Reklama
Reklama

Rečník, ktorý ma nadchol

Je rok Ladislava Novomeského. Pán Marenčin, ako si spomínate na prvé stretnutie s Novomeským? - Pri prvých stretnutiach tohto druhu, ktoré nielenže utkvejú človeku v pamäti, ale ho spravidla aj nejako poznačia a zanechajú na ňom trvalé stopy, je dôležité nielen to prvoplánové, ale aj tisíce druho- a treťoplánových detailov, ktoré s ním priamo nesúvisia.
Počet zobrazení: 1408
4-m.jpg

Albert Marenčin (1922) – básnik, prekladateľ, scenárista, publicista, autor surrealistických koláží, člen Československej surrealistickej skupiny, člen svetového kolégia patafyziky. Do povedomia slovenského kultúrneho diania sa dostal vďaka rozhlasovým hrám Záchranná hamovka (1942) a Nový život (1943). Zúčastnil sa Slovenského národného povstania. Tematika povstania sa premietla do „filomového románu“ Predná hliadka (1950), v ktorom sa inšpiroval osudmi Ľudovíta Kukorelliho, zakladateľa partizánskej skupiny Čapajev. V rokoch 1945 - 1948 študoval v Paríži na Sorbonne, Vysokej škole politickej a Vysokej škole filmovej. Je autorom filmových scenárov Prerušená pieseň (1959) a v spolupráci s Ivanom Bukovčanom Pieseň o sivom holubovi (1961). Koncom šesťdesiatych rokov sa podieľal na spolupráci s francúzskymi filmármi. Výsledkom boli snímky Alaina Robbe-Grilleta Muž, ktorý luže (1968) a Eden a potom (1970). Napomohol realizácii filmu Sladký čas Kalimagdory (1969). V roku 1970 mu vyšiel v Bordeaux preklad básní L´Instant de la Vérité. Napriek tomu, že v sedemdesiatych rokoch vďaka administratívnym sankciám nemal možnosť publikovať, neprestával písať. Diela z tohto obdobia vyšli postupne v osemdesiatych a deväťdesiatych rokoch. Patria medzi ne: spomienková kniha Ako som sa stretol s niektorými pozoruhodnými ľuďmi (1993); satirické poviedky Dávidovým prakom (samizdat, 1979); portrét maliara Júliusa Jakobyho Košický pustovník (samizdat, 1983 – 1988); surrealistickým automatizmom ovplyvnená esejistická próza Nikdy (samizdat, 1984, oficiálne vydaná v roku 1996 spolu so súborom reflexií Návraty na Muráň). V roku 1994 mu vyšla vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ zbierka básní Okamih pravdy, v ktorej pôvodnú báseň z roku 1972 doplnil o ďalšie surrealistické texty. Preložil diela Jeana Epsteina, Alfreda Jarryho, Léona Moussinaca, Andrého Bretona, Benjamina Péreta, Henriho Michauxa, Jeana Cocteaua, Paula Valéryho, Markíza de Sade. V roku 1993 mu za zásluhy na budovaní francúzsko-slovenských vzťahov udelil francúzsky minister školstva a kultúry Rad umenia a literatúry s titulom Rytier. Je rok Ladislava Novomeského. Pán Marenčin, ako si spomínate na prvé stretnutie s Novomeským? - Pri prvých stretnutiach tohto druhu, ktoré nielenže utkvejú človeku v pamäti, ale ho spravidla aj nejako poznačia a zanechajú na ňom trvalé stopy, je dôležité nielen to prvoplánové, ale aj tisíce druho- a treťoplánových detailov, ktoré s ním priamo nesúvisia. Toto moje prvé stretnutie sa vlastne odohralo nadvakrát: prvýkrát som Novomeského videl a počul na protifašistickom mítingu v Prešove, ktorý sa pre zlé počasie nekonal na verejnom priestranstve, ale v sále, kam som už vtedy, alebo krátko po tom chodil do tanečnej. Bol som jeden z najmladších účastníkov, mal som okolo šestnásť rokov a ostatné obecenstvo tvorili dospelí, očividne príslušníci miestnej inteligencie, medzi ktorými dôverní znalci miestnych pomerov dokázali identifikovať židovských lekárov a advokátov, maďarských staviteľov a českých úradníkov, tvoriacich väčšinu. Ja som sa už vtedy považoval za ľavičiara a československého vlastenca, takže som sa Novomeského prejavom priam opájal – rečník mi hovoril z duše. Pokračovanie tohto prvého, dvojdielneho stretnutia som zažil hneď o pár dní v škole, keď sme dostali za úlohu naučiť sa nejakú, ľubovoľnú báseň a spamäti ju odrecitovať. Keďže poézia nebola mojou „parketou“, poprosil som priateľa, o ktorom som vedel, že majú doma bohatú knižnicu, aby mi v nej našiel niečo ľahké a krátke. A on, pretože sa hlásil k rovnakým názorom ako ja, mi vybral Novomeského báseň Mladosť. Náramne som sa potešil, keď som zistil, že ju napísal ten istý rečník, ktorý ma onoho večera tak nadchol. Aj jeho báseň ma nadchla – a hneď na druhý deň som si prečítal aj celú zbierku a potom postupne aj ostatné, ktoré dovtedy vyšli – no musím sa priznať, že vtedy by som si v nich bol prial „viacej politiky“. Čo vás upútalo na Novomeského poézii najväčšmi? - Novomeský bol prvý, ktorý mi dal pocítiť čaro poézie. Ale v čom to čaro spočívalo, to by som veru nebol vedel povedať a v podstate to neviem presne ani dnes, iba sa o to pokúšam. Moje sympatie k nemu zohrali pritom iste nemalú úlohu, no jednako to hlavné a rozhodujúce, čo ma oslnilo, bolo čosi nové, pre mňa dovtedy neznáme, akoby utajené medzi veršami, rýmami a metaforami, to ihravé a súčasne smrteľne vážne, čo som vtedy prvýkrát pocítil a čo by som dnes nazval „závanom poézie“. Bol to súlad rozumu a srdca, revolúcie a lyrickej harmónie, racionálneho svetonázoru a básnickej senzibility... Zaradili by ste ho k vizionárskym básnikom typu Fabryho, Nezvala či Bretona? - Myslím, že každý básnik hodný toho mena je svojím spôsobom vizionár, má svoju víziu krásy, šťastia, slobody, lásky a v podstate má svoju subjektívnu predstavu o všetkom, čo tvorí duchovnú náplň života. V tomto zmysle všetci traja spomínaní básnici majú každý svoju víziu a v mnohom rovnakú, takže môžu byť nazvaní vizionármi. Jednako Novomeskému najbližší bol nepochybne Nezval, najmä ten z prvého, poetistického obdobia. V Novomeského básňach možno objaviť znaky, ktoré jeho poéziu spríbuzňujú s nadrealistickými pokusmi. Aký bol vzťah medzi Novomeským a nadrealistami? - Novomeský sa podľa mňa nikdy nevenoval nejakým básnickým pokusom, teda ani nadrealistickým, ak pod nimi rozumiete automatické texty, „znamenitú mŕtvolu“, alebo kontrastné, rozporuplné, krkolomné metafory... Napriek tomu si myslím, že aj svojou koncepciou poézie, aj svetonázorovou orientáciou a politickými názormi boli si vzájomne blízki a napriek generačnému rozdielu možno i bližší ako mnohí z jeho aj z ich rovesníkov. Novomeský patril k ľavicovo orientovanej básnickej generácii, ktorá sa usilovala do slovenskej kultúry vniesť ducha európanskej otvorenosti. Paradoxne, o niekoľko desaťročí neskôr, keď si komunisti na Slovensku uzurpovali politickú moc, pôvodná ľavicová túžba po otvorenosti „transmutovala“ na skostnatenosť, inkvizítorstvo a uzavretosť... - Myslím, že o podobných otázkach sa treba vyjadrovať oveľa presnejšie, ak si chceme niektoré nejasnosti objasniť a nie ešte viac zahmliť. Je pravda, že „ľavicovú túžbu po otvorenosti...“ po rokoch vystriedala „skostnatenosť, inkvizítorstvo a uzavretosť“, no nestalo sa to nejakým paradoxným, samovoľným procesom „transmutácie“, ale v dôsledku konkrétnych dramatických okolností, ako bola svetová hospodárska kríza, nezamestnanosť, fašizmus, svetová vojna, najprv horúca, potom studená, smrť miliónov, holokaust...atď. To všetko v konečnom dôsledku priviedlo k moci tých mocných a čoraz mocnejších, ktorí nikdy nehoreli „ľavicovou túžbou po otvorenosti“. Je len prirodzené, že v atmosfére rastúceho napätia a v očakávaní hroziacej konfrontácie im bol „duch európanskej otvorenosti“ prinajmenšom na oštaru a jeho nositelia im začali čoraz väčšmi prekážať... Napokon, situácia sa analogicky zopakovala po auguste 68, keď podobnou „transmutáciou“ Dubčekovu „ľavicovú túžbu po otvorenosti“, čiže socializmus s ľudskou tvárou, vystriedal Husák a jeho „normalizácia“, čiže uzavretosť a skostnatenosť. Navyše samotný fenomén moci vyvolal a stále vyvoláva zhubný proces, ktorý nakoniec postihuje nielen jej obete, ale i jej držiteľov. V každom prípade Novomeský až do svojej smrti, aj po strate všetkého vplyvu, vnášal svojou básnickou tvorbou, ale aj publicistikou do slovenskej kultúry ducha európanskej otvorenosti. V Novomeského zbierke Stamodtiaľ a iné som našiel báseň Motív 1950, v ktorej sa píše: „V íveroch myšlienok ti padá do hlavy/ svet, ktorý sa ťa dotkol: krásny a boľavý.// Moceš sa s jeho ťarchou v mátožnom ošiali,/ zločinmi šľakovaný, ktoré sa nestali.“ Básnik zrejme naráža na svoje neľahké politické osudy. Ako ste ich vnímali vy? - „Novomeského politické osudy“ som nevnímal ako politický problém, ale ako tragédiu človeka, pre ktorého bolo to politické integrálnou zložkou toho vnútorného, subjektívneho, jeho bytosti aj života. Keďže som ho navyše miloval so značnou dávkou obdivu a nostalgie ako básnika svojej mladosti, ktorý mi bol dlhý čas básnickým i ľudským vzorom, (stále mi znela v duši jeho báseň s týmto názvom), povedal by som, že som jeho osudy nielenže vnímal s empatiou a pochopením, ale priam prežíval ako údery, ktorými som sa i ja cítil ranený. Áno, ranili ma a tým aj otriasli mojou, už aj tak naštrbenou dôverou v Stranu (naštrbenou iste aj preto, lebo ma do nej neprijali a teda som sa ňou necítil ani názorovo spätý, ani citove či mravne viazaný). Lapidárnejšie povedané, Novomeský znamenal pre mňa viac ako Strana, bol pre mňa stelesnením myšlienok socializmu, komunizmu, revolúcie, ku ktorým som sa hlásil, zatiaľ čo Strana bola pre mňa iba administratívnym aparátom, ktorý týmito myšlienkami svojvoľne manipuloval a oportunisticky ich uplatňoval. Preto na rozdiel od mnohých, ktorí Novomeského kritizovali, ba i odsudzovali za to, že pri procese podľahol vyšetrovateľom a priznal sa k zločinom, ktoré nespáchal (čím vraj dezorientoval Stranu a straníkov... atď.), nevidel som v jeho slabosti poklesok a tobôž nie „neodpustiteľné zlyhanie intelektuála a politika“, ako to kvalifikovali jeho samozvaní sudcovia, ale skôr jeden z atribútov človeka (ktorý je aj so svojou ľudskou prirodzenosťou mierou všetkého), onú krehkú zraniteľnú „človečinu“, ktorá býva pri kolíske básnikov a nie bojovníkov, akým bol napríklad Husák: ten všetky obvinenia a vynútené priznania odmietol a stal sa takto hrdinom, akých táto nešťastná doba potrebovala a splodila. Tým nechcem povedať, že by básnická senzibilita bola nezlučiteľná s politickým myslením a mala byť dôvodom k nejakej imunite. Ani si nemyslím, že by sa z prípadu týchto dvoch názorových súrodencov dali a mali vyvodzovať nejaké jednoznačné závery: sú to skôr podnety na zamyslenie, a to je v takýchto prípadoch užitočnejšie ako hotové mravné poučky. Existuje vôbec vyrovnaný vzťah medzi umeleckou tvorbou a politickými, ideologickými názormi básnika? Nejeden skvelý umelec sa dopustil omylov, keď sa priveľmi zapájal do „nápravy“ sveta. Stačí si spomenúť na tých západných intelektuálov, ktorí spočiatku privítali vznik Sovietskeho zväzu, neskôr sa však museli vyrovnať s následkami stalinizmu... Ako sa s nimi vyrovnávali komunistickí básnici na Slovensku? - Neviem presne, čo myslíte pod „vyrovnaným vzťahom medzi umeleckou tvorbou a politickými názormi básnika“, no v každom prípade Novomeského básnická tvorba je autentickým prejavom jeho osobnosti a jej duchovného života, ktorého sú politické názory nerozlučnou zložkou, takže poézia, publicistika aj politické aktivity tvoria uňho harmonický ideový celok, stmelený a aktivizovaný jeho komunistickým svetonázorom a umeleckým krédom: Novomeský bol presvedčený, že umelecká tvorba nemá byť ilustráciou politických názorov, ani ich výtvarnou či slovesnou, dramatickou či veršovanou interpretáciou – pričom pod politickými názormi nerozumel partajnopolitické morfondírovanie, ale svetonázorovú orientáciu spoločenského vedomia v duchu revolučných, humanistických ideálov. Z tohto hľadiska pokladám jeho vzťah medzi básnickou tvorbou a politickými názormi za, povedzme, vyrovnaný – ak tomu slovu správne rozumiem – keďže „čistota“ poézie nie je uňho kontaminovaná politickými splodinami; potom je však na mieste otázka, či ho treba napriek tomu rátať medzi tých skvelých umelcov, ktorí sa podľa vás dopustili omylov, keď sa priveľmi zapájali do nápravy sveta? Ale čo vlastne rozumiete pod nápravou sveta? A čo pokladáte v tejto súvislosti za omyl? Revolúcie, rebélie, vzbury proti vládnucemu poriadku, alebo každý pokus o odstránenie neprávostí a krivdy, či dokonca aj pokojné reformy? A kedy vlastne k takémuto omylu dochádza? Už vo chvíli, keď v básnikovi skrsne takáto myšlienka, alebo až keď ju zveršuje, či dokonca až keď prejde od slov k činom? Keď zapriahne svojho Pegasa do káry s neprimeraným nákladom a vnesie do svojich básní politickú tému a takto zníži ich umeleckú hodnotu? Dopustili sa omylu takí básnici ako napríklad Byron alebo Petőfi, keď sa zapojili do nápravy sveta, dokonca so zbraňou v ruke, alebo aj taký Rimbaud či surrealisti, keď vyzývali do boja za premenu života a pretvorenie sveta? Mýlil sa Jiří Wolker, „básnik jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít“, aj keď predčasná smrť ho vlastne zachránila pre takýmto omylom, pretože mu nedovolila splniť zamýšľaný zámer? Mýlil sa teda aj jeho mladší rovesník Novomeský, keď spolu s miliónmi básnikov i nebásnikov celého sveta privítal Októbrovú revolúciu ako pokus o nápravu sveta a veril v jej ideály a ciele aj potom, čo ich Stalin zradil? atď, atď. Čo má teda robiť básnik, aby sa nedopustil podobného omylu? Ak je to vôbec omyl? Má prenechať nápravu sveta nejakým profesionálnym naprávačom a sám len zopodiaľ sledovať ako to oni robia, prípadne tu i tam im zakibicovať, pokritizovať, poradiť? Alebo sa radšej do toho vôbec nemiešať, keďže zo skúsenosti vieme, že nakoniec sa to vždy nejako utrasie aj bez básnikov? Ale čo ak sa už básnik omylu dopustil? Má „kľaknúť pred koncilom, priznávať kardinálom blud a blúdenie a bludy“ ako sa pýta Novomeský v básni Múdrosť? A podobné vážne i nevážne, vyslovené i nevyslovené otázky si kládol zrejme celý život a ani na jednu si nedal jednoznačnú odpoveď – ani od druhých ju nečakal – pretože preňho cieľom a ľudským zmyslom takýchto otázok nebola odpoveď, ale jej hľadanie, aj za cenu omylu; lebo hľadanie považoval za podstatu poézie a poéziu za najľudskejší prejav človeka a za výraz jeho ľudskej totality, ktorá nesie všetky znaky jeho človečenstva. A keďže básnik, ako vieme, je tiež „len človek“ a mýliť sa je ľudské... A takto kol dokola do nekonečna... Novomeský by možno povedal, že kto sa bojí omylu, nech nepíše básne a kto chce robiť poéziu, nech nehľadá zábezpeku ani ochranu pred omylom, ináč povedané, nech pri obcovaní s múzami nepoužíva prezervatív – lebo poézia je večné riziko a večné hľadanie, zatiaľ čo nálezy a istoty sú iba materiálom pre veršotepcov. S otázkou básnických omylov či omylov v poézii čiastočne súvisí aj vaša otázka, ako sa vyrovnávali s následkami stalinizmu komunistickí básnici na Slovensku. Pravdu povediac, neviem, ani som po tom nepátral – akiste si to odbavili každý po svojom –, jedni diskrétne učupení, možno s pocitom hanby a viny, druhí rozšafne, brnkajúc na iné, národné či kresťanské struny, tváriac sa, že ich sa to netýka, a ďalší ma vlastne ani nezaujímajú, lebo pravdu povediac tí bezúhonní puritánski inkvizítori, čo po nich snoria, aby ich mohli pohnať na pranier a zmiešať s hovnom a tak sa im pomstiť za svoju vlastnú zbabelosť, sú mi stokrát protivnejší ako tí chudáci veršotepci, čo hneď pustili do gatí a rýchlo obrátili kabáty a sypali si popol na hlavu a búchali sa o dušu do pŕs, aby dosiahli odpustenie svojich hriechov, a mohli pokojne pokračovať v písaní svojich bohumilých banalít, ktoré pri dnešnej mizérii aj tak nebude nikto čítať... Novomeský zrejme nepatril medzi básnikov, ktorí by sa uzatvárali do svojho lyrického sveta. Skrátka, trápil ho „osud“ sveta. Napríklad v básni Stretnutie píše: „Až čítaš knihy básnikove,/ na skratku mysli v mnohom slove/ pre všetky bôle na Zemi.“ Pán Marenčin, je v súčasnej slovenskej poézii zastúpený tento záujem o „bôle na Zemi“? Alebo inak sa spýtam: patrí angažovaná poézia navždy minulosti? - To, čo sa u nás nazýva „angažovanou poéziou“ býva len zriedkakedy poézia; (jedným z tých zriedkavých prípadov je pre mňa Novomeský) oveľa častejšie sú to veršované úvahy a meditácie o rôznych problémoch a aspektoch spoločenského, politického i duchovného života. Príčinou terajšieho úpadku týchto básní a záujmu o ne nie je však iba ich kolísavá estetická hodnota, ale predovšetkým kríza spoločenského života, rozvrat medziľudských vzťahov a tradičných hodnôt, úpadok spoločenského vedomia, vzrastajúci egoizmus a egocentrizmus, živený existenčným zápasom a jednosmerným zameraním „postmoderného človeka“ na spoločenský úspech a optimálne uplatnenie a z toho vyplývajúca bojovnosť, agresivita, bezohľadnosť, cynizmus, útlm a rýchle odumieranie takých ľudských vlastností a schopností, ako sú senzibilita, solidarita, empatia a dokonca aj elementárna slušnosť a pod. Myslím, že paralelne s týmto zhubným procesom rodia sa iné záujmy a potreby „postmoderného človeka“, ktorým odpovedá, resp. ktoré ukája napr. populárno-vedecká literatúra, zameraná na sociálne, politické či psychologické problémy, v ktorej ľudia hľadajú liek na svoje bolesti, zatiaľ čo mladšej generácii viac konvenuje agresívna hudba, „grafity“, akčné filmy demonštrujúce brutalitu, disco a technozábavy, čierny, absurdný, krutý, cynický humor... Poniektorí hľadajú dokonca útočište v náboženstve... „Angažovaná poézia“ tradičného typu mi v týchto súvislostiach vyvoláva asociáciu s Novomeského Svätým za dedinou alebo ešte skôr mi pripomína žobrajúceho fidlikanta, ktorého husľové sólo uprostred lomozu rušnej ulice nikto nepočúva, ani sa nesnaží počuť... A tých pár penzistov, ktorých ešte oslovuje a radi by ju čítali, majú dnes celkom iné starosti. V tridsiatych – a napriek prítomnosti fašizmu v štyridsiatych rokoch – sa Slovensko svetu ešte len otváralo. Vidno to vo vtedajších literárnych, výtvarných i hudobných dielach. Z odstupu času sa zdá, že intelektuálne vrenie vtedy muselo byť značné. Dnes sú Slovensku informácie o kultúrnom dianí vo svete dostupné v oveľa väčšom množstve. V čom vidíte podobnosti a v čom rozdiely? - Informácie o kultúrnom dianí vo svete zohrali a stále zohrávajú v našom živote významnú úlohu: nesporne prispeli k zvýšeniu vzdelanostnej úrovne obyvateľstva a v posledných desaťročiach zvýšili informovanosť, vzdelanosť, rozhľadenosť, sebavedomie a podnikavosť najmä polovzdelancov a zbohatlíkov, ktorí sa v dôsledku svojej chudoby, alebo naopak svojho blahobytu, ďalej nedostali. No informovanosť podnietila súčasne a veľmi výrazne aj negatívne javy: rozmach snobizmu, epigónčenia a bezduchého napodobňovania západných vzorov, sekundárne aj úpadok tvorivosti (načo vymýšľať, tvoriť, keď sa všetko dá kúpiť hotové), vkusu a tradičných mravných hodnôt a terciálne aj nárast kriminality, užívania drog a pod. Jednako v porovnaní s tridsiatymi a štyridsiatymi rokmi sme dnes v neporovnateľnej situácii: za tých 50-60 rokov sme sa v zmysle civilizačného trendu dostali oveľa ďalej a vyššie, akoby celkom inam – no iba vďaka veľkému časovému odstupu, neinformovanosti, krátkej pamäti a možno aj nostalgii možno mať pocit, že sme sa už v tridsiatych rokoch „otvárali svetu“ a že u nás bolo nejaké „intelektuálne vrenie“. Pravdaže bolo jedno i druhé: Slovensko nebolo ohradené múrom, ibaže nebolo pre svet zaujímavé, ani príťažlivé, a svet bol pre Slovensko otvorený, najmä pre našich chudákov, ktorí masovo odchádzali do emigrácie za prácou. A pokiaľ ide o „intelektuálne vrenie“, v Prahe bolo naozaj značné, aj v Bratislave to bublalo, ba aj v Košiciach a v Martine sa žilo dosť intenzívnym kultúrnym životom. Ibaže ostatné Slovensko o tom nemalo tušenia. A aj v spomínaných centrách bolo toto „vrenie“ často iba prechodného rázu – keď do Československa, ako na ostrov demokracie uprostred fašistického mora prichádzali utečenci pred horthyovským bielym a fašistickým hnedým terorom, neskôr aj pred rakúskymi Dolfusovcami – a bola to intelektuálna a umelecká elita – no ledva sa tu ohriali, šli ďalej bez toho, aby tu zanechali hlbšie stopy. S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Macsovszky

Zatiaľ nehodnotené
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama