Vojna zastarala

Nové milénium novodobého vývoja svetového spoločenstva je charakteristické nástupom globalizácie ďalšieho rozvoja. Toto obdobie vyžaduje i nové spôsoby riešenia svetových problémov. Nie je možné a prípustné používať metódy a prostriedky obdobia kolonializmu, monopolizácie a nového rozdelenia, ako i studenej vojny – teda vojenskú silu. Nové formy bezpečnostných rizík – napríklad terorizmus – nie je možné riešiť starými metódami, teda ani vojnou. Nemecký vojenský teoretik a filozof Karl Clausewitz na začiatku 19. storočia povedal: „Vojna je pokračovaním politiky inými, násilnými prostriedkami.“ Je však možné si položiť protiotázku, či je to skutočne tak aj v dnešnej dobe. Sú výsledky takýchto vojen pokrokom, prípadným víťazstvom demokracie? *** Z tohoto pohľadu pri krátkom pohľade sa do histórie prídeme k záverom, že vojny v poslednom období nevedú k porážkam nedemokratických systémov a nastoleniu nových demokratických poriadkov, trhového hospodárstva, občianskych práv a slobôd a podobne. Stačí si pripomenúť posledné tri vojny v Afganistane (britskú, sovietsku i americkú). Výsledkom je vždy návrat k vláde kmeňových náčelníkov, ich ozbrojených zložiek a ďalšia svojím rozsahom vyššia produkcia drog a tým zisky jednotlivcov a malých skupín podporujúcich násilie vo svete. S prihliadnutím k novým podmienkam sveta tak možno upraviť Clausewitzov hlavný záver o vojne v tom, že nie je potrebné viesť vojny (medzi štátmi, koalíciami), ale zásadným spôsobom meniť politiku štátov. Ako učebnicový príklad tohoto tvrdenia je možné uviesť porážku socializmu ako spoločenského systému a jeho rozpad v Európe a v ázijskej časti ZSSR. Na tomto základe možno hodnotiť aj súčasnú vojnu v Iraku. Zo strany USA a spojencov nie je zmenou, ale pokračovaním politiky prezidenta Busha staršieho súčasným prezidentom Bushom mladším. V príprave na túto vojnu sa hľadalo množstvo podporných faktov, ktoré sa však akosi nestačili potvrdiť – os zla, podpora siete Al-Kajdy, príprava a výroba zbraní hromadného ničenia a diktátorský režim Husajna. Dnes, s odstupom času, sa nie všetky potvrdili a vojna, ktorá mala byť krátka a s pozitívnym výsledkom, sa mení na vojnu obyvateľstva Iraku voči okupantom. Rok po oficiálnom ukončení je stále intenzívnejšia. Ľudské straty na oboch stranách sú väčšie, ako počas jej formálneho trvania. Ekonomické škody na infraštruktúre krajiny a najmä vedomí irackého obyvateľstva sa nebudú dať odstrániť jednou generáciou. *** Tieto tvrdenia nemožno v žiadnom prípade chápať ako obhajobu diktátorského režimu. Je ale potrebné, aby boli informácie, hodnotenie situácie, prijatie rozhodnutia na použitiu prostriedkov nápravy objektívne a počítali i s dôsledkami konania. Pri prijímaní takýchto ďalekosiahlych rozhodnutí treba citlivejšie vnímať partnerov, prípadne i iné názory a predstavy. A tie boli v prípade Iraku na svetovej scéne artikulované, hlavne v Bezpečnostnej rade OSN. Prevažná väčšina krajín západnej Európy, na čele s Nemeckom a Francúzskom, vníma svet s nástupom jeho globalizácie inak a bola presvedčená, že existujú aj iné možnosti riešenia tohto problému. Ich skúsenosti, najmä z ekonomickej spolupráce s Irakom, hlbšie poznanie výsledkov vojny a miestnych operácií v krajinách bývalej Juhoslávie, viedli k postojom, ktoré pred vojnou, ale i počas nej, prezentovali. Kosovo mentalitou, nábožensky, zložením obyvateľstva, ekonomickou zaostalosťou, obchodom s drogami a ďalšími znakmi vytvára určitú podobu a modelové riešenie irackej situácie. Potvrdzuje, že rýchle riešenie je nereálne. Problém Juhoslávie je na scéne 15 rokov a samotného Kosova šesť rokov. Terorizmus je bezpečnostným fenoménom našej doby. Poznatky boja s ním ukazujú potrebu iných foriem boja, než je vyhlásenie vojny štátu. Ukazuje sa tiež, že rýchla vojenská likvidácia tohoto fenoménu nie je možná. Možno to vidieť na poznatkoch z Afganistanu, Iraku, Čečenska, Indonézie, ale i zo Severného Írska a iných regiónov sveta. Boj s terorizmom treba dostať pod medzinárodnú kontrolu a riadenie. V ideálnom prípade pod OSN a jeho politicko-vojenský orgán – Bezpečnostnú radu. Treba jednoznačne stanoviť podmienky, ktoré oprávnia svetové spoločenstvo k použitiu aj vojenskej sily na potlačenie tohto fenoménu. V konkrétnych prípadoch potom možno použiť koaličné sily NATO, alebo iných vojenských (ad hoc) koalícií. Už nikdy by to nemala byť vojna štátu (koalície) proti inému štátu, okrem prípadov, ak by bolo možné niektorý štát ako celok jasne definovať ako teroristický. Je potrebné transparentnejšie a najmä účinnejšie používať i iné nástroje boja. Medzi nimi sú to predovšetkým kontrola a prípadne blokovanie financií, ktoré by smerovali na podporu terorizmu, prísna a účinná kontrola obchodu so zbraňami a materiálmi dvojakého určenia, rýchle a efektívne vyhľadávanie osôb, ktoré v prípade jasných medzinárodných pravidiel môžu byť označené za teroristov, či ich rýchle obžalovanie a súdny postih medzinárodným špeciálnym súdom. *** V širšom kontexte si treba položiť otázku zodpovednosti za to, keď nejaký štát alebo koalícia oklame svetové spoločenstvo. Denno-denne nás informácie presviedčajú o tom, že dôvody invázie v Iraku (teda zbrane hromadného ničenia, prepojenie so sieťou Al-Kajda), neboli opodstatnené. Kto teraz odškodní obyvateľov Iraku za to, že sú obmedzované ich ľudské práva a slobody medzinárodnou okupačnou silou? Čím dôkladnejšie budú medzinárodným spoločenstvom definované a prijaté podmienky a pravidlá, tým bude boj s medzinárodným terorizmom účinnejší, transparentnejší a prijateľnejší pre obyvateľstvo tam, kde sa nachádza. K presadeniu a medzinárodnej koordinácii boja s terorizmom ma vedú i poznatky, ktoré viedli svojím spôsobom k vojenskému neúspechu vo vojne USA a spojencov proti Iraku. Nedôveryhodnosť spravodajských informácií viedla k prijímaniu zlých rozhodnutí veliacich generálov a dôstojníkov (zbrane hromadného ničenia sa, okrem bezvýznamných obalov na chemickú muníciu, nenašli, nálady a postoje obyvateľstva vyústili do odporu a odhodlania boja za slobodu, sila náboženstva). Minister zahraničných vecí USA Powel presviedčal Bezpečnostnú radu OSN nevierohodnými dokumentmi. Naviac došlo k podceneniu a neznalosti miestnych podmienok (predstavy o tom, že iracká armáda sa vzdá, vysoké teploty a vplyv na ľudí a techniku, obdobie pieskových búrok a iné), prebehla nedostatočná analýza, nevyvarovali sa chýb z podobných vojen (vojna v Perzskom zálive v roku 1991, vojna v Afganistane). A nakoniec, došlo k zlému naplánovaniu a operatívnemu riadeniu nasadenia vojsk (podcenenie obrancov, neskoré ovládnutie prístavov, tým nedostatočné zásobovanie materiálom, odtrhnutie logistiky, až zastavenie pozemných útokov, zníženie intenzity leteckých úderov pre vyčerpanie leteckých rakiet a munície) a ďalšie. Tieto závery potvrdzuje aj odvolanie veliaceho generála v priebehu vojnových operácií, čo znamená priznanie chýb. Súčasná situácia v Iraku má všetky znaky okupačnej vojny. Je tak na mieste otázka, či porážka diktátora priniesla slobodu irackému ľudu. Širšou otázkou je, či obhajovanie bezpečnostných záujmov vojenskou silou formou vojny je v 21. storočí tou najlepšou formou boja za svetovú bezpečnosť. Autor je bezpečnostný analytik Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s textami uverejnenými v rubrike názory