Bábkový štát Mandžukuo
O severovýchodnú časť Číny Mandžusko mali záujem predovšetkým dve mocnosti – Rusko a Japonsko. Na začiatku 20. storočia to bola jedna zo skutočných príčin vzájomnej vojny, ktorú Rusko prehralo. Japonsko potom kontrolovalo prístav Port Athur a železnice v Mandžusku. Keď v roku 1929 vypukla svetová hospodárska kríza, Japonsko sa pokúsilo získať nové územia. Zdalo sa, že na dosah ruky je práve Mandžusko. Neexistujúce národnooslobodzovacie hnutie Mandžuovia boli jedným z početných etník obývajúcich Sibír. V polovici 17. storočia Mandžuovia vpadli do Číny, kde nastolili svoju nadvládu. Postihol ich však osud všetkých tých, čo si mysleli, že túto mohutnú krajinu ovládli. Stretli sa so starou kultúrou, ktorú sa najprv snažili osvojiť. Do mandžuského jazyka boli preložené všetky významné diela. Lenže už o krátky čas sa začal neúprosný proces počínšťovania. V 19. storočí po mandžusky vedela iba hŕstka vidiečanov žijúcich v severovýchodných oblastiach Číny. Neobývali však súvislé územie, ale niekoľko od seba oddelených enkláv. V roku 1911 bol zvrhnutý posledný čínsky cisár z mandžuskej dynastie a v krajine bola vyhlásená republika. V lete 1931 došlo k záhadnému incidentu. Na železnici patriacej Japonsku vraj čínski záškodníci položili nálož, ktorá vraj mala poškodiť vlak prichádzajúci do Mukdenu. Nikdy sa nepodarilo dokázať, či k tomuto útoku vôbec došlo. Bola to však zámienka, aby japonské vojská, ktoré mali chrániť železnicu okupovali Mandžusko a odtiaľ vytlačili čínske vojská a zlikvidovali čínske úrady. Záhadný výbuch však nemohol byť dostatočnou zámienkou na okupáciu a anexiu časti Číny. Japonci si preto vymysleli, že prišli na pomoc utláčaným Mandžuom, ktorým vraj chceli poskytnúť „právo na sebaurčenie“. V Mukdenu akýsi Jüan Čchin-kchaj založil tzv. Výbor na zachovanie poriadku, ktorý sa neskôr zmenil na „dočasnú vládu“ Mandžuska. Koncom februára 1932 sa zišlo akési nevolené Všemandžuské zhromaždenie, ktoré vyhlásilo štát Mandžukuo. Japonské médiá informovali svet o nadšení, aké prejavilo všetkých 30 miliónov obyvateľov nového štátu nad „samostatnosťou“. Ďalšou pikantnosťou bolo, že síce nový štát bol (zatiaľ) republikou, no na jeho čelo bol postavený posledný čínsky cisár Pu I. Hoci ústava predpokladala, že sa v krajine majú konať voľby, tie sa až do zániku tohto podivuhodného útvaru nikdy nekonali. Všetky významné mieste mali v rukách Japonci a skutočným vládcom krajiny bola japonská Kuangtunská armáda. Okrem Japonska tento „štát“ nik neuznal. Pravda, bola tu ešte jedna komická výnimka. Na Nový rok 1933 rozposlal Pu I novoročenky všetkým vládam sveta. Honduraská vláda poslala poďakovanie. Japonská vláda to vyhlásila za uznania Mandžukua de facto. Hlavným mestom sa nestal Mukden, ale zastrčené mestečko Čchan-čchung, Japonci ho vybrali asi preto, aby sa izolácia „vlády“ od obyvateľstva ešte zväčšila. V marci 1934 bolo Mandžukuo vyhlásené za cisárstvo. Štát organizovaného zločinu Japonci v Mandžusku ovládli sféry, ktoré za zvyčajných okolností bývajú doménou organizovaného zločinu. Za štátny monopol bola vyhlásená výroba a distribúcia ópia. Roľníci, ktorí boli ochotní pestovať mak, boli zvýhodňovaní, krajinu pokryla sieť fajčiarní ópia. Každý, kto chcel drogu, dostal ju. Pod kontrolou štátu boli aj verejné domy, Japonci tam nahnali okolo 70 000 prostitútok. Ich fungovanie prinášalo tiež veľké zisky. Taliansky agent v Mandžukuu Amleto Vespa charakterizoval japonskú nadvládu ako systém „organizovaného vydierania“. Zdanené bolo doslova všetko. Muselo sa platiť nielen za povolenia k sobášom, ale aj za povolenie nasekať si ľad na zamrznutej rieke. Trápnou figúrkou bol tiež Pu I, od marca 1934 mandžuský cisár. V skutočnosti nevládol nikomu. Jeho stráž tvorili japonskí vojaci. S ministrami sa stretával iba raz ročne, na veľmi krátky čas. Japonci ho kontrolovali aj v tej najintímnejšej sfére, jeho mandžuská manželka za „záhadných“ okolností zomrela a vystriedala ju japonská gejša. „Nadšenie“ obyvateľov Mandžuska nad „samostatnosťou“ sa prejavilo v tom, že v krajine začalo narastať protijaponské partizánske hnutie. Vlastne japonská okupácia Mandžuska bola podnetom pre čínskych komunistov, aby začali zo svojej pôvodnej základne na juhu Číny veľký pochod na sever. S partizánskymi oddielmi, ktoré potom zorganizovali si Japonci nedokázali poradiť až do konca vojny. Proti partizánskemu hnutiu sa Japonci pokúšali bojovať tak, že vyľudňovali celé regióny, ktoré mali osídliť osadníci z Japonska. Lenže Japonským roľníkom sa tamojšie podnebie zdalo byť príliš drsné, takže japonskej vláde sa podarilo získať iba niekoľko desiatok tisíc presídlencov. Čínska kuomintanská vláda na čele s Čankajškom bola ochotná s Japoncami uzavrieť kompromis. To však Japonci považovali za slabosť a v roku 1937 rozšírili svoju agresiu do ďalších oblastí Číny. Hoci japonské vojská postupovali, hrozilo im, že sa uvíťazia k smrti. Koniec bábkového štátu Jednou z najlepšie pripravených a najlepšie realizovaných akcií sovietskej Červenej armády bol útok na Kuantungskú armádu v auguste 1945. Japonské vojská boli v krátkom čase rozdrvené. Sovietski výsadkári obsadili rýchlou operáciou bábkové hlavné mesto Mandžukua. Japonci sa práve chystali previesť cisára Pu I do Japonska, kde by ho boli asi zlikvidovali ako nebezpečného svedka. Sovietske úrady ho internovali a neskôr odovzdali úradom Čínskej ľudovej republiky. Čínsky súd vzal do úvahy, že bol púhou bábkou. Japonskí vojnoví zločinci boli súdení na tokijskom procese. V dnešnej dobe sa ako súd nad vojnovými zločincami pripomína Norimberský proces. Od mája do novembra 1948 s konal v Tokiu proces s japonskými vojnovými zločincami. Hoci sa už začínala studená vojna, na práci medzinárodného tribunálu sa zúčastnili aj predstavitelia ZSSR. Nacistické vojnové zločiny sú ešte dnes pre nás synonymom hrôzy. Lenže, ak by sme čítali práce o japonských vojnových zločinoch, či o procese v Tokiu, zistili by sme, že japonskí militaristi dokázali byť ešte krutejší. Ešte dobre, že napriek začínajúcej studenej vojne ich stihol spravodlivý trest. Autor je publicista
