Urputný boj o Strednú Áziu

V Petrohrade 31. augusta 1907 podpísali dokument medzi ruským a britským impériom, ktorým sa formálne potvrdilo, že súperenie medzi týmito dvoma veľmocami v Centrálnej Ázii sa zmierňuje. Iné protirečenia, ktoré neskôr vyvrcholili prvou svetovou vojnou, boli v tej chvíli totiž z mocenského pohľadu silnejšie.
Počet zobrazení: 3074
Juza_historia-m.jpg

V Petrohrade 31. augusta 1907 podpísali dokument medzi ruským a britským impériom, ktorým sa formálne potvrdilo, že súperenie medzi týmito dvoma veľmocami v Centrálnej Ázii sa zmierňuje. Iné protirečenia, ktoré neskôr vyvrcholili prvou svetovou vojnou, boli v tej chvíli totiž z mocenského pohľadu silnejšie.

V marci pred 125 rokmi sa rozhorel neľútostný boj na rieke Kuška v dnešnom Turkmenistane medzi ruskou armádou a afganskými kmeňmi. Víťazstvo generála Alexandra Vissarionoviča Komarova (1823 - 1904) v tejto bitke dokonalo proces vtiahnutia Strednej Ázie do ruského vplyvu, ktorý sa tiahol naprieč celým 19. storočím a de facto vymedzilo južnú hranicu ruského cárstva. Ostala prakticky totožná takmer celé 20. storočie až do roku 1991 ako zväzová hranica Sovietskeho zväzu.

Geopolitické súperenie ostáva

Samozrejme, každá paralela trochu kríva. Preto nie je nevyhnutné totálne porovnávať 19. a 21. storočie, teda to, čo sa dialo v Centrálnej Ázii vtedy a dnes. Geopolitické súperenie však ostáva prítomné ako akési status quo. Po tom, ako si ruské impérium v 18. a 19. storočí upevnilo pozície v regióne Kaspického mora, južného Kaukazu a v Kazachstane, Petrohrad v polovici roku 1860 aktívne pristúpil k tomu, aby si podriadil ostávajúcej časti Strednej Ázie. V rokoch 1865 a 1866 si podmanil Kokandské chánstvo. Po zlomení odporu Bucharského emirátu v roku 1867 sa vytvorila Turkestanská generálna gubernia. A v roku 1873 generál K. P. Kaufman obsadil Chivinské chánstvo. Súbežne s aktivitami Ruska sa rozvíjala aj britská expanzia v Centrálnej Ázii, predovšetkým v Afganistane. Je to jeden z geopolitických paradoxov, ale z pohľadu možného „koloniálneho surovinového využitia“ sa táto krajina nedala využiť. Afganistan bol však pre Londýn potrebný ako zóna, ktorá umožní paralizovať nájazdy tamojších bojovníkov na severné územia Indie. No hlavne preto, aby sa vytvorila clona proti možnej vojenskej prítomnosti Ruska v Indii. Súčasný poslanec Štátnej dumy Vladimir V. Žirinovskij končí jednu svoju brožúru konštatáciou, že príde čas, keď si budú ruskí vojaci umývať čižmy vo vodách Indického oceánu. Bol to však cár Pavol I., ktorý uvažoval v rámci plánu pochodu atamana M. I. Platovova (1751 - 1818) o rozšírení svojho vplyvu aj na severnú časť Indie. Británia sa už v roku 1838 pokúsila získať úplnú kontrolu nad Afganistanom. Prvá (1838 - 1842) a druhá (1878 - 1880) afganská vojna boli pre Angličanov neúspešné, aj keď si svoju prítomnosť v regióne uchovali. Ale za cenu tisíce obetí a prísľub afganského emira, že nebude „bez sprostredkovania Veľkou Britániou“ realizovať vlastnú zahraničnú politiku. Vtedajší ruský minister zahraničných vecí Alexander Michajlovič Gorčakov a britský premiér lord William Ewart Gladstone sa dohodli, že Afganistan bude neutrálna zóna, sporné územia okolo rieky Amudarja pripadnú Afganistanu a Chivinské chánstvo sa stáva súčasťou záujmov Ruska. Medzitým Petrohrad jasne demonštroval, že svoj vplyv nemieni minimalizovať. V roku 1880 začala expedíciu, ktorú viedol gen. M. D. Skobelev (1843 - 1882). Za dva roky svoje impérium rozšíril o územia, kde žili Turkméni, ktorí sa dobrovoľne prihlásili za poddaných ruského cára. Lenže priestor okolo oázy Merv ostal, nehľadiac na rusko- britské rokovania (1869 - 1879), sporným. Pritom už v roku 1882 sa začala výstavba železničnej trate Krasnovodsk – Merv, ktorú riadil generál M. N. Annenkov (1835 - 1899).

Rodený dôstojník A. V. Komarov

V tom istom roku za hlavu Zakaspickej oblasti vymenovali generála A. V. Komarova ktorý si ako jeden zo svojich hlavných cieľov stanovil „anexiu Mervu, pretože je hniezdom zlodejstva a deštrukcie, brzdí rozvoj prakticky v celej Strednej Ázii“. V roku 1883 vyslal do mesta svojich zástupcov, ktorých viedol štábny rotmajster, neskorší generál Maksud Alichanov-Avarskij (1846 - 1907) a v roku 1905 gubernátor Tifilisu (Tbilisi). Mervu navrhli, aby akceptoval ruskú nadvládu. Už 25. januára 1884 sa dostavila do Ašchabadu delegácia z Mervu a požiadala prostredníctvom Komarova imperátora o ruské poddanstvo. Odpoveď z Petrohradu bola na tú dobu blesková a mesto prisahalo vernosť cárovi. Komarov, ktorý sa narodil v roku 1823 v rodine husárskeho dôstojníka, mal už vtedy za sebou brilantnú vojenskú kariéru. Ako absolventa Imperátorskej vojenskej akadémie (1855) ho prevelili na Kaukaz, kde sa v rokoch 1856 až 1859 zúčastňoval na bojoch proti Šamilovi, moslimskému vodcovi severokaukazských kmeňov, ktorého počas krymskej vojny (1853 - 1856) podporovali Briti a Francúzi v odboji proti Rusku. Na generál majora Komarova povýšili 21. mája 1868 a na generálporučíka 13. októbra 1878. Sám bol aj plodný autor vojensko-teoretických a historicko-etnografických prác súvisiacich s Kaukazom Napríklad História Kjurinských a Kazakumských chánov alebo Zloženie obyvateľstva Dagestanskej oblasti s etnografickou mapou. Okolo roku 1885 začali prichádzať z Afganistanu informácie, že Londýn zosilňuje propagandu proti Rusku. Následne sa aktivizovali aj Afganci so svojimi mobilnými jazdeckými oddielmi na pravom brehu Kušky. Dokonca si vybudovali predsunutý post na území, ktoré považovalo Rusko za svoje. Keď sa o tom dozvedel Komarov, požiadal Petrohrad o súhlas na použitie sily. Alexander III. poslal rýchlo generálovi tajnú inštrukciu, v ktorej o. i. prikazoval „vyhnať a vyškoliť, tak ako sa patrí...“. Pravda v oficiálnom zverejnenom príkaze sa hovorilo, že sa treba „zdržať sa bojových akcií“. Komarov následne operatívne sformoval bojovú skupinu, tzv. Murgabský oddiel (8 rôt pechoty, 3 stotiny kozákov, jednu stotina turkménskych jazdcov plus štyri horské delá s obsluhou), ktorá mala približne 1 800 mužov.

Krvavá bitka pri rieke Kuška

Súčasne Komarov požiadal svojho partnera generálmajora sira Petra Starka Lumseda, ktorý bol špeciálnym predstaviteľom Londýna, aby vydal príkaz afganským bojovníkom na stiahnutie sa. Samozrejme, že to britský aristokrat odmietol. Tak 20. marca Murgabský oddiel, ktorému osobne velili Komarov, vyrazil smerom na Taškepri, kam dorazil 24. marca 1885. Na druhej strane ho čakali afganskí bojovníci v zostave 2 500 jazdcov, 1 500 pešiakov a 8 diel. Samozrejme i s britskými „inštruktormi“. Ruský generál vyslal veliteľovi Afgancov Naib-Sapari-Temuršach-chánovi ako parlamentára kapitána N. I. Prasolova (1851 - 1912) s ultimátom, ktorého podstata tkvela v tom, že buď Afganci do piatich dní opustia ľavý breh Kušky, alebo ich odtiaľ vytlačia silou. Praktická odpoveď? Afganci sa začali silnejšie opevňovať. Medzitým sa rozhorela diplomatická aktivita medzi Petrohradom a Londýnom. Ruská vláda 25. marca sľúbila, že ruské jednotky nebudú útočiť a o tri dni nato, minister Nikolaj Karlovič Girs (bol v poradí 30. ruským ministrom zahraničných vecí a cárovi slúžil v rokoch 1882 - 1895) zdôrazňoval, že toto rozhodnutie je želaním Alexandra III. Napriek tomu 28. marca poslal Komarov znovu svojho parlamentára, tentoraz plukovníka J. F. Zakrževského (1852 - 1915). Pokiaľ delegácie rokovali, ruské a afganské vojenské jednotky manévrovali a hľadali najvýhodnejšiu a najstrategickejšiu pozíciu. Zrazu sa dostali do situácie, že stáli od seba zhruba kilometer. Vtedy Komarov, bolo to 29. marca 1885, znovu poslal stotníka Kobeleva s osobným listom chánovi, v ktorom v kategorickej forme žiadal: „Dnes sa musia všetky Vaše jednotky vrátiť na pravý breh Kušky... Ste rozumný človek a nedopustite, aby som Vás svoju požiadavku prinútil vykonať...“ Generál sa síce odpovede nedočkal, ale rozviedka hlásila, že britskí dôstojníci presviedčajú miestnych Turkménov, aby napadli ruské vojská. Tí Angličanom prisľúbili, že sa rozhodnú do 30. marca. V ten istý deň vypršalo Komarovovo ultimátum. Generál vydal príkaz na, ako sa neskôr ukázalo, úspešný útok.

Presvedčivé víťazstvo Rusov

Afganci v boji stratili 500 bojovníkov, 400 bolo ranených a 24 zajatých. Rusi ako bojovú korisť získali o. i. 70 tiav a všetkých osem diel. Mali iba 10 padlých a 45 ranených. Napriek tomuto jasnému výsledku Komarov vydal príkaz, ktorým zakázal prenasledovať a likvidovať chaoticky ustupujúcich Afgancov. Petrohrad totiž nechcel úplne prerušiť vzťahy s emirom Abdurrachmanom, ktorý sa osobne 31. marca dostavil z poverenia rady starších za Komarovom a požiadal o ruské poddanstvo. V oficiálnej depeši Alexandrovi III. o. i. napísal: „Úplne víťazstvo ešte raz potvrdilo slávu ruského vojska v Strednej Ázii... Drzosť Afgancov ma prinútila, aby som ochránil česť a dôstojnosť Ruska a zaútočil na opevnenia na oboch brehoch Kušky...“ Z Petrohradu mu telegraficky doručili odpoveď: „Imperátor posiela svoje cárske ďakujem Vašej excelencii a všetkým dôstojníkom Murgabského oddielu za brilantný výkon... Ďalej Vám ukladám, aby ste sa ako veliteľ všetkými silami snažili zdržať od krvavých stretov...“ Príkaz „zdržať sa“ nebol náhodný. Britský veľvyslanec v Petrohrade totiž žiadal, aby cár za operáciu na rieke Kuška odsúdil Komarova a aby sa ruské impérium ospravedlnilo Afganistanu. Lenže Alexander III. sa nikomu neospravedlnil. Naopak, demonštratívne vyznamenal svojho víťazného generála Georgievskym krížom s briliantmi a dôstojníkov rôznymi inými rádmi za statočnosť. Pre zaujímavosť, aby , emir Abdurrachman zlepšil vzťahy s Petrohradom, v roku 1886 tiež vyznamenal niektorých členov Murgabského oddielu špeciálnou medailou Obranca pevnosti Kuška. Toto víťazstvo „presvedčilo“ Britov, že vlastne ani nechce s Ruskom bojovať. Predovšetkým preto bola 10. septembra 1885 podpísaná dohoda o rusko-afganskej hranici. Následne 22. júla 1887 prijali záverečný protokol o podrobnejšej demarkácii rusko-afganskej hranice. Medzi Ruskom a Indiou bola vtedy vzdialenosť okolo 600 kilometrov. Pravda cez afganské hory, ale už v roku 1900 Rusi spojili Kušku železnicou cez Merv s Moskvou a v roku 1906 začali stavať strategickú 1 852 kilometrov dlhú trať Orenburg – Taškent. V prípade potreby tak Rusko mohlo rýchlejšie a efektívnejšie presunúť svojich vojakov až do Afganistanu (a severnej Indie) ako Británia svoje jednotky z metropole. Nová etapa „veľkej hry“ nedala na seba dlho čakať.

Nekonečná veľká hra

Ešte v roku 1890 ruské vojská pod velením plukovníka F. I. Jonova (1863 - 1922) uskutočnili niekoľko expedícií na Pamír, odkiaľ vytlačili Afgancov, ale aj Číňanov. Počas týchto akcií sa vyznamenali kapitáni L. G. Kornilov (1870 - 1918) a N. M. Judevič (1862 - 1933) - budúci vodcovia bielogvardejského hnutia. Aj v tomto smerovaní dosiahla hranica Ruského impéria svoj dlhodobý štatút. Po podpise rusko-afganských dohôd všetci verili, že sa „veľká hra“ skončila. Ako sa však neskôr opakovane ukázalo, ide o hru bez konca. Popálil sa v nej v minulom storočí Sovietsky zväz. Dnes už začína byť jasné, že v treťom pokračovaní „veľkej hry“ zhoreli aj Spojené štáty americké so svojimi spojencami. Na čom sa pred 125 rokmi Angličania a Rusi dohodli? Hneď v prvom článku sa uvádza: „Ruská imperátorská vláda vyhlasuje, že priznáva, že Afganistan je mimo sféry ruského vplyvu, a zaväzuje sa využívať, pri všetkých politických vzťahoch s Afganistanom, služieb vlády Jeho veličenstva a zaväzuje sa neposielať do Afganistanu žiadnych svojich agentov.“ Rusko akceptovalo právo Veľkej Británie zasahovať do vnútorných vecí v Afganistane, v prípade že: „emir nebude plniť svoje povinnosti voči Jeho veličenstvu“. Na druhej strane sa Londýn zaviazal: „nemeniť politickú situáciu v Afganistane a nesmerovať ho k tomu, aby konal tak, čo by ohrozovalo Rusko“. No a na záver sa Petrohrad a Londýn dohodli na diverzifikácii Perzie na tri zóny vplyvu: ruská na severe, britská na juhu a na neutrálnu v strede. Obe impériá priznali, že Tibet je súčasťou Číny a spoločne odmietli akékoľvek snahy dosiahnuť kontrolu nad jeho územím. Odkedy sa Stredná Ázia stala súčasťou Ruského cárstva a neskôr Sovietskeho zväzu, občas sa objavovala diskusia, či Petrohradu, resp. Moskve stojí za cenu veľkých obetí udržiavať tento priestor pod svojou kontrolou a neskôr, po zániku ZSSR, si tam udržiavať rozhodujúci vplyv. Názory sa aj v samotnom dnešnom Rusku na túto tému rôznia, ale väčšinovo sa prikláňajú k téze, že to stálo a ešte stále stojí za to. (Redakčne upravená prednášku prednesená na pôde Stredoeurópskej vysokej školy v Skalici.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984