Žĺtkový dezert Meira Shaleva

Ak si vták zobne hašišových semiačok, zabudne, že je v klietke, je šťastný, vyspevuje a kašle na celý svet. Ak si vy „zobnete“ prvých pár riadkov z knihy Meira Shaleva Štyri hostiny, zabudnete, kde sa nachádzate, odkiaľ prichádzate, kam máte namierené, ponoríte sa do magického rozprávania, z ktorého je veľmi ťažké sa vymaniť. A ešte ťažšie po jeho skončení naň zabudnúť.
Počet zobrazení: 1253
16_Shalev-m.jpg

Ak si vták zobne hašišových semiačok, zabudne, že je v klietke, je šťastný, vyspevuje a kašle na celý svet. Ak si vy „zobnete“ prvých pár riadkov z knihy Meira Shaleva Štyri hostiny, zabudnete, kde sa nachádzate, odkiaľ prichádzate, kam máte namierené, ponoríte sa do magického rozprávania, z ktorého je veľmi ťažké sa vymaniť. A ešte ťažšie po jeho skončení naň zabudnúť. Meir Shalev, vyštudovaný psychológ, vie, ako na čitateľa. Takisto vie, ako na svoje postavy. Ako s nimi narábať, ako ich vykresľovať, čo im vložiť do úst, do čoho ich zaodieť. Ľahučko narába so slovami, vetami a súvetiami, presne na mieru dávkuje smiech i plač tak, aby nikoho ani príliš nerozosmial, ani priveľmi nerozplakal. Všetko je tak akurát. Zajde Rabinovič mal troch otcov a všetci ho pokladali za svojho. Po Mošem Rabinovičovi zdedil gazdovstvo, maštaľ a žlté vlasy, po Jákobovi Šeinfeldovi pekný dom, pekný nábytok, prázdne kanáričie klietky a ovisnuté plecia, po Globermanovi, dobytkárskom handliarovi, zdedil knipele, peniaze a dlhočizné chodidlá. Aj napriek tomu, že bol synom troch mužov, matku mal len jednu. Juditu. Ženu, ktorá žila v Rabinovičovej maštali (z vlastnej vôle), na ľavé ucho bola nedoslýchavá, a keď mal Zajde 10 rokov, zavalil ju strom. O dva roky neskôr bol Zajde pozvaný k Jákobovi Šeinfeldovi na prvú hostinu. Hostiny u Jákoba neboli nikdy obyčajnými hostinami. Miesto rozmanitých jedál ochutnáva na nich Zajde kúsok po kúsku život svojich blízkych. Jákob mu po malých sústach odhaľuje tajomstvá a zákutia svojej minulosti, rovnako však aj minulosť ostatných dvoch Zajdeho otcov či históriu života jeho matky. Jákobove rozprávania sú neraz korenisté, pália, inokedy sladké sťa med, občas horúce ako vriace mlieko či studené ani ľad, často pošteklia ako cukor, čo sa dostane do nosa, a rozosmejú, vedia veľakrát ulahodiť duši viac než teplé kakao, no aj rozplakať ani čo by ste cibuľu krájali. A to všetko obalené v marquézovskom jazyku, jazyku plnom symbolov, metafor, personifikácií, tých najrozmanitejších prívlastkov a prirovnaní. Jazyk sám sa tak stáva jednou z rozhodujúcich ingrediencií, ktorej spôsob použitia a dávkovania sa nesmie vymykať receptu. Jeho tajomstvo však pozná len autor. Čitateľ sa ale s radosťou púšťa do hľadania Shalevovho kľúča, zas a znovu číta, degustuje, aby sa napokon vzdal a nechal sa unášať záplavou chutí. Jákobova pamäť je hlboká. Rovnako bezodné je aj Zajdeho úsilie všetko zaznamenať, všetko sa dozvedieť. S pribúdajúcimi rokmi sa jeho túžba po poznaní stupňuje a zvedavosť narastá s každou Jákobovou vetou. Jedno sústo v ňom vzbudzuje chuť na ďalšie. A tak sa dozvedá všetko o lejaku, o vode stúpajúcej vo vádi, o klamárskom revizionistovi, o manželovi, ktorý otáľa, a o manželke, ktorá bola neverná, prišla o dcéru a prišla žiť a pracovať do maštale vdovca, ktorého kravy dojila a ktorého deti vychovávala. O handliarovi, ktorý nevie šoférovať, o dieťati, nad ktorým nemá vládu smrť ani žiadostivosť, o papierových loďkách, o odstrihnutom vrkoči, o strýkovi, ktorého pokožka páchne semenom, o dvoch granátovníkoch a o vidlách, ktoré vedia poriadne pichnúť. (285) A nielen to. V Jákobových príbehoch vystupuje aj najkrajšia žena na svete, Talian, ktorý vie napodobniť nie len každé zviera, ale i človeka a aj albín, ktorý všetky svoje vtáky odkáže susedovi a prevráti mu tak celý život naruby. A nad tým všetkým bdie židovský Boh, ktorý mení všetko, čo človek mieni. Na prvej hostine mal mladý Rabinovič len dvanásť rokov, preto bola jeho rozprava s Jákobom ešte trocha rozpačitá. Druhá hostina konala sa už po jeho vojenčine, rozpaky vystriedal smiech a spontánnosť. Počas tretej hostiny mal Zajde cez tridsať, Jákob cez sedemdesiat a štvrtá, posledná hostina, konala sa po Jákobovej smrti. Z dialógu sa tak postupne stal monológ, z obsluhovaného kuchár. Zajde považuje svoj príbeh za celkom obyčajný. No najmä pravdivý. ...si nechcem nič zo svojho života vymýšľať alebo vymazávať. Ani nechcem nič z neho vysvetľovať, zastierať alebo nanovo vytvárať. Cieľom celého tohto príbehu je vniesť doň poriadok: brázdu určenú pre volské kopytá, kanál pre vodu, betónové chodníky pre nohy. (161) A tak sa aj udeje. Všetko si nájde svoje miesto. Každá maličkosť, gesto, záchvev vetra. Nič neostane len tak osamotené. Nič nie je náhodné. Ani meno Zajde. V preklade – „starý otec“. Samotná smrť je z toho zmätená, niekde sa musela stať chyba, a tak sa Zajdemu darí zutekať jej často rovno z lopaty. Jákobove a Zajdeho rozprávanie, nie celkom lineárne, s mnohými spomienkami, odbočkami a návratmi, sa na konci zleje do magického celku, každá omrvinka bude pozametaná, všetko dopité až do dna, hostina skončí. Z pamäti však ešte veľmi dlho nevymizne. Ani Zajde nemôže zabudnúť na žĺtkový dezert, ktorý mu vždy na záver pripravil Jákob. Od prvej hostiny prešlo veľa rokov, no spomienka na dezert mi ešte vždy hladí podnebie a je taká silná a jasná, že niekedy, keď si čistím špáradlom zuby, vytiahnem si spomedzi stoličiek čosi sladké, čo tam odvtedy zostalo. (69) (Meir Shalev: Štyri hostiny. Slovart, Bratislava 2003, 292 strán, 299 Sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984