Už zasa nastal čas defenestrácií
Sochy sa stavali a búrali odjakživa. Nové mocenské štruktúry nikdy nezniesli, aby sa vzdával hold ich predchodcom a pamiatka na nich zostala zvečnená pre nasledujúce generácie v mramore, vápenci, bronze alebo medi. Platí to nielen o našom turbulentnom stredoeurópskom teritóriu.
Aj na rímskom Trajánovom stĺpe sa dnes namiesto sochy cisára vyníma sv. Peter a Marka Aurelia nahradil na stĺpe sv. Pavol. V Paríži zasa bola na Place Vendom pôvodne socha Napoleona, potom Henricha IV. a dnes opäť cisára, pričom za údajný podiel na zbúraní stĺpa počas Parížskej komúny musel ísť maliar Gustave Coubert do vyhnanstva a niesť náklady na jeho opätovné postavenie. V Bratislave sa len na bývalom korunovačnom pahorku pri Dunaji vystriedali počas niekoľkých desaťročí sochy Márie Terézie, generála Milana R. Štefánika a Ľudovíta Štúra, na Námestí SNP krátko pobudla socha generalissima Josifa V. Stalina, ktorú po dlhých rokoch nahradilo súsošie venované Povstaniu.
Svätopluk niekomu zavadzia
Nový predseda Národnej rady SR Richard Sulík chce vytvoriť odbornú komisiu historikov a výtvarníkov, aby posúdili kvalitu a opodstatnenosť umiestnenia Kulichovej sochy Svätopluka na Bratislavskom hrade. V novinách som zasa čítal, že Štúrova socha by sa lepšie vynímala v blízkosti evanjelického lýcea a na jej dnešné miesto by sme mali umiestniť repliku Fadrusovho legionármi zbúraného súsošia rakúskej cisárovnej. Vôbec si nemyslím, že by sme sa my, Slováci, mali zriekať uhorských dejín, osobitne nie v takom kedysi multietnickom meste, akým bola Bratislava. Ale všetko musí mať svoju mieru. Keby sme tak ľpeli len na tom „našom“, ako napríklad maďarskí spoluobčania v Komárne (ktorým tam nechýba súsošie sv. Cyrila a Metoda, ale socha generála Györgya Klapku, bojovníka proti hurbanovcom tam má čestné miesto), tak by sa patrilo postaviť na významné miesto hlavného mesta sochu talianskeho generála Luigiho Giuseppa Piccioneho, pod ktorého velením sa Bratislava pripojila k spoločnej vlasti Čechov a Slovákov. Chýba tu aj socha prvého postuhorského mešťanostu Samuela Zocha, či takých významných rodákov, akými boli priekopník fotografie Eduard Nepomuk Kozič alebo sochár Alojz Rigele, ktorý odolal lákaniam európskych veľkomiest a zdobil radšej svoje rodné mesto. Namiesto nich tu máme sochy paparazzov a čumilov. Neochota akceptovať bronzového Svätopluka na Hrade má jednoznačne politické a ideologické korene. Jedným prekáža, že sa pri jej odhaľovaní okázalo prezentovalo dnes už zväčša bývalé vedenie štátu, ďalším zase komunistická minulosť autora a nájdu sa aj svetoobčania, ktorí sa (podobne ako po Dubčekovom pohrebe napísal v talianskej tlači významný politik Giovanni Spadolini) domnievajú, že Slováci sú naozaj národom pastierov s notorickým strachom pred Maďarmi, ktorý nemá alebo nemôže mať svoju vlastnú históriu.
Novodobé kádrovanie
Nepochopiteľné je stanovisko časti umeleckej obce. Keď uvážime, s akou žlčou spomínajú na niekdajšie „schvaľovačky“ na Slovkoncerte alebo v komisiách umeleckých zväzov, treba konštatovať, že sa im priučili. Veď kádrovanie Kulichovej sochy je nepochybne návratom pred november 1989. Od výtvarníkov sa možno podučia aj skladatelia a budú sa dožadovať, aby sa prestali uvádzať skladby Eugena Suchoňa, keďže sa tento umelec (podľa tvrdenia istého spisovateľa uverejneného v Sme) nachádza v Cibulkových zoznamoch a svoju nádhernú kantátu Žalm zeme podkarpatskej údajne venoval Vojtechovi Tukovi. Podobne zakážme uvádzať diela Jána Cikkera, ktorý jednu zo svojich symfónií venoval zjazdu KSS. Aj divadelníci by mali z dejín slovenskej činohry vyčiarknuť Jána Jamnického, pretože v roku 1940 recitoval na slávnostnej akadémii na počesť prezidenta Jozefa Tisa. Osobitne pikantná je záležitosť „gardistického“ erbu na Svätoplukovom štíte. Dnes okrem pár odborníkov a dôchodcov nad 75 rokov bežný občan nemá predstavu, ako tento kríž vyzeral, takže žiadne asociácie nehrozia. Mne osobne zasa Štúrova zdvihnutá ruka na pomníku v Modre pripomína pozdrav Na stráž!, ale nejdem z toho vytĺkať politický kapitál. Od nového politického vedenia nášho štátu, najmä keď jeho zahraničnopolitickú orientáciu určujú ľudia ako Mikuláš Dzurinda, možno očakávať, že na Hviezdoslavovom námestí nášho najväčšieho básnika opäť odsunú o pár metrov dozadu a vyrastie tu pamätník – spomienka na návštevu im tak sympatického exprezidenta USA Georgea Busha mladšieho.
Autor je publicista
