Volebné tímy odviedli veľmi slabú prácu
Čo vás prekvapilo, či - naopak - čo potvrdilo vaše očakávania v prezidentských voľbách?
Pavel Haulík: Analýzy volieb si zrejme ešte vyžiadajú nejaký čas. Navyše treba povedať, že tieto voľby sú určite výnimkou z toho hľadiska, že boli minimálne pokrývané výskumami verejnej mienky, najmä v ich druhej polovici. Nemáme žiadne spoľahlivé empirické dáta. Je to škoda, pretože tieto voľby boli ako celok veľmi zaujímavé a prekvapení bol celý rad. Po každých voľbách sa okrem výsledkov najčastejšie preberajú otázky, ako a v čom agentúry urobili chyby, v čom sa sekli a do akej miery ovplyvnili či neovplyvnili výsledok volieb. Pri týchto voľbách by sa to dalo rozdeliť na dve časti - pred prvým a pred druhým kolom. Prvé kolo bolo podľa môjho názoru veľmi ovplyvnené prieskumami verejnej mienky. Tie ako keby vytvorili dojem, že voľby sú už dlho dopredu rozhodnuté a o nič v nich nejde. Prieskumy teda priniesli informácie, ktoré do istej miery časť voličov uspali a nemobilizovali ich, aby sa prvého kola zúčastnili. V tejto súvislosti sa kladie otázka: kde alebo v čom je chyba? Treba si uvedomiť, že prieskumy nie sú v pravom slova zmysle prognóza, sú akousi časovou snímkou momentu, keď sa ten prieskum robí. Každý takýto prieskum je založený na ochote ľudí odpovedať, na schopnosti odpovedať, a tá je podmienená tým, do akej miery sú ľudia v momente prieskumu rozhodnutí, ako sa budú počas volieb správať. Často sa v kampani kladú otázky, do akej miery a koho ovplyvňuje. Ak by sme za kampaň považovali len tie štandardné aktivity - billboardy, mítingy a pod., tak tam nie je priamy vplyv veľký. V našich podmienkach hrajú celkom určite dominantnú úlohu elektronické médiá a televízie. Televízie však tento raz voľby bojkotovali, postavili sa k nim podobne neutrálne ako mnohí politici. Týka sa to predovšetkým verejnoprávnej STV, ktorá až tak striktne lipla na zákone, že vyprodukovala veľmi nezáživnú kampaň, ktorá málokoho oslovila a vyprovokovala. V rámci kampane pôsobia aj nezámerné faktory - často sa debatuje o čase kampane, kto ju začal skôr, odkiaľ na ňu zobral peniaze, čo vôbec nie je obsahom kampane, ktorá by mala presviedčať nejakým posolstvom. V týchto voľbách práve tieto faktory zohrali významnú úlohu. Významnú z toho hľadiska, ako dopadlo prvé kolo a prečo v ňom hlavný favorit prieskumov neuspel. Samozrejme významnú úlohu v rámci kampane zohrala aj jediná polemická relácia pred prvým kolom na Markíze, v ktorej Eduard Kukan nedokázal obhájiť svoje postavenie, ktoré dlhodobo mal, a možno aj „vďaka“ nej stratil tých pár tisíc hlasov voličov, ktoré mu chýbali pre postup do druhého kola. Spoločnosť akoby sa dostávala do akéhosi zlomu, keď začína rezignovať na prvky demokracie, ktoré má k dispozícii a na právo voliť. Prieskumy na túto skutočnosť nedokázali nájsť patričné indikátory na zisťovanie správania. Ako keby pokrývali inú skupinu ľudí, možno oveľa širšiu než je tá, ktorá nakoniec príde k voľbám. To pokladám za kľúčový problém z hľadiska presnosti výsledkov, ktoré prieskumy ponúkajú. Účasť bola v týchto voľbách skutočne rozhodujúca, pretože jeden z kandidátov disponuje veľmi disciplinovaným elektorátom, ktorý príde a volí. Ostatní kandidáti mali oveľa menej mobilizovaných voličov, a to sa ukázalo práve na výsledku prvého kola. Iný problém, z hľadiska účasti, bol v druhom kole. Pred značnou časťou populácie vznikol problém neriešiteľnosti situácie. Nezaratávam do toho voličov kandidátov postupujúcich do druhého kola. Z predvolebných prieskumov vychádzal ako víťaz druhého kola celkom jednoznačne Gašparovič. Prieskumy však nereflektujú situáciu, ktorá nastala po vyhlásení výsledkov prvého kola, čo bol určitý šok, a mnoho ľudí muselo nanovo zadefinovať svoj postoj, ako sa zachovajú v druhom kole. Ten odhad bol o to zložitejší, lebo politické špičky koalície sa zachovali krajne neštandardne, keď odporučili voličom to, čo odporučili. Ani ja nechápem a neviem nájsť vysvetlenie na to, ako môže špičkový politik v demokratickej krajine povedať občanovi, aby nešiel voliť. Chápem istú účelovosť takéhoto odporúčania pri referende, i keď aj to má isté morálne vady. Voliči celkom jednoznačne ukázali, že sú oveľa vyspelejší ako mnohí politici. Prečo sa teda neuskutočnili prieskumy pred druhým kolom? Okrem takých prozaických vecí ako moratórium, bol medzi prvým a druhým kolom prezidentských volieb len týždeň. Navyše po vyhlásení výsledkov prvého kola sa spoločnosť dostala do značného rozkolísania a váhania. Čiže údaje, ktoré sa dali namerať v tom prvom týždni, by zrejme boli veľmi problematické.
Rastislav Tóth: Prieskum verejnej mienky je čiastočne informáciou a čiastočne inštruktážou. Ide o to, čo prieskumník preferuje a ako spája tieto dve veci. Ukázalo sa to napokon aj v tomto predvolebnom zápase. Prekvapilo ma dva a pol javu. Prekvapila ma veľmi nízka účasť. Z právneho hľadiska sa nič nestalo. Z politologického hľadiska sú výsledky samozrejme nelegitímne, pretože väčšina občanov sa k hlave štátu nevyjadrila, takže tým pádom vládne menšina. Demokracia hovorí o vláde ľudu, nie o vláde menšiny. Ak by k voľbám prišla väčšina a z nej vznikne väčšina, tak by sa to ešte ako-tak dalo štatisticky uhrať, ale keď príde menej ako 50 %, už sa nedá povedať, že vládne väčšina. Je to taký zvláštny stav navodený liberálnym právom. Aj pred druhým kolom sa dalo očakávať, že účasť nebude vyššia. Druhým prekvapením pre mňa bol masívny útok politických strán, ktoré sú vládne spriaznené s premiérom, proti jeho kandidátovi. Vlastne sa nenašla žiadna strana, ktorá by seriózne podporila Eduarda Kukana. To, čo urobil Pavol Rusko, už nemalo veľký vplyv, pretože ANO nemá veľkú podporu vo verejnosti. Ostatné politické strany si našli svojich kandidátov. Bolo však zreteľné, že neuspejú, len mu uberú hlasy. Objavil sa aj jeden kandidát navyše, kandidát zoskupenia blízkeho bývalej Verejnosti proti násiliu, Martin Bútora. Bolo zreteľné, že jeden zo zmyslov jeho kandidatúry bol vyradiť Kukana. Druhý zmysel bol v tom, oťuknúť, či bude verejnosť akceptovať vznik takejto politickej strany dva roky pred parlamentnými voľbami. To znamená v ideálny čas na začatie prípravných prác a koncom roka, o rok môže nejaká liberálna strana podobného typu, ako bolo VPN, vzniknúť. Ľudia na to sú pripravení, sú v dobrých pozíciách - značná časť robí poradcov vlády, viacerí ministrov, sú v rôznych komisiách. Sú teda značne rozprestretí, nie je problém ich zoštrukturovať. Objednávka na liberálnu stranu je tu už veľmi dlho - SOP, ANO, do istej miery Smer boli vystavané v tomto zmysle. Podpora 6 - 7 % tu je, a to by stačilo. Povedal by som, že išlo o akýsi prieskum trhu, ktorý dopadol vcelku úspešne. To sú teda dva javy, ktoré ma prekvapili úplne. A javom, ktorý ma prekvapil tak napoly, bola veľmi slabá aktivita a vitalita volebných tímov jednotlivých kandidátov. Neurobili nič a čakali, či to aj napriek tomu dobre dopadne. Ak to dopadne dobre, tak sme boli výborní, ak zle, môžu za to masmédiá, ktoré nám nepriali. Preto napoly, lebo keď na verejnosť prenikli informácie, kto sú náčelníci týchto tímov, tak bolo vidno, že to nie sú ani manažéri, ani ľudia, ktorí by vedeli verejnosť osloviť, alebo pritiahnuť voličské hlasy či pozornosť. Volebné tímy odviedli veľmi slabú odbornú prácu. Všetko to, čo sa udialo, sa odvíjalo od týchto troch skutočností a už nebolo pre mňa prekvapením. Je dosť nepríjemným poznatkom, že štátnici odhovárajú ľudí, aby využívali svoje posvätné právo sem-tam trošku vládnuť. Občania vládnu cca 2 minúty raz za štyri roky, v prípade prezidentských volieb raz za päť rokov, a štátnici, ktorí by mali byť radi, že dostanú ďalšiu občiansku legitimitu, ju nechcú. Chcú, aby prišlo čo najmenej ľudí, aby tá legitimita bola čo najnižšia. Pravdepodobne aj preto, aby mohli neskôr spochybniť či už víťazov alebo výsledky.
Juraj Marušiak: Prezidentské voľby prebiehali v polovici volebného obdobia súčasnej vlády, čiže v období, ktoré už tradične býva obdobím najväčšej apatie voličov. Vlády totiž spravidla realizujú niektoré nepopulárne kroky, ktoré majú šancu uskutočniť, len v prvej polovici volebného obdobia, a ešte nezačali pripravovať predvolebný guláš realizovaný v poslednom roku vládnutia, keď už záleží len na získavaní voličských hlasov. Ešte koncom roka 2003 sa viac ako dve tretiny občanov Slovenska nazdávali, že sa vývoj v krajine uberá zlým smerom. Preto ma nízka volebná účasť ani neprekvapila. Pravdou však je, že na prezidenta kandidovali všetko staré tváre. Za jedinú novú, s prižmúrením oboch očí, môžeme považovať ako-tak Martina Bútoru. Ostatní kandidáti sa v predvolebnej kampani orientovali najmä na svoju minulosť, operovali tým, čo už v minulosti dosiahli. Takže žiaden z týchto kandidátov, opäť okrem Martina Bútoru, neprezentoval žiaden pozitívny program zmien do budúcnosti či vlastné vnímanie slovenskej súčasnosti. Prekvapili ma však výsledky - ako v prvom, tak aj v druhom kole. V prípade prvého kola totiž prieskumy hovorili o niečom úplne inom, predpokladali automatický postup kandidáta najsilnejšej strany vládnej koalície do druhého kola. Príčinu, prečo sa tak nestalo, vidím najmä v tom, že sa SDKÚ ocitlo v zajatí vlastnej propagandy, zapôsobili aj udalosti, ktoré sa odohrali bezprostredne pred moratóriom. V druhom kole ma prekvapila schopnosť slovenskej spoločnosti nájsť vnútornú silu na mobilizáciu bez toho, že by ju niekto k tomu vyzýval. Voliči zobrali veci do vlastných rúk. Kým v roku 1999, ale aj v parlamentných voľbách 1998 a 2002 existovala obrovská mašinéria ako elektronických médií, mimovládneho sektora či straníckych špičiek, ktoré občanov dennodenne vyzývali, aby sa zúčastnili volieb a zaujali stanovisko, pred druhým kolom jediný, kto občanov vyzýval voliť, boli printové médiá. Pri neustálom poklese nákladu dennej tlače sa však dosah printových médií znižuje. Čiže jedným z víťazov týchto volieb sú aj novinári, ktorí sa takto po mnohých škandáloch dokázali pred spoločnosťou rehabilitovať. Myslím, že Ivan Gašparovič má snahu rozptýliť obavu, ktorú z neho má koalícia, že bude presadzovať opozičnú agendu a pôsobiť deštruktívne na túto vládu. Gašparovič si neželá, aby medzi ním a vládou bol konflikt, ako bol medzi Kováčom a Mečiarom alebo Rudolfom Schusterom a súčasnou vládnou koalíciou. Čo teda sledoval Smer tým, keď podporil Gašparoviča? Smer mal záujem istým spôsobom ovládnuť opozičný priestor, a to sa mu nepriamo podarilo prostredníctvom Gašparoviča. Nota bene Gašparoviča, ktorý by bez Mečiara do veľkej politiky zrejme nikdy nevstúpil. Objavovali sa aj predpoklady, že Smer podporí Schustera, čo by z programového hľadiska bolo asi najlogickejšie. Je preto dosť prekvapujúce, že Smer podporil práve kandidáta národnej, až krajnej pravice, keďže sa uchádza o členstvo v sociálnodemokratických politických štruktúrach.
Myslíte si, že s národným kandidátom Gašparovičom majú voliči Smeru problém? Že verejne deklarovaná podpora Gašparovičovi skutočne znamenala, že ho voliči Smeru aj volili?
P. Haulík: Voliči Smeru nemali vážne problémy, koho voliť. Pretože kým Smer prišiel s oficiálnym odporúčaním, boli rozdelení na všetky svetové strany, najviac z nich bolo pripravených podporiť Eduarda Kukana. Smer je stále veľmi nevyhranená strana nielen z hľadiska profilu, ale aj z hľadiska podpory a orientácie svojich sympatizantov. Preto si myslím, že celé to rozhodovanie nebolo také sofistikované, ako tieto naše úvahy naznačujú. Ťah Mikuláša Dzurindu s Eduardom Kukanom bol veľmi šikovný. Nie je tu totiž veľa ľudí, ktorí by boli schopní osloviť verejnosť na základe ich vlastnej schopnosti a ľudia sú ich ochotní akceptovať ako kandidátov na prezidenta. Za posledné dva roky sme sa na základe prieskumov snažili zistiť, akú osobnosť by voliči chceli za prezidenta. Nenašli sme nikoho, kto by výraznejším spôsobom oslovil väčšiu skupinu ľudí - zaraďovali sme tam od politikov, cez vedcov, pedagógov, športovcov, po rôzne mediálne celebrity. Všetko sa to rozdrobilo na pár percent. V momente, keď Dzurinda prišiel s tým, že budú kandidovať Kukana, akoby sa situácia zrazu zmenila a Kukan sa dostával na percentá, ktoré si udržal až do konca. Bez tej bombastickej kampane, ktorú mal, bez všetkého, čo nasledovalo. Neviem povedať, na základe čoho ľudia vyberajú osoby za vhodné na funkciu prezidenta a za nevhodné. Jediné kritérium, ktoré fungovalo celkom spoľahlivo, bolo, že to nemôže byť nepolitický človek. Funkcia prezidenta je chápaná výsostne politicky. Kukan bol z tohto pohľadu dobrý ťah a pri trošku lepšie vedenej kampani by tých tritisíc hlasov, čo mu chýbalo, bol býval dosiahol a v druhom kole by bol bez akýchkoľvek problémov zvíťazil. Pokiaľ ide o Smer, preferenčne najsilnejšiu politickú stranu, ten hľadal kandidáta, lebo ho nenašiel vo vlastných radoch. Do poslednej chvíle váhali, čo majú urobiť, a urobili kalkul s Gašparovičom z rôznych hľadísk. Smer sa totiž dostal do veľmi nepríjemnej situácie, pretože mu hrozila dvojitá porážka - neúspech referenda a neúspech v prezidentských voľbách. Po podľa môjho názoru veľmi pragmatickom zvážení si spočítali, že najväčšiu šancu budú mať s Gašparovičom a vďaka veľmi priaznivej zhode okolností sa im to podarilo. Gašparovič postúpil najmä preto, lebo dostal podporu Smeru. Bolo to však veľmi tesné a mohlo to dopadnúť úplne inak. Iná situácia bola pri druhom kole. Ale pri prvom sa ukázalo, že slovenské politické strany zďaleka nepracujú koncepčne. Vôbec nemysleli na to, že v roku 2004 budú voľby prezidenta, že by si mali pripraviť človeka a forsírovať ho verejnosti. To si nechali na poslednú chvíľu, a potom sa hrá vabank.
J. Marušiak: Robert Fico sa vyjadril pred predvolebnou kampaňou, že jeho prioritou sú parlamentné voľby, má teda evidentnú ambíciu dostať sa na premiérsku stoličku. Rozhodne nie je z tých politikov, ktorí by sa radi s niekým delili. Ficovi teda bude väčšmi vyhovovať slabý prezident, ako prezident, ktorý by bol silný charizmou alebo politickým zázemím. Robert Fico sám priznal, že zvažovali medzi Gašparovičom a Kukanom. Kukana však podporiť nemohol už z prestížnych dôvodov, lebo ide vláde takpovediac po krku. Ak sa však Ficovi podarí stať premiérom, Gašparovič bude preňho ideálnym prezidentom, pretože jeho stranícke zázemie je takmer nulové. Tvoria ho na jednej strane rozhádaní národniari, na druhej strane odídenci z HZDS, ktorí v tomto ani v budúcom parlamente veľkú váhu mať nebudú.
Ak Vladimír Mečiar začne ísť vláde tvrdo po krku, ako vidíte budúcnosť Smeru? Presunie sa Smer od populistického krívania do štandardnej ľavicovej politiky, aby sa odlíšil, alebo sa podarí Mečiarovi za týchto okolností takpovediac vypáliť Ficovi rybník?
P. Havlík: Neviem celkom jednoznačne odpovedať. Napriek všetkému, čo sa v súvislosti s prezidentskými voľbami udialo, aký bol ich výsledok a ako sa to interpretuje, ja osobne som nadobudol presvedčenie, že HZDS, resp. Vladimír Mečiar, je dnes predsa len najsilnejšou politickou stranou na Slovensku. A to napriek tomu, že vo všetkých prieskumoch vychádza Smer. Ak si zoberieme takmer 700-tisíc hlasov, ktoré V. Mečiar dostal - a sú to hlasy stabilné, ktoré získa za každých okolností -, tak pri parlamentných voľbách, ak by sa konali v blízkom čase, na ktorých sa môže zúčastniť 60 % a menej voličov, by získal zhruba 25 % hlasov. To je situácia, ktorá tu v minulosti už viackrát bola. Voliči HZDS sa jednoducho do prieskumov nedostanú. Nedostanú sa nie preto, lebo by sme ich tam nechceli, ale preto, že odmietnu, nechcú o tom hovoriť. Tvrdím, že tu existuje skupina latentných či skrytých voličov, a sú to predovšetkým voliči HZDS, ktorí majú zakódovanú nedôveru voči prieskumom. A tieto voľby ukázali, že HZDS je omnoho silnejšie, ako ukazujú prieskumy. Smeru hrozí opačné riziko, že by mohol dopadnúť podobným spôsobom ako pri predchádzajúcich voľbách. Robert Fico robí veľkú chybu, že stále zotrváva v jednej polohe, ktorá má populistický nádych. Podľa môjho názoru by už mal začať uvažovať o tom, ako prejsť k štandardnejšej rétorike, pravdepodobne k ľavicovej, kde by získal asi najväčšiu podporu. Mal by sa začať orientovať na tzv. strednú triedu, nie v majetkovom poňatí, ale na ľudí, ktorí majú určité vzdelanie a vykonávajú nie čisto manuálne práce. To, že tak Robert Fico nerobí, môže spôsobiť, že v budúcich voľbách môže pohorieť rovnako ako v tých predchádzajúcich. Myslím si, že Fico stále ráta s tým, že sa mu podarí odlákať Mečiarových voličov. To je však dnes už málo realistické. Z tohto pohľadu si myslím, že prezidentské voľby dali aj akýsi náznak smerom k inému typu hlasovania a som veľmi zvedavý, ako sa to prejaví vo voľbách do Európskeho parlamentu. Hoci táto voľba asi nebude téma, ktorá by nejako výsostne priťahovala voličov HZDS, ale mohla by naznačiť, kto je tou najsilnejšou zložkou opozície. Čo sa týka postavenia Vladimíra Mečiara, mám pocit, že prejde do pozície akejsi superopozície. Opozičný bude nielen proti vláde, ale aj proti Smeru. Pokiaľ ide o nádeje koalície, že s Mečiarom prezidentom by vyriešila mnohé svoje problémy, bola to veľmi naivná nádej. Mečiar rozhodne nekandidoval na prezidenta preto, že by sa mu ten post páčil. To nie je post pre Vladimíra Mečiara, lebo má príliš málo mocenských nástrojov. Ak dnes hovorím, že HZDS bude v superopozícii, Vladimír Mečiar by bol prezidentom na polovičný úväzok. Určite by zostal v štandardnej straníckej politike, lebo HZDS zaňho nemá náhradu a ani on sám nemá dôvod ponechať svoje dieťa bez dozoru. Vznikla by tak zaujímavá situácia, ktorá by za istých okolností mohla zvádzať k úvahám o zmene systému z parlamentného na prezidentský. Toto bol aj jeden z dôvodov Vladimíra Mečiara, prečo rozohral takú hru, akú rozohral. Nevyšla mu preto, lebo na rozdiel od koaličných lídrov občania neuverili tomu, čo hovorí. Väčšina občanov tomu jednoducho neverila.
Aký bude ďalší vývoj na Slovensku? Kto a ako dokáže využiť výsledok prezidentských volieb?
J. Marušiak: Čo sa týka Vladimíra Mečiara, jedna vec je, nakoľko bude superopozičný, nakoľko budú superopozičné jeho stranícke štruktúry, ktoré by sa predsa len rady nejakým spôsobom podieľali na moci. Mečiar zobral túto svoju porážku veľmi osobne, považuje ju až za svoju osobnú urážku a tragédiu. Pri jeho egocentrizme je tu prítomný jeden silný moment, a to, že by sa rád nejakým spôsobom rehabilitoval.
Pán Tóth, vy ste človek, ktorý bol počas druhej Mečiarovej vlády na vysokom poste v štátnej organizácii. Z nás ste mali asi najbližšie k Vladimírovi Mečiarovi ako k politikovi, ako k človeku, predsedovi vlády. Myslíte si, že medzi Mečiarom a Gašparovič sú také významné rozdiely, pre ktoré stálo za to nevoliť Mečiara a aj so sebazaprením voliť Gašparoviča? R. Tóth: Rozdiel vždy existuje. Každá osobnosť vnáša do funkcie kus seba a kus svojich spolupracovníkov. Je preto veľmi dôležité, kým obsadí Ivan Gašparovič svoju kanceláriu. Chcem pripomenúť, že Kováč i Schuster sa po istom čase vzdialili od ideí strany, ktorá ich do funkcie navrhla. Preto predpokladám, že Gašparovič urobí to isté. Nejakú dobu bude cítiť vďačnosť, no zostava ľudí okolo neho ho bude denno-denne presviedčať: „vy si to môžete dovoliť, vy ste pán prezident.“ Časom tomu uverí a prestane reagovať na tie politické strany, ktoré ho podporovali. Bol som nejaký čas v kancelárii prvého prezidenta, takže som videl odklon, ktorý nastával tak, že títo ľudia oddelili prezidenta od reálneho života. Na rozdiel od docenta Gašparoviča, ktorý učí na Právnickej fakulte, môže sa kedykoľvek prejsť po ulici a vojsť do obchodu, prezident Gašparovič to už nebude môcť urobiť. Ak by to skúsil, verejnosť sa začne správať inak. Netypicky. Takýto štátnik sa o realite dozvie len to, čo mu jeho tím povie. A tomu bude veriť, lebo mu nič iné neostáva. To isté platilo aj pri Mečiarovi. Spočiatku mohol ísť medzi ľudí, potom ho už nepúšťali. Veril tomu, čo hovoril jeho tím. To isté je pri Dzurindovi... Sú presvedčení, že to, čo rozprávajú, je realita. Akurát, že si to verejnosť nemyslí, čo dokazuje podpora verejnej mienky.
A aký bude ďalší vývoj Mečiara? Vy sám ste povedali, že za necelé dva roky od parlamentných volieb viackrát tejto vláde pomohol, HZDS prechádza premenou na štandardnú pravicovú stranu. Bude pokračovať v tomto trende, alebo pritvrdí, ako to už Mečiar avizoval, a bude hrať tvrdú opozičnú stranu?
R. Tóth: To závisí od toho, či nevznikne opozícia voči Mečiarovi vo vnútri poslaneckého klubu a HZDS. Ak nie, môže robiť, čo chce. Ak ale vznikne, pravdepodobne ostane v ústraní, ako v zásade od volieb 1998. Odvtedy sa totiž málokedy vyjadruje k otázkam, a keď, tak nie k tým základným. A pokiaľ ide o podporu SDKÚ, to je už v rovine špekulácie. Ak si ale vezmete voľby z roku 1998, hovorilo sa niečo o súdoch, o zavretí ľudí od Lexu až po Mečiara... Pravdou ale je, že Lexu síce na Slovensko uniesli, ale teraz už dosť dlho nie je vo väzbe. Vychádza mi to ako klasické kupčenie. Nič nie je zadarmo... Pozrite sa na spôsob, akým sa vládni policajti vlámali Mečiarovi do vily, a nakoniec ho prepustili a div sa mu neospravedlnili. A potom sa už vôbec nič nedialo. Hoci ten randál bol príšerný. Vychádza to tak, že asi tam k nejakej súhre v niektorých otázkach, ktoré sú veľmi osobné a s politikou nemajú nič spoločného, došlo. To už sú ale špekulácie, také veci sa dejú medzi štyrmi či šiestimi očami. A ako sa môže Mečiar zmeniť - on sa už zmenil, v lete 1994. Od tej doby mám dojem, že je iným, než do toho leta. Ešte jednu poznámku k tomu, čo hovoril kolega o Gašparovičovi a Ficovi. Vychádzam z toho, že existujú dve profesie, ktoré držia vždy pokope - právnici a lekári. Nikdy nebudú hrať proti sebe. Bolo to vidno na vzťahoch Čarnogurský - Mečiar, Mečiar - Fico a podobne. Majú klasickú konzervatívnu agendu. Nie je a nikdy nebola ľavicová. Je to otázka dodržiavania práva, zákonnosti, žiadna ľavicová politika tam nikdy nemala miesto. Ak by mal Fico prísť k sociálnej téme, musel by zmeniť sám seba, opustiť právnickú pozíciu. Zo sociálne orientovanej strany pochádza, preto by mal mať ideové predpoklady vrátiť sa tam, no nie som si istý, či mu to dovolí jeho právnické pozadie a nadštandardné sociálne prostredie, v ktorom sa pohybuje a z ktorého vytvoril politickú stranu. Ja to nazývam „engelsovský syndróm“ - vlastniť fabriku a viesť socialistické reči. Vedenie Smeru preto nemôže ísť smerom k socialistickým ideám. Tento úsek verejnej mienky ostáva prázdny. Mimochodom, Peter Weiss z neho odišiel už dávno. Bál sa pojmu „socializmus“, bol podľa neho veľmi starý, no v západnej Európe je presne definovaný. No to už sú iné súvislosti. Pokiaľ teda ide o budúcnosť, právnici budú držať pokope a Gašparovič sa obklopí právnikmi. Ekonómov dodá Smer, no to opäť nebudú sociálne mysliaci ľudia. Fico sám môže byť k takémuto postoju tlačený len vtedy, ak sa stane členom Socialistickej internacionály. Na tú chvíľu to prijme, potom ale bude, tak ako Schröder, patriť medzi „najlepšie oblečených politikov“.
Pokiaľ ide o účasť na voľbách, často sa hovorí o vplyve počasia. Skutočne také niečo existuje? A čo by sa muselo stať, aby ľudia začali svoje problémy riešiť naozaj prostredníctvom politiky?
P. Haulík: Máme príliš málo empirických dôkazov na to, aby sme mohli zhodnotiť vplyv počasia. Určite však má. Pri prvom kole bolo počasie pre účasť omnoho horšie, než pri druhom. Vtedy už bolo takmer ideálne. No hovorím to bez akejkoľvek záruky. A k druhej časti - to, čo najviac brzdí možnosti rozvoja tejto spoločnosti, je fakt, že sa prijala existencia absolútnej hranice medzi politikou a občianskou spoločnosťou. Ako keby občania mohli ovplyvňovať politiku len pri voľbách. Chýbajú tu štandardné politické strany s členskou základňou. Politikov treba kontrolovať v každom momente, keď si chcú začať vymýšľať nejaké triky. To sa dá pravdepodobne len na pôde politických strán. Pokiaľ to tak nebude, budeme fungovať na princípe politických strán, ktoré sú fakticky obchodné spoločnosti, s. r. o. - z hľadiska počtu členov, fungovania, vzniku, zániku... Mám pocit, že svoju rozdrobenosť, neštandardnosť a slabosť politické subjekty samy prekonať nedokážu. Nie len pre nedostatok členov a schopnosti niečo zorganizovať, ale aj pre slabé odborné zázemie, veď politická strana musí u nás najprv získať moc, byrokratický aparát, aby jej bol schopný vypracovať program. Začať by sa ale malo tým, že do verejnosti sa začne vnášať povedomie o tom, že občianska spoločnosť a politika nie sú dva nezlučiteľné momenty. Ak sa to nepodarí, politický systém bude aj naďalej taký neduživý a bude to brzda akéhokoľvek rozvoja krajiny.
J. Marušiak: Chcel by som upozorniť, že nejde o špecificky slovenský fenomén. „Demasifikácia“ politických strán je príznačná aj pre krajiny s takzvanou vyspelou demokraciou. U nás to možno pociťujeme o to naliehavejšie, že masové politické strany, rovnako ako občianska spoločnosť, sa u nás nemali čas vyvinúť. Nevznikli skupiny, ktoré by zaštiťovali organizované záujmy. Aj v západných krajinách, typickým príkladom sú USA, možno napríklad pozorovať klesajúcu účasť na voľbách. Je to okrem iného spôsobené zmenou hodnotovej paradigmy postavenia človeka, dôrazom na individuálnu voľbu osudu a oslabením niektorých tradičných, napríklad triednych, väzieb, ale aj tým, že napríklad štát rezignuje na kontrolu nad ekonomickými a sociálnymi procesmi. Veľká časť agendy, ktorá v 60. a 70. rokoch, v klasickom období welfare state, patrila politikom, dnes už ňou prestáva byť. Ľudia už nevidia šancu zmeniť svoj individuálny osud prostredníctvom politiky. Signifikantné je, že v mnohých novovznikajúcich podnikoch, firmách, už nie sú odbory. Existujú aj názory politológov hovoriacich o kríze či dokonca zániku inštitútu demokracie. Kto vie, čo namiesto toho vzniká? Možno nejaká forma oligarchickej spoločnosti. V česko-slovenskom regióne sa tým napríklad zaoberá Jan Keller.
Spracovala Martina Nemethová
