. za propagáciu Tiposu pod a na najvyššom vrchu sveta. Podľa vyšetrovania skupiny Najvyššieho kontrolného úradu SR však Donar nesplnil, na čo sa v zmluve zaviazal. Slovenskú časť slovensko-čínskej výpravy Čomolungma 98 pred odletom prijal aj vtedajší premiér Vladimír Mečiar a kapitánovi horolezeckého tímu odovzdal čakan so slovenskou vlajkou s vtedy ešte tajuplným vinšom, nech „na vrchole bude táto vlajka a možno ešte jedna“. O dva mesiace – 19. 5. 1997 – vysvitlo, kam mieril: prezident expedície Vladimír Ondruš zo základného tábora pod najvyšším vrchom sveta telefonicky zvestoval, že Peter Hámor a Vladimír Zboja vztýčili vo výške 8848 m slovenskú i čínsku vlajku a vlajku HZDS. Slovenské elektrárne uzatvorili v roku 1997 zmluvu o reklamnom zastúpení so spoločnosťou Donar (od SE Donar za to dostal 130,326 mil. Sk). Ako zistila kontrola MH SR, Donar dával elektrárňam na uhradenie faktúry bez špecifikácie vykonaných prác. Podľa protokolu fakturoval Donar nad rámec uzavretej zmluvy aj pri dohode o rekonštrukcii budovy riaditeľstva. Donar si takto neoprávnene zaúčtoval 4,729 mil. Sk. Okrem toho sa uskutočnila aj náhodná kontrola niektorých vybraných položiek zmluvy medzi Donarom, elektrárňami a firmou Q-EX. Kontrola našla prefakturácie (nevykonané, ale zaúčtované práce) v objeme 16,55 mil. Sk. Ďalším významným zdrojom produkcie politických peňazí je privatizácia. Aké mechanizmy sa používajú pre distribúciu politických peňazí politickým stranám? Treba povedať, že reálnym používateľom politických peňazí nemusí byť vždy politická strana. Reálnymi užívateľmi môžu byť aj súkromné osoby, ktoré sú vo vedúcich funkciách politických strán, prípadne ich rodinní príslušníci alebo osoby, ktoré vystupujú v ich mene. Slangovo sa im hovorí „biele kone“. Okrem nich existujú ešte skupiny osôb, ktoré si môžu prisvojiť peniaze aj za to, že hoci nič pre nikoho nevybavovali a v žiadnej strane nič nevybavovali, môžu sa tváriť, že pre úspech určitého obchodu vynaložili veľké úsilie. Všeobecne sa dá konštatovať, že politické peniaze sa niekedy, ale nie vždy generujú ako jeden z dôsledkov a súčasne jedna z podôb obchodov medzi verejným a súkromným sektorom. Anekdota o zabudnotom preukaze v kufríku s úplatkom Už dávno sú preč časy, keď platila jedna známa príhoda z jednej anekdoty. Za prezidentom prezídia Fondu národného majetku SR prišiel pán s kufríkom. Otvoril ho. Bol v ňom úplatok. Prezident prezídia Fondu národného majetku SR si prepočítal peniaze a položil kufrík pod stôl. Pán, ktorý priniesol kufrík, sa ho opýtal. A čo kufrík? Aký kufrík? Odpovedal Prezident Prezídia Fondu národného majetku SR. Mám v ňom občiansky preukaz a iné doklady. Vyložte si to a vráťte mi ho. Odpovedal mu ten, ktorý sa mu prišiel zavďačiť. Prezident prezídia Fondu národného majetku SR vybral z kufríka doklady a odpovedal mu protiotázkou. Preboha, Vy nemáte peniaze na kufrík? Nechajme však humor bokom. Spôsoby, akými sa dostávajú politické peniaze do obehu, môžu byť rôzne. Existujú jednoduché, ale aj komplikované. Predstavme si, že podnikateľ v oblasti veľkoobchodného predaja zemiakov chce podporiť politickú stranu v čase volebnej kampane. Na toto obdobie zamestná pracovníkov, ktorí sa zaoberajú kampaňou, ako skladníkov vo veľkosklade zemiakov. Platí im mzdu, sociálne odvody. Ak nikto na nič nepríde, všetko je úplne v poriadku. Preto, aby sa politické peniaze dostali z verejných rozpočtov k ich užívateľom, existuje aj cesta sprostredkovateľov. Politické peniaze vznikajú tam, kde existuje rozdiel medzi tým, za akú cenu kúpi podnikateľ určitý tovar a neskôr ho predá verejnému sektoru. 7. Nastrčené firmy Ako zahmliť reálne vlastníctvo firiem sprostredkovateľov, na účtoch ktorých sa usadia zisky z obchodov s verejným sektorom? Najvýhodnejšie je do obchodov zapojiť firmy registrované v daňových rajoch. Mená ich skutočných majiteľov pozná len úradník, väčšinou notár, ktorý registroval firmu. Tieto firmy si väčšinou zriaďujú účty vedené pod číselným označením vo Švajčiarsku. Majetok týchto firiem sa vkladá do trustov. Ide o zvláštnu právnu formu, kde sa určitý majetok vkladá do správy a jeho vkladateľ má právo na všetky výnosy, ktoré mu zabezpečuje správca (protektor) trustu. Peniaze získané z obchodov medzi verejným a súkromným sektor sa vracajú do reálnej ekonomiky. Na Slovensku za posledných desať rokov stúpol počet zahraničných investorov, ktorí vkladajú peniaze do rôznych sfér podnikania. Vo väčšine ide o peniaze, ktoré odtiekli zo slovenskej ekonomiky a vracajú sa do nej v zmenenej forme. Ide o firmy, ktoré majú honosné mená, ale v krajinách s vyspelou ekonomikou o nich nikto a nikde nepočul. Schéma vlastníckych vzťahov v slovenských podmienkach môže vyzerať nasledovne. Slovenskú akciovú spoločnosť, ktorá má listinné akcie znejúce na doručiteľa, vlastní britská spoločnosť s ručením obmedzeným zriadená za dve libry, ktorú vlastní bahamská firma založená lichtenštajnskou nadáciou. Kalifornský profesor ekonómie George Akerlof, bývalý dekan Harvardskej a Stanfordskej univerzity Michael Spense a profesor ekonómie, obchodu a medzinárodných vzťahov na Kolumbijskej univerzite Joseph Stiglitz dostali v roku 2001 cenu za analýzu foriem existencie trhu, ak niekto vie viac ako ostatní. Počas sedemdesiatych rokov nositelia ceny položili základy pre všeobecnú teóriu trhov s asymetrickými informáciami. Asymetrické informácie na trhu znamenajú, že napríklad manažéri a členovia správnej rady podniku vedia o ziskovosti firmy viac ako akcionári. Rovnako tí, čo si požičiavajú, vedia o svojich vyhliadkach splátok viac ako veritelia. Predaje akcií firme Slovenská plavba a prístavy a Paroplynový cyklus Bratislava Príkladom trhu s asymetrickými informáciami je relatívne nedávny predaj majetku štátu cez Fond národného majetku (FNM) SR. Klasickým príkladom bol predaj akcií podniku Slovenská plavba a prístavy. O tendri sa začalo hovoriť koncom roku 2000. V máji 2001 verejnú súťaž na 67 % balík akcií vyhrala spoločnosť Dunajservis, s. r. o. Vláda v júni toho istého roku odporúčala zrušiť tender. FNM ho zopakoval začiatkom roku 2002. Vo februári 2002 Penta Group vydala v médiách inzeráty proti SMK. Dunajservis s Pentou podali o niekoľko dní žalobu, lebo sa domnievali, že odmietnutie víťazstva Dunajservisu nemá podporu v zákone. Tým zaťažili akcie súdnou žalobou. Ktokoľvek, kto sa chcel uchádzať znovu o akcie podniku Slovenská plavba a prístavy, ak by vyhral opakovaný tender, kúpil by tieto akcie aj s rizikom súdneho sporu. Situácia sa tento rok opakuje pri vzťahoch podnikov Paroplynový cyklus, Slovenské elektrárne a Bratislavská teplárenská. Podľa zmluvy musia Slovenské elektrárne od PPC kupovať elektrickú energiu. Tým hospodárenie a. s. Slovenské elektrárne zhoršuje aj dlhodobá a veľmi nevýhodná zmluva o výkupe elektriny z turbín spoločnosti, v ktorej vlastnia 10 % podiel. Do roku 2012 prídu SE o vyše 10 mld. Sk. Štát však nemôže presadiť zmenu tejto zmluvy. Minister hospodárstva Pavol Rusko to vysvetlil hrozbou nenaplnenia štátnej záruky na úver, ktorým bola financovaná výstavba PPC. Dosiahnutie zrušenia zmluvy by zvýšilo aj privatizačný výnos vlády z predaja 66 % akcií Slovenských elektrární, a to až o niekoľko miliárd korún. Celkom treba splatiť 2 mld. Sk. Namieste je otázka, prečo štát predal 90 % akcií súkromnému investorovi a nepreviedol s predajom akcií aj záruky na súkromné subjekty. Ďalšia zmluva je na dobrovoľne povinný odber tepelenej energie Bratislavskou teplárenskou od firmy Paroplynový cyklus. Teplo musí kupovať, či sa jej to páči, alebo nie. Akcie Slovenských elektrární, ale aj Bratislavskej teplárenskej sú zaťažené prípadným sporom. Ak by sa o akcie uchádzala Penta Group, alebo by pomáhala niekomu pri získavaní týchto akcií, má jednoznačnú výhodu. Má kľúč k tomu, ako uplatniť záťaž, s ktorou sú spojené akcie Slovenských elektrární a Bratislavskej teplárenskej. Pristavme sa ešte niekoľkými riadkami pri firmách registrovaných v daňovom raji. Majú jednu veľkú výhodu. Firmy ani ich majitelia nemusia platiť na Slovensku žiadne dane. V daňových rajoch platia ročné poplatky, ktoré sú oproti ziskom zanedbateľné. Obyvatelia sú preto voči týmto firmám v asymetrickom postavení. Je ťažké si predstaviť, že by sa každý obyvateľ na Slovensku zaregistroval v daňovom raji a neplatil príspevky do štátneho rozpočtu. 8. Záver Na to, aby sa odtránili šumy, ktoré sú spojené so vzťahmi medzi súkromným a verejným sektorom, nestačia žiadne zákony. Zákony existujú preto, aby sa určitým spôsobom dali obísť. Vzťahy medzi verejným a súkromným sektorom budú normálne až vtedy, keď sa dokončí privatizácia všetkého, čo štát nemusí vlastniť. Až po jej dokončení sa bude štandardizovať politická scéna. Niektoré politické strany v minulosti vznikali preto, lebo ich sponzorom išlo o to, aby nikto nespochybnil vlastníctvo nimi nadobudnutého majetku, alebo im umožnili uzatvárať určité obchody s verejným sektorom. Táto symbióza sa po dokončení privatizácie skončí. Pre narovnanie vzťahov medzi obomi sektormi je potrebná vôľa oboch strán. Politici, ale aj majitelia podnikov či manažéri verejných podnikov, by sa mali snažiť o to, aby zverejňovali všetko o svojich obchodoch. Politické strany by mali zverejňovať, od koho dostali peniaze, a podniky by mali informovať o tom, ktorej politickej strane dali peniaze a čo od nej očakávajú. Autor je vysokoškolský pedagóg