O štepoch, ktoré v nás zanechávajú druhí a my zasa v nich
Hledám tanečnici, kterou neznám jménem, nebo hledám to, co ve mně bezustání tančí?“ (s. 37) „Až pak jsem si všiml, že to není útěk od něčeho, nýbrž k něčemu. Snaha dostihnout své lehkonohé já, které žije jiný život někde jinde.“ (s. 77) Zatiaľ tretí do češtiny preložený román talentovanej britskej autorky je prirodzeným vyústením jej predošlého písania. Prvotina Na světě nejsou jen pomeranče (1985) má silný a pomerne plynulý príbeh, jedného rozprávača, autobiografické črty a je jemne popretkávaná mágiou rozprávkového sveta. Vášeň (1987) má dvoch rovnocenných rozprávačov – muža a ženu, dve línie rozprávania, ktoré sa nakoniec zlejú do jednej, a tajomno-magickú atmosféru napoleónskeho Francúzska. A konečne román Jak naštěpit třešeň (1989) posúva všetky atribúty Wintersonovej písania ešte o poznanie ďalej – jej vždy brilantný jazyk a štýl sú zrelé a podmanivé, príbeh ľudsky zrozumiteľný a presvedčivý, i keď po troche mysticky neuchopiteľný a rozprávkovo neuveriteľný, rytmicky príjemne frázovaný a vďaka formotvorným opakovaniam a návratom rozprávačsky uzavretý. Wintersonová pred čitateľov predkladá miestami až surrealistické obrazy, v ktorých je východ slnka hlučný až k prahu bolesti, slová sa zhmotňujú a vytvárajú vražedné hulákavé mračná a okrem mesta slov navštívime s putujúcim Jordánom aj tancujúce mesto, či mesto, kde je láska epidémiou a na mnohých ďalších prapodivných miestach sa stretneme s množstvom podivuhodných postáv. Už samotné hlavné postavy, prostredníctvom osobných životov, ktorých sa zúčastňujeme na spoločenských udalostiach Anglicka 17. storočia, sú vo svojej obyčajnosti neobyčajné – vo svojej jedinečnosti obyčajné. Rozprávanie dvoch hlavných rozprávačov, najdúcha Jordána a jeho obrej matky, je epizodické, založené na častom striedaní a vďaka tomu nasiaknuté polaritou: žena obryňa – matka – živelný chtónický princíp a muž – syn – kultivovaný duchovný princíp. Strážkyňa domáceho krbu a cestovateľ, nomád, večne nespokojný, stále hľadajúci. Navzájom sa dopĺňajú a potrebujú. Ona je tým pôvodným, je územím návratov, je strážkyňou poriadku, tradícií. On, moreplavec Jordán, pomenovaný po rieke, je stelesnením pohybu, objavovania nového. Rieka – vodný živel, večné plynutie. Cesta – púť, hľadanie. Obria žena svoje miesto má, Jordán ho hľadá. Podniká cestu za objavmi nového sveta, v skutočnosti však hľadá seba, skladá si mozaiku svojho ja. „Naše já není obsaženo v žádném okamžiku ani na žádném místě; pouze v prusečníku místa a okamžiku lze toto já – na chvilku – spatřit, jak mizí ven dveřmi, jež se vzápětí rozplynou.“ (s. 77) Každý z nich, obria matka i Jordán, má akýsi vlastný časopriestor. Tie sa navzájom v istých životných úsekoch stretajú a prenikajú, tak ako je to príznačné pre celú štruktúru rozprávania, v ktorom sa svety minulé prelínajú so súčasnými alebo v nestrážených okamihoch striedajú tie ďaleko budúce. Čas je tu jednou z najzáhadnejších veličín, ale aj mnoho ďalších ľudských predstáv či zápisov histórie prechádza procesom preverovania, spochybňovania, relativizácie... Wintersonovej svet je svetom vedomia, v ňom je legitímne všetko. Tak, ako sa obyvatelia tancujúceho mesta vzdávajú zemskej príťažlivosti, vymaňuje sa autorka zo zovretia predsudkov, tabu a mlčanlivého vyčkávania. So šťavnatým jazykom a výbavou provokatívnych tém sa púšťa do poetického rozprávania plného vtipu, nadhľadu, hravosti, ale aj naturalizmu, brutality a erotiky, niekde šteklivo a inde zas šokujúco pornografickej. Matkine gargantuovsko-pantagruelovské príhody sú miestami riadne okorenené až sadeovsky obludnými víziami zvrhlostí. Neprekvapí, že sú podmienené spoločensko-politickým konfliktom, ktorý svojho času rozdelil Anglicko na puritánov a roayalistov. Naša obria hrdinka, žena činu, reality, prostého ale prenikavého vnímania vecí, je vo svojom presvedčení priama, odhodlaná, vražedná. S morbídnou bizarnosťou jej činov je čitateľ rýchlo uzrozumený. O to viac ho však zasiahnu osudy dvanástich princezien, ktoré na svojich cestách stretá zasnený idealista Jordán hľadajúci svoju tanečnicu ľahšiu ako vánok, svoju Fortunatu, svoju víziu lásky. Napriek konfrontačnej otvorenosti príbehov je však čitateľ aj tie najbizarnejšie a najmorbídnejšie činy ochotný prijať s akousi absurdnou samozrejmosťou. Wintersonová, tak ako to je pre jej tvorbu typické, konfrontuje ženské svety s mužskými, aby predovšetkým tým ženským rozširovala pomyselný priestor. Pomáha Jordánovi preniknúť hlbšie, spoznať, pochopiť inakosť ženského vnímania zvnútra, aby narušila stereotypy, predsudky, uzavreté predstavy, ktoré si o ženách vytvorili muži. Prostredníctvom Jordána hľadajú tieto dva svety porozumenie. A všetci v nich hľadajú lásku a pochopenie pre jej rozmanité podoby. Útly román Jak naštěpit třešeň je možné podrobiť niekoľkonásobnému čítaniu, jeho významová potencia ďaleko presahuje počet strán a ani jeho jazyk sa neopotrebováva. Môže byť inšpiratívnym sprievodcom na vašich cestách do neznáma, na vašich útekoch k niečomu. „Složte mapy, glóbus postavte stranou. Jestli je někdo nakreslil, aťsi. Nakreslete jinou mapu, začněte velrybami naspodu a kormorány nahoře, a do jejich meziprostoru zaznamenejte, dokážete-li to, místa, která jste na jiných mapách dosud nenalezli, spojnice zřejmé jen vám.“ (s. 78) Autorka je publicistka (Jeanette Wintersonová: Jak naštěpit třešeň. Argo 2004, 137 strán, 335 Sk)
