Reklama
Reklama

Vrcholy diela Eugena Suchoňa - Hudba a politika II.

Šesťdesiate roky priniesli aj do slovenskej hudby chruščovovský odmäk. Dávny koncept národnej hudby, z ktorého si komunisti urobili bázu pre svoje socrealistické halucinácie, bol pre mladú generáciu sterilný.
Počet zobrazení: 1065
20-m.jpg

Šesťdesiate roky priniesli aj do slovenskej hudby chruščovovský odmäk. Dávny koncept národnej hudby, z ktorého si komunisti urobili bázu pre svoje socrealistické halucinácie, bol pre mladú generáciu sterilný. Chceli reagovať na podnety svetovej hudby, na vývoj, ktorý rýchlo postupoval k odkrývaniu štruktúry hudby. Aj Suchoňova generácia reagovala na tieto podnety, aj keď musela prehodnotiť vlastné tvorivé východiská. Sám Suchoň sa rozlúčil s „národným štýlom“ a začal exploatovať koncept dvanásťtónovej harmónie, ktorý sa stal materiálovým východiskom jeho novších kompozícií i predmetom teoretickej práce Akordika, na koncipovaní ktorej spolupracoval s Milanom Adamčiakom. Suchoňov vývoj má analogickú krivku ako vývoj Witolda Lutosławského. Obaja vyšli z osvojenia si výdobytkov novoromantizmu a moderny, obaja vytvorili svoj variant folklorizmu a obaja vstúpili do Novej hudby s vlastným konceptom dvanásťtónovej harmónie, ktorý obchádzal dedičstvo Schönbergovej atonality a vychádzal z individuálnych charakteristík intervalov, pričom ani Suchoňova ani Lutosławského dvanásťtónovosť neumožnili vstúpiť kontrapunktu do skladobnej textúry. Suchoňova skladateľská premena sa začala koncom päťdesiatych rokov a vyvrcholila v syntetickom diele, ktoré tvorí korunu nielen jeho neskorej zrelosti, ale aj celej tvorby, v Symfonickej fantázii na B-A-C-H pre organ, sláčikový orchester a bicie nástroje. Začal na nej pracovať v polovici šesťdesiatych rokov a dokončil ju roku 1971. Suchoň bol v tejto dobe považovaný za ťažiskovú osobnosť slovenskej hudby, jeho nástup na nové cesty bol signálom novších čias i reakciou na výdobytky mladej generácie. Syntetické úsilie prinieslo syntetický výsledok – Symfonická fantázia na B-A-C-H je monumentálne dielo, v ktorom je neopakovateľným spôsobom a celkom vyrovnane skĺbený svet tradičných hodnôt a novej zvukovosti. Modernizácia hudobného jazyka bola u Suchoňa najúspešnejšia, pretože bola najhlbšie premyslená a zároveň najosobnejšia. Dobré skladby sa píšu dlho a dejiny sa menia rýchlo. Osobný charakter diela a autorovo syntetické úsilie symbolizuje hra tónových anagramov (motív E-Es-C-H ako autorov podpis; motív B-A-C-H ako anagram kľúčovej osobnosti hudobných dejín, Johanna Sebastiana Bacha). Materiál skladby vychádza z tejto motivickej bázy, spätej s harmóniou, ktorá je z nich odvodená. Dejiny však postupovali neúprosne na tankoch, a tak sa stalo, že autor do premiérového bulletinu napísal nasledujúcu vetu: „Partitúru skladby som dokončil ako záväzok k 50. výročiu KSČ v máji 1971.“ XIV. Zjazd KSČ priniesol mohutný nástup normalizačného teroru a svojimi formuláciami celkom nedvojznačne anticipoval, čo môže spoločnosť od svojej vedúcej sily očakávať. Sám 63-ročný autor bol už v tejto dobe štátnou sochou a tlak normalizácie bol taký silný, že onen akt „pozitívnej kompromitácie“ spojil so svojím ťažiskovým opusom, so svojou najosobnejšou výpoveďou. Významová šírka tohto aktu je ohromujúca a ja ho ani zďaleka nechcem moralizovať. V nedávnej polemike na túto tému som prízvukoval potrebu nezamlčovania tohto činu, ktorá mi bola vyčítaná ako zneuctenie tejto veľkolepej skladby. Dedikácia bola, samozrejme, účelová, autor nemal nijaký vrúcny vzťah k zjazdu KSČ, dokonca ani nebol komunista. Dedikácia bola účelová z oboch strán, nenájdeme ju už ani vo vydaní partitúry z roku 1976. Ostrá polemika ma však podnietila k preskúmaniu širšieho kontextu tohto aktu. V zozname slovenských diel, nesúcich túto istú dedikáciu, nájdeme 17 kompozícií od 15 autorov. Začiatkom roku 1972 vznikol ďalší zoznam – zoznam skladateľov vylúčených zo Zväzu slovenských skladateľov, ktorých diela sa nesmeli hrať a ktorí zväčša aj stratili možnosť akéhokoľvek zamestnania. Oba zoznamy sú pritom disjunktné – ani jeden zo skladateľov, ktorí vykonali sebakompromitačný akt, nebol vylúčený, ani jeden z vylúčených skladateľov tento sebakompromitačný akt neurobil. Toto boli pravidlá hry, ktorú s nami hrala komunistická strana. Takáto je pravda o mezaliancii hudby s politickou mocou. Suchoň aj naďalej ostal ťažiskovou osobnosťou slovenskej hudby, stal sa poslancom Slovenskej národnej rady a predsedom Zväzu slovenských skladateľov. Nové funkcie a nové úlohy sa však už nespojili s novým tvorivým oblúkom, ktorým by korunoval tvorbu svojej staroby. Riadená komunistická kultúra považovala za hlavnú cnosť poslušnosť, Suchoň nepochybne vedel, akými hodnotami platí, a za čo platí. Manifestácia poslušnosti na slovenskej strane a jej odmietnutie na českej strane spôsobili, že cesty slovenskej a českej hudby sa rozišli už roku 1972. Slovenská hudba nepochybne stratila na poctivosti, no prežila vo svojich inštitúciách, ktoré zostali jej nositeľmi aj za čias normalizácie. Česká hudba stratila aj svoje inštitúcie. Zakázaní slovenskí skladatelia mali veľkolepý come-back už roku 1976, zakázaní českí skladatelia sa nemali kam vrátiť až do roku 1989. Suchoňov čin možno odsudzovať (ale nemožno zabudnúť na celý spomínaný zoznam), možno ho interpretovať ako osobnú tragédiu, ktorá ho zbavila veľkej časti tvorivých síl, no možno ho interpretovať ako akt osobnej obete, vďaka ktorej normalizačný teror pretrval na Slovensku len päť rokov a následný akt asimilácie vylúčených skladateľov (ešte počas Suchoňovho predsedníctva) dodal slovenskej hudbe silu k novému vývoju. V oblasti súžitia hudby s politickou mocou mal Suchoň už veľký skúsenostný kapitál. Všetky naše historizujúce úvahy by však mali byť vedené snahou o historickú pravdu a snahou o zohľadnenie čo najväčšieho množstva kontextov. Mezaliancia hudby s politikou je predovšetkým mezalianciou. Z detstva si pamätám istý „slávny“ výrok: „Nebojte sa nepriateľov, tí vás môžu iba zabiť, nebojte sa priateľov, tí vás môžu iba zradiť. Bojte sa ľudí ľahostajných.“ Politika mohla hudbu iba zabiť či zradiť. Pri odstraňovaní komunistických emblémov došiel rad aj na hudbu. Postkomunistická elita nemá v hlave kolónku na hudbu, jej pamäť do „predkomunizmu“ nesiaha, po vzdelanejších susedoch nepoškuľuje, a tak na novú mezalianciu s hudbou nepociťuje nijaký dôvod. Spomínané Suchoňove skladby sú monumenty, ktoré definujú slovenskú hudbu celkom výnimočným spôsobom. Vytvorili nielen základy slovenskej hudby, ale ju aj neopakovateľne sformovali. Suchoňova tvorba, ktorú dnešná moc odsúdila na zabudnutie, je skutočným ťažiskom slovenskej hudby 20. storočia, aj keď sme jeho Krútňavu dodnes nepočuli a zo spomínaných skladieb sa na CD dá kúpiť jediná – Symfonická fantázia na B-A-C-H.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama