Základný príjem pre všetkých
Všeobecný základný príjem je nepodmienený štátny príspevok, ktorý mesačne dostane každý, a to len preto, lebo je občan štátu. Renomovaný český filozof Marek Hrubec túto ideu predstavil na nedávnom Klube Nového slova. K tejto téme vydal vedecký zborník, do ktorého prispel aj známy slovenský filozof Ladislav Hohoš.
O všeobecnom základnom príjme sa na pôde západnej ľavice horlivo diskutuje už niekoľko desaťročí. Na Slovensku, ako to už býva, sme zasa pozadu. Čo keby sme o tejto myšlienke konečne spustili serióznu diskusiu aj u nás?
Civilizačný výdobytok
Všeobecný základný príjem je akési štátne vreckové. Dostávali by ho všetci občania bez ohľadu na svoju sociálnu situáciu. A dostávali by ho bezpodmienečne. Žiadne dokazovanie sociálnej potrebnosti, behanie po úradoch, žiadne podmienky či doprosovanie. Jednoducho, nárok na tento príjem by mal každý občan bez výnimky. Môžeme si takýto prepych dovoliť? Na túto otázku odpovedá M. Hrubec jasne: „V minulosti sa každý pretĺkal, ako vedel. Bolo nemysliteľné, aby boli v mestách chodníky, cesty a verejné osvetlenie, mestská polícia... Dnes je to všetko samozrejmosť. A naša civilizácia je možno už tak ďaleko, že môže dať základný príjem všetkým občanom. Potom sa nestane, že niekto zmrzne na ulici alebo nebude mať čo jesť. Táto dávka je akýmsi základným právom každého človeka na dôstojnosť.“ Garanciu základného príjmu pre všetkých ľudí obhajoval ako jeden z prvých nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu James Tobin. V súčasnosti tento koncept bližšie rozvádza najmä belgický analytik Philippe Van Parijs, no medzi jeho obhajcov patrí aj slávny francúzsky filozof Andre Gorz či alterglobalistickí klasici Antonio Negri a Michael Hardt. Táto myšlienka však nemá zástancov iba medzi ľavicovými teoretikmi. Všeobecný základný príjem v tej či onej podobe podporovali aj pravicoví ekonómovia, napríklad Friedrich von Hayek, Milton Friedman a Paul Samuelson. Argumentácia Van Parijsa vychádza zo snahy o naplnenie tzv. pozitívnej slobody, teda materiálnych podmienok pre skutočnú slobodu každého jednotlivca. Ťažko totiž považovať za slobodného bezdomovca, chyteného v pasci chudoby, odsúdeného na žobrotu a hlad. Všeobecný základný príjem by bol zárukou toho, aby sa každý občan mohol spoľahnúť aspoň na elementárnu dôstojnú životnú úroveň. Vo svete kozmických družíc by sa azda na takýto projekt prostriedky našli.
Je to spravodlivé?
Samozrejme, všeobecný základný príjem možno označiť za nespravodlivý. Takýto nepodmienený príjem aj pre záhaľčivých jednotlivcov by bol napríklad podľa nórskeho neomarxistu Jona Elstera len veľmi ťažko obhájiteľný, pretože „je v rozpore so všeobecne rozšíreným poňatím spravodlivosti, ktoré vníma ako silne nespravodlivé, keď práceschopní ľudia žijú z práce iných“. Pravda, z tohto hľadiska je v rozpore so spravodlivosťou už dnešný stav, ak napríklad vlastník nehnuteľnosti žije z práce iných (z renty), a vôbec nepracuje. V knihe Späť k Marxovi? som ideu všeobecného základného príjmu kritizoval ako nedostatočne spravodlivú aj ja. Van Parijsova argumentácia je totiž v očividnom rozpore s kritériom čistého úsilia jednotlivca, ktoré obhajujem vo svojej teórii spravodlivosti. Nevychádza totiž z pracovitosti jednotlivcov a nerozlišuje medzi zaslúženou a nezaslúženou odmenou. Neodráža ani kritérium potrieb, pretože takýto príspevok sa vypláca chudobným aj bohatým. Aj preto by z hľadiska spravodlivosti bolo možno vhodnejšie, aby sme pracovali napríklad s konceptom tzv. participatívneho príjmu, ktorý obhajuje Claus Offe. V rámci tohto návrhu by v prípade práceschopných jednotlivcov priznanie základného príjmu záviselo od ich ochoty zapojiť sa do verejnoprospešnej činnosti či sa zúčastňovať na vzdelávacích aktivitách.
Nejde o dávku pre zaháľačov
Za nespravodlivé možno považovať osobitne to, že všeobecný základný príjem sa vypláca v rovnakej výške nielen sociálne potrebným, ale všetkým jednotlivcom, počnúc najchudobnejšími až po najbohatších. Tento paušálny prístup sa dá označiť za zbytočne finančne nákladný. Ak by boli prostriedky, ktoré sa podľa Van Parijsovho modelu priznávajú aj tým, ktorí ich nepotrebujú, prerozdelené medzi tých, čo ich, naopak, potrebujú, výška základného príjmu pre sociálne potrebných by mohla byť rádovo vyššia. Iný názor má britský ekonóm Andrew Glyn.Ten základný príjem obhajuje odvolávajúc sa na nižšiu administratívnu náročnosť, ktorá by prispela k väčšej ekonomickej efektivite pri vyplácaní tejto univerzálnej dávky. Bez ohľadu na čiastkové výhrady zdieľam Van Parijsovo presvedčenie, že garancia všeobecnej základnej dávky by nemala za následok menšiu pracovnú motiváciu pre jednotlivcov. Ako píše Van Parijs: „To neznamená, že sa tu permanentná nečinnosť stáva príťažlivou voľbou: ani pri vysokom univerzálnom všeobecnom príjme nemôžeme očakávať, že nám zabezpečí pohodlný život. Má nám umožniť vziať si voľno pri zmene miesta, redukovať pracovný čas, urobiť si čas na rekvalifikáciu, začať podnikať alebo sa pripojiť ku kooperatívu.“
Základná istota pre každého
Všeobecný základný príjem netreba chápať ako stelesnenie sociálnej spravodlivosti, ale ako civilizačný výdobytok, ktorý by každému občanovi zabezpečil pozitívnu slobodu a minimálnu dôstojnú životnú úroveň za akýchkoľvek životných udalostí. Bol by tým najelementárnejším prejavom humánnosti a stal by sa základnou sociálnou istotou každého občana, samozrejme popri zachovaní doterajších sociálnych dávok a štátnych príspevkov. Mohol by byť aj dôležitým predpokladom na napĺňanie extenzívnejších predstáv o sociálne spravodlivej redistribúcii a solidarity, modelovaných na báze potrieb. Skrátka, všeobecný základný príjem by sa mohol stať jedným z významných projektov modernej ľavice aj na Slovensku. Jeho výška by bola spočiatku pravdepodobne iba veľmi obmedzená. Offeho návrh – 700 eur je u nás skôr z ríše snov. Už len keby sme pripustili výšku tohto príjmu na úrovni 100 eur mesačne, spotrebovala by sa asi polovica ročných príjmov aktuálneho štátneho rozpočtu na Slovensku. Pri realistickejšej sume 25 eur na občana by všeobecný základný príjem stál verejné financie vyše 1,5 miliardy eur. Samozrejme, vždy treba pamätať, že na všeobecný základný príjem by mal nárok každý občan, vrátane detí, hoci dispozičné práva naň by mali ich rodičia. Klasická štvorčlenná rodina by si teda pri povedzme 25-eurovom všeobecnom základnom príjme mesačne polepšila o 100 eur. Z tohto hľadiska by sa projekt mohol stať jedným z nástrojov rodinnej politiky štátu. Fiškálne krytie všeobecného základného príjmu možno nájsť v rozmanitých ekonomických teóriách, či už je to zavedenie dane z luxusu, využitie Tobinovej dane alebo vytvorenie národného fondu vzájomnosti.
Praktické skúsenosti
Výška všeobecného základného príjmu by pochopiteľne mohla byť ďaleko vyššia, ak by k realizácii tejto myšlienky pristúpila Európska únia, ktorá by tým zaiste upevnila aj európsku občiansku identitu jednotlivcov. Dosiaľ sa tento projekt aspoň čiastočne podarilo v tej či onej podobe zrealizovať na Aljaške, v Brazílii či v niektorých kanadských mestách. Snahy o jeho presadenie boli citeľné aj v Kongrese USA. Spomedzi európskych štátov zašlo najďalej Holandsko, ktoré zaviedlo všeobecný základný príjem aspoň pre umelcov a predstaviteľov kultúry. V polovici 90. rokov minulého storočia o tom v krajine tulipánov veľmi živo diskutovali. Najčastejšími politickými podporovateľmi všeobecného základného príjmu sú zväčša zelené strany. Diskusie však vyvolal aj v mnohých sociálnych demokraciách začiatkom 70. rokov minulého storočia, a trvajú až doteraz. Viaceré stredoľavé strany vnímajú negatívnu daň z príjmu ako možnú cestu práve k všeobecnému základnému príjmu, hoci nejde o totožné projekty. Nech by bola výška všeobecného základného príjmu spočiatku akokoľvek symbolická, bola by potvrdením základného ľudského práva – práva každého človeka na obživu a zabezpečenie. Časom, ak by to ekonomické možnosti štátu dovolili, by sa základný príjem mohol zvyšovať a stať sa postupne naozajstnou sociálnou istotou. Bol by tou základnou sociálnou sieťou, na ktorú by sa mohol spoľahnúť úplne každý v akejkoľvek životnej situácii. Jedno je isté. Ako povedal aj Marek Hrubec na KNS, „táto myšlienka stojí za pozornosť“. Bolo by chybou, ak by sme ju bez rozmýšľania zavrhli. Na niektoré hodnoty by sme peniaze mali vedieť nájsť za každých okolností. Sloboda, ktorá stojí za konceptom všeobecného základného príjmu, medzi tieto hodnoty rozhodne patrí.
Autor je filozof a politológ
