Reklama
Reklama

Lesk i bieda NATO

Posledné júnové dni priniesli prekvapenie v podobe odovzdania správy nad Irakom do rúk prechodnej vlády pred avizovaným termínom. Táto udalosť azda nezaslúžene zatienila summit NATO v Istanbule, pretože spory, ktoré sa tam mohli vynoriť v plnej nahote, ostali cudne zahalené.
Počet zobrazení: 605

Posledné júnové dni priniesli prekvapenie v podobe odovzdania správy nad Irakom do rúk prechodnej vlády pred avizovaným termínom. Táto udalosť azda nezaslúžene zatienila summit NATO v Istanbule, pretože spory, ktoré sa tam mohli vynoriť v plnej nahote, ostali cudne zahalené. Transatlantická obranná jednota trpí po páde železnej opony eróziou, ktorá je do istej miery prirodzená. Odráža odlišnosti vývoja v nazeraní na svet v podmienkach rozrušovania tradičného spoločného tmelu – strachu zo sovietskej vojenskej hrozby. Jedinou superveľmocou zostali Spojené štáty, ku ktorým sú cez pupočnú šnúru príslušnosti k NATO pripojené viaceré európske krajiny. 90. roky XX. storočia boli na Starom kontinente a v Ázii poznačené udalosťami, ktoré sa niesli v znamení zobúdzania radikálneho islamu a expanzie jeho energie. Na prvý pohľad sa zdalo, že tradičného sovietskeho ideologického nepriateľa nahradí nový – extrémny islamistický. S tým rátala aj Severoatlantická aliancia, keď koncipovala svoj program prispôsobovania sa novej realite XXI. storočia. Stratégovia v bruselskom hlavnom stane prichádzali so scenármi adaptácie mohutného západného vojenského bloku na požiadavky vyplývajúce z asymetrických vojenských konfliktov s nepriateľmi neustále meniacimi svoju podobu, zloženie, taktiku a prostriedky zvolené na boj. Odpoveďou malo byť rozširovanie priestoru na rýchle, neveľké, mobilné, profesionálne, technicky špičkovo vybavené a majstrovsky vycvičené útvary rýchleho nasadenia. To sa Západoeurópanom pozdávalo, pretože príliš nezaťažovalo štátne rozpočty. Aj novým členom z niekdajšej Varšavskej zmluvy to dávalo pocit, že môžu prispievať skromnými hrivnami k spoločnej obrane slobody a demokracie doma i vo svete. Práve ten širočizný svet sa pomerne rýchlo stával kameňom úrazu a predmetom sporu. Spojené štáty začali už v 90. rokoch zasahovať selektívnymi údermi proti vybraným lokalitám v Ázii i Afrike, kde predpokladali existenciu teroristických základní, skladov, výcvikových táborov alebo laboratórií či výrobných zariadení zbraní hromadného ničenia. Ostatní členovia NATO s výnimkou Británie zvyčajne neboli do týchto akcií zasväcovaní a ani o to príliš nestáli. Výkon funkcie svetového žandára prenechávali jedinej ostávajúcej superveľmoci. 11. september 2001 odhalil zraniteľnosť všemocnej Ameriky a členovia Aliancie prejavili okamžite odhodlanie pomáhať jej v boji proti terorizmu. Prvá rozsiahla odvetná protiteroristická operácia prebiehala v ďalekom Afganistane. Pentagón ju viedol vo vlastnej réžii a hrubou vojenskou silou rozprášil nielen afganský fundamentalistický Taliban, ale aj „hosťujúce“ tam oddiely celosvetovej siete al-Kháida. Rozprášil, ale neporazil. Európski členovia NATO (plus Kanada) považovali spoliehanie sa Američanov na mohutnú vojenskú silu za krátkozrakosť s bumerangovým účinkom. Sebavedomý a optimistický Washington neprihliadal na ich diskrétne varovné náznaky a s plnou vervou sa vlani v marci pustil do obsadenia Iraku. Keď potom v máji prezident Bush triumfálne oznámil úspešné zavŕšenie irackej operácie, mnohí európski štátnici len bezmocne krútili očami. Vedeli, že vďaka členstvu v NATO budú vťahovaní do avantúry postavenej na americkom vnímaní ideálneho usporiadania sveta. Nazvime ho Pax americana. Niežeby si Európania neželali zmiernenie útlaku v Iraku a v iných diktatúrach na Blízkom Východe. Modernizovať islamský svet, ktorý im pripadal ako stredoveký a zaostalý, sa niekdajšie európske koloniálne mocnosti pokúšali už v minulých dvoch storočiach. Poučili sa však a pochopili, že ani dnes sa demokracia nedá exportovať na hlavniach tankov a krídelkách rojov presne prilietavajúcich raketových striel. Vojenskotechnicky nedostižný Washington však o skúsenosti „starých Európanov“ nestál. Považoval ich za starých frflošov a bol ochotný do istej miery počúvať len bratrancov v Británii. Londýn však v podstate nevyužil príležitosť a Blairovi prischla nelichotivá prezývka Bushovho pudlíka. Severoatlantická aliancia sa dostala do hlbokej krízy, ktorá ju do veľkej miery pripravila o schopnosť i ochotu jednohlasne postupovať tým či oným spôsobom. Spoločné rozhodnutia sa darí prijímať len v menej náročných projektoch. Dobrou ilustráciou je súhlas na summite v Istanbule s vyslaním ďalších jednotiek do Afganistanu (tam sa NATO začalo angažovať už vlani), ale nie do Iraku. Ani v mediálnych titulkoch záväzok zachovávajúci prestíž Aliancie, a to cvičiť ozbrojené sily nového Iraku, nie je príliš ohromujúci, keď si prečítame vysvetlenie, že výcvik sa má uskutočňovať mimo irackého územia. Je zrejmé, že Starému kontinentu, ktorý susedí s vyše tristomiliónovým islamským svetom južného a východného Stredomoria, úloha NATO ako búšiaceho baranidla nevyhovuje. Pripravovaná európska ústava ráta s vlastnou obrannou politikou a inštitúciami EÚ. Ich rozvoj potrvá ešte dlhé roky a štátnici na oboch brehoch Atlantiku by si mali dávať pozor, aby sa európsky pilier spoločnej obrany budoval ako doplnok, a nie náhrada transatlantickej aliancie. Autor je analytik medzinárodných vzťahov

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama