Reklama
Reklama

Som človek písanej kultúry

Dejiny a existencia. Tak znie názov jednej z vašich úvah, ktorú ste napísali na konci 60. rokov. Tieto dva pojmy, ktoré stáli v minulom storočí mnohokrát proti sebe, poznačili život najmä vašej generácie – najskôr vojna, potom stalinský teror 50. rokov vystriedaný politickým odmäkom 60. rokov a nakoniec normalizácia, ktorá vás na dvadsať rokov vylúčila z literárneho života.
Počet zobrazení: 920
4-m.jpg

Milan Hamada, literárny vedec Narodil sa 9. 9. 1933 vo Veľkej pri Poprade. Po absolvovaní Filozofickej fakulty UK v Bratislave (1952 – 1957) pracoval najskôr ako nakladateľský redaktor. V rokoch 1959 – 1972 pôsobil v Ústave slovenskej literatúry SAV. V období normalizácie bol za svoje občianske a politické postoje prepustený zo zamestnania a mal zakázané publikovať. Po roku 1989 začal opäť pracovať v Ústave slovenskej literatúry SAV, kde v rokoch 1990 – 1999 pôsobil ako vedecký pracovník. Vedecká činnosť Milana Hamadu je veľmi rôznorodá a rozsiahla, ide naprieč jednotlivými periódami literárnej histórie a kultúry (barok, klasicizmus, romantizmus, moderna, avantgarda). Vydal niekoľko literárnoteoreticky a kultúrnohistoricky zameraných prác: V hľadaní významu a tvaru (1966), Od baroka ku klasicizmu (1967), Básnická transcendencia (1969), Sizyfovský údel (1994), Zrod novodobej slovenskej kultúry (1995). V súčasnosti pôsobí ako pedagóg na Trnavskej univerzite, kde prednáša dejiny kultúry a filozoficko-politické myslenie 20. storočia. Žije a tvorí v Bratislave. Dejiny a existencia. Tak znie názov jednej z vašich úvah, ktorú ste napísali na konci 60. rokov. Tieto dva pojmy, ktoré stáli v minulom storočí mnohokrát proti sebe, poznačili život najmä vašej generácie – najskôr vojna, potom stalinský teror 50. rokov vystriedaný politickým odmäkom 60. rokov a nakoniec normalizácia, ktorá vás na dvadsať rokov vylúčila z literárneho života. V spomínanej úvahe ste odmietli akúkoľvek formu radikalizmu, ktorý v 20. storočí v rôznom ideologickom habite poznačil životy miliónov ľudí. Ak sa retrospektívne pozriete do minulosti, ktorý z týchto radikalizmov vás osobne najväčšmi zasiahol? - Určite ten prvý, ktorý sa odohrával v mojom detstve a najciteľnejšie formoval predpoklady, na ktorých vznikol môj názor na svet. Nebolo to ani tak v dôsledku vojny, ale skôr vzťahmi medzi ľuďmi podmienenými predovšetkým ideológiou národného socializmu slovenskej proveniencie. Vtedy som sa na celý život stal menšinovým človekom v národnom i konfesionálnom zmysle. Preto som s takou vnímavosťou prijímal názory o odcudzení a bezdomovectve ešte skôr, ako som o nich začal premýšľať filozoficky. Pre mňa to neboli len módne pojmy, ale snažil som sa pochopiť ich existenciálny zmysel. Pojem bytostnosti sa vynáral v mojom myslení a písaní ako pojem nabitý neobyčajne bohatým obsahom. Bolo to pre mňa magické slovo. Spomínam si, ako si ho všimol Jozef Mihalkovič a žiadal ma, aby som mu vysvetlil, čo všetko pod ním rozumiem. V 60. rokoch som sa usiloval formulovať svoju životnú skúsenosť ako bytostnú, podmienenú zážitkami z detstva, a dával som jej filozofujúcu a básnickú podobu. Tým nechcem povedať, že som písal básne, ale určite som svoje reflexie vyjadroval so skrytým básnickým pátosom a inšpiráciou. Azda aj preto nemám vôľu to, čo som napísal (a čo je výrazom môjho bytostného postoja), nejako zvlášť vysvetľovať a dopĺňať. Existuje niečo ako teleológia dejín? - Úplne nevylučujem, že existuje, aj keď uznávam názor K. Poppera a iných, ktorí popierajú pôsobenie tohto princípu v dejinách. Napriek tomu predsa len patrím k tým, čo vždy a vo všetkom hľadajú zmysel, to znamená moment usporadúvajúci diskontinuitný chaos do určitej podoby. Aj historický proces má nejaký zmysel, ktorý nie je daný a priori, ale sa ustavične deje. Ktoré obdobie svojho života považujete za umelecky a filozoficky najpodnetnejšie? - Bezpochyby sú to 60. roky, pričom aj dnes toto obdobie pokladám za jedinečnú historickú a ľudskú skúsenosť tragického 20. storočia. 60. roky skončili síce rovnako tragicky, ale napriek tomu zostávajú aj dnes pozitívne inšpiratívnym obdobím. Na 60. roky dnes niektorí spomínajú s nostalgiou a sentimentom, iní v nich vidia mocenskými prostriedkami zmarenú šancu, ktorá mohla v praxi realizovať skutočný socialistický ideál ako opak jeho zvrátenej totalitnej podoby. Je veľa takých, ktorí sa na toto obdobie pozerajú s kritickým odstupom, pričom argumentujú, že napriek určitej liberalizácii spoločenského a politického života mala predsa len v štáte moc komunistická strana limitujúca „priestor slobody“. Aké spomienky na toto obdobie prevažujú u vás? - Od začiatku som 60. roky pokladal za proces, ktorý smeroval k postupnej premene totalitnej spoločnosti na demokratickú. Moja účasť v tomto procese mala však skôr duchovný ako politický charakter. Preto nezvyknem hovoriť o zmarenej šanci, duchovné úsilie nemožno totiž nikdy zmariť. Ono vždy pokračuje, ak sa ho nevzdáme, hoci aj v inej podobe, ako to bolo aj v mojom živote. Na názory, ktoré pristupujú k 60. rokom s kritickým odstupom, pričom používajú politickú argumentáciu, nereagujem jednoznačne polemicky, iba zdôrazňujem, že demokratizačný pohyb 60. rokov sa nedá redukovať len na politický, a ako taký ho treba posudzovať. Pozrite sa, dnes už nie je pri moci komunistická strana s totalitnou politickou mocou, politický režim je demokratický, a napriek tomu o mnohé hodnoty, o ktoré šlo v 60. rokoch, treba zápasiť aj dnes. Ide predovšetkým o hodnoty duchovnej povahy. Hoci som v minulosti odmietal nevyhnutnosť revolúcie a politický radikalizmus, neodmietal som a neodmietam revolúciu ducha. Pod duchovným radikalizmom rozumiem potrebu prenikať k radixu, ku koreňu problémov. K 60. rokom patrí neodmysliteľne Sartre, existencializmus, študentské revolty... Pre vás bol však určite kľúčový rok 1964, keď literárnu scénu na Slovensku rozvírila polemika medzi vami a Vladimírom Mináčom. Mináč vás vtedy obvinil z obhajoby existencializmu a nemarxistických postojov. Samozrejme, že v danom dobovom kontexte ani nemohla byť nahlas artikulovaná podstata tohto sporu. Máte pocit, že bolo vtedy čosi nedopovedané, resp. čo vlastne odhalil tento názorový stret? Svojím spôsobom, ale už v inej podobe, pokračoval aj v 90. rokoch. Čím bol pre vás Mináč, alebo ako ste vnímali premeny jeho osobnostných postojov premietajúcich sa tiež do jeho tvorby? - Vladimír Mináč bol v slovenskej kultúre predstaviteľom toho, čo mi najväčšmi prekážalo a čo som z hľadiska ponímania kultúry vylúčil hneď na začiatku svojho pôsobenia. Boli to predstavy o ideologickom charaktere kultúry, filozofie, literatúry a umenia. Hneď na začiatku 60. rokov som postuloval nevyhnutnosť odstrániť dva princípy pseudomarxistickej estetiky – triednosť a straníckosť. Postupne som formuloval hľadisko vychádzajúce z antropologických (existenciálnych a fenomenologických) pozícií. Môj spor s Mináčom mal fundamentálny charakter. To, čo sa v tom čase malo povedať, sa povedalo. Bolo ho však treba rozvíjať a prehlbovať. Nepríjemne ma vtedy prekvapilo, že do sporu nevstúpili naši filozofi napriek tomu, že tento spor bol prevažne filozofický. Prekvapujúce bolo aj to, že sa v ňom nevýrazne prejavili spisovatelia mojej generácie, ktorí boli Mináčom napadnutí. Spomínam si len na príspevok Milana Šútovca. Napokon, prejavilo sa to aj na ich správaní počas normalizácie. Ani len minimálne nespochybnili politicko-ideologickú autoritatívnosť Mináča, skôr naopak, práve medzi nimi bolo najviac tých, čo ho v tomto postavení upevňovali. Mináč ostal ideológom aj v ponovembrovom období podľa dobovej paradigmy, ako ju poznáme napríklad zo srbskej literatúry na prípade spisovateľa Dobricu Ćosića. Mináč spájal v sebe komunistickú ľavicovosť s nacionalizmom. Preto si našiel cestu k Mečiarovi a Mečiar k nemu. Osobnosť tohto talentovaného spisovateľa a publicistu nadobudla smutnú až tragickú podobu. Neviem celkom posúdiť, čo si z jeho diela zachová živú hodnotu. Myslím, že toho nebude veľa. Súčasťou 60. rokov nie je len existencializmus a avantgarda, ale tiež pokus o ideologicky nepredpojatú diskusiu o podobách marxizmu (Kosík, Průcha, Sviták…). Aj vašu polemiku s Mináčom možno vlastne považovať za súčasť takýchto diskusií – okrem iného sa v nej hovorilo o dvoch podobách marxizmu (treba podotknúť, že o marxizme sa vtedy nediskutovalo len u nás). Keď sa po roku 1989 vytvoril priestor na kritickú analýzu marxizmu, viacerí marxistickí filozofi sa pod tlakom doby a tiež z konjunkturálnych dôvodov preorientovali na „aktuálnejšiu“ postmodernu. Akú podobu by mala mať diskusia o marxizme dnes, resp. aký je váš vzťah k marxizmu? - O tom, že v 60. rokoch išlo v Československu – a najmä v Čechách – o ideologicky nezaťaženú diskusiu o marxizme, nemožno pochybovať. Áno, aj moja polemika s Mináčom patrí okrem iného medzi takéto diskusie. Aj keď sa teraz mnohí promarxistickí filozofi preorientovali po roku 1989 na postmodernistické filozofovanie, v Čechách ostali viacerí myslitelia verní marxistickej filozofii. Sú to najmä tí, čo v 60. rokoch inklinovali k neomarxizmu frankfurtskej školy, ako napríklad Karel Kosík a Ivan Dubský. Tento nedávno vydal súbor svojich filozofických esejí Per viam, v ktorom sú aj jeho marxistické štúdie zo 60. rokov venované vtedy pertraktovaným témam odcudzenia, domova a bezdomovectva a v ktorých vedie z marxistických pozícií filozoficky fundovaný spor s názormi Martina Heideggera. V statiach napísaných po roku 1969 badať už nedeklarovaný odklon od marxizmu k filozofickému cynizmu, ktorý môžeme pokladať za určitý prejav postmodernistickej filozofie. Pokiaľ ide o mňa, sympatizoval som s marxizmom, ktorý sa vracal k filozofii mladého Marxa, k jeho rukopisom a zakladal filozofickú antropológiu. Nebol som a nie som stúpencom nejakej vyhranenej systematickej filozofie, moje filozofovanie má existenciálno-fenomenologický charakter. V čase polemiky s Mináčom som hovoril o potrebe integrácie rôznych filozofických podnetov. Zastával som protidoktrinársku tendenciu v prospech tvorivého filozofického eklekticizmu. Nemyslím si, že by o marxizme bolo treba diskutovať. Ak sú u nás marxistickí filozofi, mali by túto filozofiu ďalej rozvíjať. Patríte k ľuďom, ktorých normalizačné čistky postihli najtvrdšie. Čo znamenalo toto obdobie pre literatúru a spoločnosť? - Treba si uvedomiť, že násilný zásah do prirodzeného organizmu kultúry bol spôsobený vonkajšími mocenskými tlakmi. Aj samo komunistické hnutie bolo také otrasené, že už sa nezmohlo na to, aby dokázalo vniesť nejakého ducha do svojho politického programu, ktorý zostal vyprázdnený a sterilný. Násilie normalizácie nemohlo trvať nekonečne, postupne poľavovalo a v druhej polovici osemdesiatych rokov akoby sme sa znovu začali vracať do atmosféry šesťdesiatych rokov. Ako si vysvetľujete na pozadí 70. rokov vznik historického románu? - Nie som ním nadšený, vznikal ako únik od aktuálnej problematiky. Za normálnych okolností by sa napríklad Jaroš nikdy tomuto žánru nevenoval. Nepísal by historický román, pretože Jaroš je úplne ahistorický typ. Je to človek, ktorého určite nezaujímajú dejiny, on skôr nadväzuje na mytologickú stránku slovenskej literatúry, ktorú reprezentovala lyrizovaná próza, naturizmus. Jaroš bol na začiatku ovplyvnený novým románom. Len čo sme sa dačo o ňom dozvedeli, už to chcel aplikovať vo svojom diele. Jeho debut Popoludnie na terase aj dnes pokladám za vydarený. Myslím si, že za normálnych okolností by sa pokúšal viac a viac vnášať do našej literatúry novorománové postupy. Myslíte si, že historický román bol skôr výsledkom deformácie ako prirodzeného vývoja? - Až tak by som to nenazval, i keď prišlo k určitej ideovej, myšlienkovej deformácii. Príkladom neúspešného diela z oblasti historického románu je Jarošova Tisícročná včela, v ktorej sa autor v mináčovskom duchu snažil idealizovať naše dejiny. K 70. rokom patrí neodmysliteľne Gustáv Husák. Ako vnímate jeho účinkovanie v slovenských dejinách druhej polovice 20. storočia? - Husák bol typický machiavellista, čo môžem potvrdiť aj z osobných skúseností. Ak by som ho mal objektívne posudzovať, nevidím na jeho politickej činnosti nič pozitívne. Ani za Slovenského národného povstania? - Komunistov za Povstania viac zaujímal boj o moc. Už vtedy sa pripravovali na prevzatie moci po vojne. Nemali by sme však jeho politické účinkovanie predsa len diferencovať? Práve v 60. rokoch sa na pozadí obrodného procesu a zápasu o federáciu stal v určitých kruhoch kultovou postavou. Ako to nakoniec všetko dopadlo, je už, samozrejme, iná kapitola... - S tým, čo hovoríte, nesúhlasím. Aj v 60. rokoch, keď bol vysoko uznávaný, som sa s ním dostal do polemického stretu na jednom zo spisovateľských stretnutí v Budmericiach, kde na mňa pôsobil ako táborový rečník. Po tom, ako si trocha vypil, začal čosi rečniť o národe, začal ho spájať s komunizmom a vytváral podobné účelové ideologické tvrdenia. Protirečil som mu vtedy, pričom všetci prítomní sa na mňa vrhli, ako keby som sa dopustil nejakého smrteľného hriechu. Výstižnú a priliehavú charakteristiku podal jeden z autorov Dokumentov o povstaní, ktorý ho označil pomenovaním „rudý Tuka“. Nemali by sme opomenúť ani prvú polovicu 50. rokov, keď sa v rámci procesov s „buržoáznymi nacionalistami“ ocitol v komunistickom žalári. Nedá sa v symbolickej rovine vnímať jeho životný príbeh ako príklad tragédie slovenského intelektuála, ktorý podľahol túžbe po moci? - V jeho prípade žiadnu tragédiu nevidím. Tragédia by to bola vtedy, keby som v jeho živote videl nejaké obdobia, keď mal veľké predstavy a ideály, a po tom, čo ho zlomili, by sa ich musel vzdať. Na ilustráciu vám uvediem príklad. V 60. rokoch som bol na Kaukaze spolu so skupinou českých spisovateľov a intelektuálov ako Bedřich Fučík, Zdeněk Kalista, Jozef Knap, ktorí boli väznení v období najtvrdšieho komunistického režimu. Rozprával som sa s týmito ľuďmi o ich väznení a napríklad Knap sedel spolu s Husákom. Okrem iného mi prezradil, že Husák i vtedy zastával ostro vyhranené komunistické názory, ideologicky poučoval a tiež hrozil týmto katolíckym spisovateľom. Nesvedčí to skôr v jeho prospech, že aj napriek krutým väzenským pomerom zostal verný svojim ideálom? - Nevnímal som to tak, Husák bol vždy človekom, pre ktorého jedinou métou bolo uchopenie moci. Na čo mu bola viera, keď nevykonal nič pozitívne? Na Husákovi by som mohol oceňovať nejaké ľudské kvality len vtedy, ak by sa určitých ideálov pod vplyvom dobových okolností vzdal, resp. by ich musel čiastočne korigovať. Veď už samotná realita päťdesiatych rokov odhalila, že komunizmus je čosi scestné. Môže mať podľa vás komunista ideály, ktoré potom premení na „pozitívnu skutočnosť“? - Určite, našli by sme komunistov, ktorí to dokázali, ale Husák medzi nich určite nepatril. Ako sa pozeráte na snahy politicky rehabilitovať Husáka v deväťdesiatych rokoch? Nebola napríklad účasť časti bývalého katolíckeho disentu na Husákovom pohrebe v roku 1991 akýmsi symbolickým aktom zmierenia či „kresťanského odpustenia“? - To nedokážem celkom pochopiť. Vysvetľujem si to tým, že na Husákovi oceňovali jeho národovectvo, nacionalizmus. O jeho nacionalizme svedčí aj fakt, že hoci často hovoril po česky, v skutočnosti nemal Čechov rád. A čo sa týka vzťahu ku katolíckej cirkvi, poznám z rozprávania jednu príhodu z 50. rokov, keď bol ministrom vnútra. Vtedy za ním prišli po radu vyšetrovatelia, ktorým sa nechcel priznať akýsi katolícky kňaz, a on im poradil, aby použili tie najdrastickejšie metódy. Nie je to aj preto, že cirkev robí rada kompromisy? - To určite, cirkev je len spoločenská inštitúcia, ktorá sa dopúšťa presne takých istých vecí ako ktorékoľvek iné nenáboženské organizácie, je tak isto „hriešna“. Na tento fakt upozorňovali už františkáni v 18. storočí. Nezohrávajú tu určitú úlohu aj argumenty o tzv. „teórii menšieho zla“ – často počuť, že vraj vďaka Husákovi nemala normalizácia taký tvrdý represívny charakter, za iného by to mohlo byť ešte horšie a pod... Nie je tu tendencia urobiť z Husákovho života akýsi ohľaduplný, ľudsky pochopiteľný príbeh? - To je to najhoršie, čo môže byť, že niekto zmierni nejakú situáciu, ktorá je zo svojej podstaty zlá. Podobné názory sú aj na Válka, ktorý vraj ako minister kultúry „zmierňoval“ situáciu. Zmierňoval však len pre ľudí, ktorí sa dali zlomiť, urobili sebakritiku a pod. Človek v takom prípade musel stratiť charakter, až potom mu pomohol. Mne osobne nepomohol, pretože som odmietol túto pomoc. Sám osobne sa ma spýtal, či nie som ochotný urobiť morálne kompromisy a keď videl, že nemám záujem, urobil presný opak ako v prípade iných, ktorým „pomohol“. Válek ma prenasledoval veľmi dôsledne až do samého konca. Posielal za mnou ľudí, napríklad aj Rúfusa, ktorý ma presviedčal, aby som napísal sebakritiku. Rovnako Pavol Števček, ktorý mi priniesol odkaz „od Mira“, vraj stačia iba štyri vety. Potom keď som si našiel nejaké zamestnanie, napríklad v technickej knižnici, hneď na druhý deň mi oznámili, že situácia sa zmenila a oni už vraj nemajú miesto. Až neskôr som sa dozvedel, že sa to dialo na priamu Válkovu intervenciu. Prejdime však od Válka človeka k Válkovi básnikovi. Do dejín modernej slovenskej literárnej kritiky sa výrazne zapísal váš „spor s básnikom“, kritická reflexia Válkovej básnickej zbierky Milovanie v husej koži. Zo „sporu s básnikom“ sa však zakrátko stal spor so Stanislavom Šmatlákom. Mnohé otázky, ktoré táto polemika v 60. rokoch tematizovala, rezonujú aj v súčasnom kultúrnom kontexte. Nie je to preto, že v podstate predznamenala veľkú tému 90. rokov o podobách moderny na pozadí diskusií o postmodernej poetike? - Poézia Miroslava Válka obohacovala slovenské básnictvo, ktoré vo svojich vrcholných prejavoch s výnimkou nadrealizmu rozvíjalo postsymbolistickú tradíciu, prinášalo nové hodnoty poézie básnických avantgárd – poetizmu, polytematickosti, veľkej rytmickej i metaforickej uvoľnenosti a pod. Je to však aj poézia, ktorá okrem poetistickej hravosti chcela vniesť do básne i spirituálne hodnoty metafyzickej povahy. Ani Válkovi nebol neznámy napríklad R. M. Rilke. V tomto vnútornom napätí medzi poetistickou hravosťou, gestickou beatnickou poéziou a spirituálnou poéziou rilkeovského typu dochádzalo k akémusi hybridu s postupnou prevahou konštruktivistického voluntarizmu. Pociťoval som existenciálny rozmer Milovania v husej koži ako tézovitý a nihilistický, bez bytostného dôvodu. Oproti Beckettovmu nihilizmu sa Válkov nihilizmus proklamoval redukciou „pádu zostrelenej hviezdy“ na „pád“, „tmu pod klobúkom“, vstupovaním zvierat do ľudí a pod. Tak vznikol môj spor s básnikom. Väčšina kritikov môj názor neprijímala. Iba český básnik a kritik Miroslav Červenka pripustil oprávnenosť niektorých mojich kritických argumentov. A z básnikov nachádzam akúsi skrytú polemiku s Válkom u Milana Rúfusa v básni Balady za dušu zvierat: „...A hladké rybky slov / sú iba korisťou, môj básnik. Kamienkom / chcel by si zraziť hviezdu z oblohy (zv. M. H.) // A nedopadne ani na dno ticha, / kde mlčia štvornohí.“ (zv. M. H.) Proti Válkovmu voluntarizmu Rúfus vyznáva oddanosť bytiu, proti modernistickej trúfalosti pokoru pred bytím. Tu treba hľadať korene môjho sporu. Azda predsa len ide o akýsi spor s postmodernou. Ten sa naozaj začal už v 60. rokoch. Ak nejaké diskusie o poézii v súčasnosti prebiehajú, budem sa s nimi musieť oboznámiť. Ak hovoríme o poézii Miroslava Válka, nesmieme zabudnúť ani na básnickú a kultúrnu osobnosť Ladislava Novomeského, ku ktorému ste sa tiež viackrát vyjadrili. Tento rok si pripomíname sté výročie jeho narodenia. Ako vnímate význam a úlohu Novomeského v dejinách slovenskej literatúry? - Novomeský je podľa mňa jeden z našich najlepších básnikov dvadsiateho storočia, no ako človek bol dosť zbabelý. Myslím si, že takáto charakteristika si celkom neprotirečí, nakoniec v dejinách by sme našli veľa podobných príkladov osobných tragédií veľkých spisovateľov. Okrem toho si vo všeobecnosti básnika nepredstavujem ako akýsi vzor morálnych kvalít, skôr naopak, často to bývajú ľudia, ktorí majú veľa charakterových a morálnych problémov – spomínali sme už napríklad Válka. Novomeský bol za prvej republiky dobrým komunistickým novinárom, napriek tomu, že nemal nejaké vysoké vzdelanie, uplatnil sa v českej žurnalistike, kde mal významné postavenie a bol uznávaný takými komunistickými novinármi ako Záviš Kalandra. Aj mladšia literárna generácia, rôzni intelektuáli a tiež literárni vedci, ku ktorým patrili tiež českí štrukturalisti ako Miroslav Červenka a Květoslav Chvatík, chodili k nemu ako k svojmu „prorokovi“. Aj jeho pôsobenie na Slovensku až do konca šesťdesiatych rokov bolo veľmi podnetné a malo na našu generáciu podstatný vplyv. Napríklad aj v polemike, ktorú som v prvej polovici šesťdesiatych rokov viedol s Mináčom, sa jednoznačne postavil na moju stranu. Kritický bol preňho rok 1968, keď sa dostal pod silný Husákov vplyv, pričom si nekriticky osvojil všetky jeho rady. V súvislosti so 70. rokmi ste spomínali myšlienku násilného prerušenia organického vývoja literatúry. Ako by ste charakterizovali literatúru po roku 1989? - Už druhá polovica osemdesiatych rokov vrátila literatúre jej skutočné poslanie. Začiatok deväťdesiatych rokov potom nadviazal na organický vývoj literatúry, no po vzniku samostatného Slovenska a s ním spojeného rozmachu nacionalizmu začala literatúra strácať na svojej spoločenskej hodnote a dnes sa nachádza v akomsi stave „útlmu“ či „úpadku“. Literatúra sa stiahla do svojich problémov, povedal by som, že literatúra žije „pre seba“. Jedným z prejavov tejto stagnácie je aj fakt, že absentuje literárna kritika, pričom sme prešli z jedného extrému, keď sa normovala literatúra, do druhého, keď odmietame vyslovovať akékoľvek postuláty voči literatúre a spisovateľom. Osobne som za to, aby vznikali určité koncepcie a programy, je dôležité, aby sa o veciach otvorene hovorilo, veď u nás už neexistujú takmer žiadne diskusie, žiadne polemiky, ktoré sú znakom prirodzeného stavu kultúry. Sú tu len akési literárne piesočky a na nich sa jednotliví autori hrajú na spisovateľov, prozaikov, básnikov, kritikov. Očakával som pokles kultúry, ale nie až taký. Ako vnímate v tejto súvislosti vplyv postmodernizmu a médií, ktoré dnes kladú dôraz predovšetkým na obrazové spracovanie informácií? - Postmodernizmus k tomu len prispel, k akejsi degradácii významu literatúry; som skôr človek písanej kultúry. Okrem spomenutých vplyvov je v deväťdesiatych rokoch cítiť silný vplyv reklamy. Napríklad Peter Pišťanek, ktorý začínal ako talentovaný prozaik so silným zmyslom pre príbeh, myslím tým najmä jeho román Rivers of Babylon, nepokračoval v literárnej tvorbe a pod vplyvom dobovej situácie a okolností sa začal venovať reklame a showbiznisu. A netýka sa to vonkoncom len jeho, ale veľkej časti najmladšej literárnej generácie: reklama ich na strane jednej tvorivo vyčerpáva, na strane druhej strácajú cit pre skutočnú literárnu tvorbu. Žijeme v postmodernom marazme a hodnoty nám vôbec nechýbajú. Potrebujeme nové osvietenstvo. Nejde o to, aby opäť došlo k spojeniu literatúry s politikou, ale určite by malo dôjsť k spojeniu literatúry s ľudským osudom. Čo by, naopak, malo byť spojené s politikou, ako sa pozeráte na súčasnú politickú situáciu na Slovensku? - V politickej sfére sme svedkami presadzovania extrémnej straníckej politiky, z ktorej sa neraz úplne vytráca zmysel pre pravdu v prospech skupinových záujmov. Sme dokonca svedkami paradoxného javu, keď sa postulátmi o potrebe hodnotovej politiky zakrýva presadzovanie tých najosobnejších záujmov, ako je napríklad politická pomsta. V politike vždy dochádza k napätiu medzi dvoma ponímaniami: medzi ponímaním politiky ako spravovania vecí verejných a politiky ako boja o moc. Druhé ponímanie obmedzuje pôsobenie prvého, kým prvé musí vždy zápasiť o svoju existenciu, čo nie je bez nasadenia mocenských nástrojov možné. Naša súčasná politická situácia by sa dala vyjadriť hobbsovskou charakteristikou predpolitického stavu v spoločnosti – boj všetkých proti všetkým. Bude sa určite zmierňovať, nevedno však, či nebudeme musieť podstúpiť boj proti ďalšiemu pokusu o recidívu totalitnej demokracie. Problém predstavujú tiež intelektuáli, ktorí sa zapájajú do straníckeho politického boja. Ich poslaním je budovať hierarchiu ľudských a spoločenských hodnôt a intervenovať do politickej praxe, aby nedegenerovala len na boj o moc, k čomu má stranícka politika neprekonateľný sklon. Skutočná kultúra (literatúra, umenie) má byť korektívom moci, nemá sa na nej podieľať a nemá ju ani suplovať. Jej ambíciou nie je svet ovládať, vlastniť a využívať, ale obohacovať ho o hodnoty. Takýto charakter naša kultúra nebezpečne stráca. Akú podobu bude mať podľa vás slovenská politická scéna v najbližšej budúcnosti? - Myslím si, že po najbližších parlamentných voľbách nastúpi horšia vládna konštelácia, než je tá súčasná. Budú sa opäť prebúdzať nacionalistické vášne. Tento vývoj naznačili aj práve skončené prezidentské voľby. Treba si uvedomiť, že súčasný nacionalizmus je produktom komunistickej éry, a preto je s ním tesne zviazaný. Práve preto sa nacionalisti snažia zľahčovať a ospravedlňovať zločiny komunizmu a používajú pritom kvantitatívne ukazovatele, napr. že v komunistických žalároch nezomrelo až také množstvo ľudí a pod. Takéto názory dnes reprezentuje aj Róbert Fico, ktorý napríklad zdôrazňuje, že v komunistických školách získal slušné vzdelanie – teda nemá kritický vzťah k minulému režimu. Nie je len produktom toho obdobia, ale je na to dokonca hrdý. O jeho ľavicovosti sa už vôbec nedá hovoriť, to nie je ľavicovosť európskeho typu. Nie sme dnes svedkami znehodnocovania humanitného kapitálu, keď sa na všetko pozerá len cez prizmu ekonomickej užitočnosti a privilegovanosti? - Dnes prevažuje inštrumentálny pohľad na človeka, na spoločnosť. Už predstavitelia frankfurtskej školy ako Adorno a Horkheimer podrobili kritike práve tento prístup. Aj v tom je rozdiel medzi 60. rokmi a terajšou situáciou. Dnešným reformám chýba antropologický rozmer, sme jednostranne zameraní len na vytvorenie spoločnosti blahobytu a preferovania konzumných hodnôt.

S hosťom Slova sa zhovárali Pavel Matejovič a Martin Muránsky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama