Bologna ostáva ľavicová
Tak ako sa Turín tradične považuje za centrum talianskej robotníckej triedy, región Emiglia-Romagna a jeho hlavné mesto Bologna boli vždy baštou politickej ľavice.
Možno práve preto po desaťročnom vyčínaní ultraľavicových Červených brigád namierila talianska extrémna pravica svoj odvetný útok práve na Bolognu. Po ňom zostalo ležať na dlažbe tamojšej železničnej stanice osemdesiat obetí bombového útoku.
Pomníky venované antifašistom
Príznačným európskym znakom ľavicovosti je postoj k fašizmu, ku ktorému demokratická pravica vždy zaujímala menej vyhradený postoj ako ľavicové hnutia. V dnešnej Bologni sa popri významných historických pamiatkach (jedinečnej manieristickej fontáne Gianbolognu, románskych, gotických i renesančných chrámoch a palácoch) dá nájsť viacero pomníkov antifašistického postoja Talianov. Pod bránou paláca Malvezzi-Medici umiestnili pamätnú tabuľu venovanú pätnástim miestnym interbrigadistom, ktorí za ľahostajného prizerania sa demokratickej Európy bránili Španielsku republiku proti generálovi Franciscovi Francovi a vlastnej fašistickej vláde, ktorá vo falangistoch videla ideového spojenca. Ešte väčšia verejná úcta sa prejavuje v Bologni účastníkom domáceho protifašistického odboja. Na Hlavnom námestí si jeho obete uctili naozaj originálnym spôsobom, keď na múry gotickej radnice umiestnili niekoľko stovák fotografií padlých partizánov alebo umučených antifašistov. Priamo oproti radnici zasa na stene ďalšieho z palácov lemujúcich malebné námestie nájdeme pamätnú tabuľu venovanú jednotkám talianskych bersalierov, ktorí po boku spojeneckým vojsk oslobodili Nemcami okupované mesto až na samom sklonku druhej svetovej vojny (o 17 dní neskôr ako bola oslobodená Bratislava) takmer dva roky od vylodenia spojencov na Sicílii. Bologna je tiež bezpochyby mestom, kde najviac zarezonovali sympatie k československému obrodnému procesu v roku 1968. Potvrdzuje to nielen čestný doktorát, ktorý Alexandrovi Dubčekovi, mimochodom tiež účastníkovi protifašistického odboja, udelila v roku 1988 najstaršia európska univerzita, ale aj jeho busta situovaná do pokojného prostredia záhrady fakulty politických vied.
Keď opera štrajkuje
Príležitosť nazrieť do spoločensko-politického diania dnešného Talianska sa mi naskytla tam, kde by som to čakal najmenej – na opernom predstavení. Veď opera sa zrodila ako rýdzo aristokratické umenie šľachtických palácov. Hoci sa v procese zjednocovania Talianska stala vďaka Verdimu srdcovou záležitosťou všetkých Talianov, už koncom 19. storočia prešla do kultúrneho vlastníctva predovšetkým stredných a vyšších stredných vrstiev. Prvým signálom prepojenia opery s aktuálnym politickým dianím roku 2010 bolo zrušenie predstavenia Pucciniho málo hrávanej opery Edgar v Mestskom divadle pre štrajk jeho zamestnancov. Našťastie sa mi podarilo dostať sa na náhradné predstavenie konané v nasledujúci večer. Už vo vstupnej hale divadla postaveného v roku 1763 slávnym Antoniom Gallim Bibienom sa popri bustách dvoch operných velikánov Richarda Wagnera a Giuseppe Verdiho vynímal veľký transparent s textom: Taliansko – kolíska umenia a hudby je odsúdené prijatím Bondiho dekrétu. Ide o písomný návrh poslanca, ktorým sa v rámci úsporných opatrení majú štátne subvencie pre divadlá znížiť na minimum. Keď potom v hľadisku zhasli svetlá, namiesto prvých taktov Pucciniho hudby sa z reproduktorov čítalo prehlásenie pracovníkov protestujúcich proti kráteniu výdavkov na kultúru. Následne premietli asi desaťminútový film, ktorý dal návštevníkom nazrieť do zákulisia divadla od prípravy scénografie v dielni cez nácvik inscenácie končiac sa opytovacou vetou: „O toto všetko chcete prísť?“ Musím objektívne priznať, že časť publika sa počas premietania filmu dožadovala jeho zastavenia a začiatku predstavenia, no po jeho skončení sa ozval mohutný potlesk väčšiny návštevníkov. Deň po mojom odchode z Bologne malo mesto (a celé Taliansko) zmeravieť v generálnom štrajku zamestnancov verejného sektora, ktorý je vyjadrením nesúhlasu s Berlusconiho úspornými ekonomickými opatreniami. Možno Taliani naozaj žijú trocha nad svoje možnosti. No prečo na politiku uťahovania opaskov majú doplatiť obyčajní ľudia, a nie tí, čo bývajú vo vilách na Capri a tešia sa z tučných kont vo Švajčiarsku? Žiaľ, tak to beží v celej Európe a po posledných voľbách to zrejme neminie ani slovenského občana.
Autor je publicista
