Ďakujeme za neschopnosť

A nie je to tu. Parlament tesnou menšinou neschválil zavedenie školného na vysokých školách, a tak sa reforma vysokého školstva nekoná. Za normálnych okolností by sme mohli spŕškou nepublikovateľných slov označiť našu vládu a parlament ako neschopné presadiť kľúčovú reformu. V tejto situácii však nejaký veľký dôvod na zúfalstvo nevidím. Skôr sa treba našim poslancom poďakovať. Sledujúc reakcie hlavných predkladateľov reformy – ministrov školstva a financií, takmer som podľahol dojmu, aká veľká škoda sa nám, študentom, stala. Že kvalita vysokoškolského štúdia bude stagnovať, že objem sociálnych štipendií sa nezvýši, že študenti nebudú motivovaní. A že naše školy nebudú schopné konkurencie. Existuje však aj odvrátená strana Mesiaca. A z toho dôvodu neprijatie tejto reformy nie je pre mňa nijakým sklamaním. Dve tretiny študentov by sociálne štipendiá nedostali, náklady spojené so štúdiom by sa pre väčšinu zvýšili a kvalitu by si svojím tlakom museli zabezpečiť samotní študenti. Aká je to reforma, ktorá hoci študentovi dá 1 700 korún, hneď nato mu ďalšie dve tisícky zoberie? Ministrovi školstva sa už tretí raz nepodarilo presadiť svoju programovú prioritu. Za zvyčajných okolností je to ideálna príležitosť na sebareflexiu a prenechanie pozície vo vláde niekomu inému. Minister však vyhlásil, že hoci bitku prehral, vojnu nevzdáva. Premýšľal som nad tým, s kým vlastne bojoval. So študentmi, pre ktorých je táto reforma určená? S učiteľmi, ktorých mala reforma prinútiť, aby zvýšili kvalitu? Dúfam, že nie. Treba pritom zdôrazniť, že minister sa vlastne vôbec nedohodol s akademickou obcou. Napriek tomu je však o užitočnosti svojej reformy pevne presvedčený. Ja som zase presvedčený o tom, že Zem je doska. Nepochybne zaujímavým príspevkom do série reakcií na neprijatie zákona bolo aj vyhlásenie bývalého rektora UK Ferdinanda Devínskeho. Podľa neho je to zlým signálom pre reformy vysokého školstva a jeho kvalita, respektíve nekvalita, sa vôbec nezmení. Pritom to hovorí človek, ktorý si pri odchode z postu rektora univerzity zobral majetok za poldruha milióna korún. „Boli to materiály, ktoré som potreboval,“ vyhlásil v tejto súvislosti. Máme to azda chápať ako návod na rozbehnutie reformy? Neschválenie zákona zabránilo ministrovi financií dotovať zo štátneho rozpočtu aj súkromné školy. Škoda pre tých, ktorí už mali pripravené projekty na zriadenie nových súkromných univerzít. Veď prečo by štát nemohol prispievať na zisk podnikateľov so vzdelaním? Vysoké školstvo treba reformovať. Začnime však riešiť otázku kvality, ohodnotenia pedagógov, technické vybavenie, možnosti uplatnenia absolventov, a predovšetkým dajme vysokým školám to, čo im v Európskej únii patrí. Postavenie v spoločnosti zodpovedajúce krajine, ktorá to so svojou budúcnosťou myslí vážne. Preto, páni poslanci, ďakujeme za vašu neschopnosť.