Reklama
Reklama

Premeny slovenskej architektúry v 20. storočí

Slovensko je malá ale veľmi rozmanitá krajina. Nájdeme tu skalnaté štíty Vysokých Tatier, nížiny Žitného ostrova, horské riavy i majestátny veľtok Dunaja, dobročský prales, lazy i vinice, stavby z dreva a kameňa, z hliny a rákosia. Táto bohatosť krajinného reliéfu, rozdielnosť klimatických podmienok, v minulosti i „materiálovej základne“, t.j. prírodných stavebných materiálov, viedla prirodzene k rozmanitosti architektonického výrazu najmä ľudovej architektúry.
Počet zobrazení: 3151
13-m.jpg

Slovensko je malá ale veľmi rozmanitá krajina. Nájdeme tu skalnaté štíty Vysokých Tatier, nížiny Žitného ostrova, horské riavy i majestátny veľtok Dunaja, dobročský prales, lazy i vinice, stavby z dreva a kameňa, z hliny a rákosia. Táto bohatosť krajinného reliéfu, rozdielnosť klimatických podmienok, v minulosti i „materiálovej základne“, t.j. prírodných stavebných materiálov, viedla prirodzene k rozmanitosti architektonického výrazu najmä ľudovej architektúry. Bohatosť formy ľudovej architektúry bola tak jednou stránkou našich stavebných tradícií. Na druhej strane sú to špičkové slohové diela „veľkej architektúry“ - gotické katedrály v Bardejove alebo v Košiciach, zrovnateľné s podobnými v Nemecku či Francúzsku. Diela Víta Stwosza sú nielen v Bardejove, ale aj v Norimbergu. Globalizácia tu vlastne už bola. Dejiny slovenskej architektúry 20. storočia sú však nesporne doteraz najbohatšie - na významné osobnosti i vynikajúce diela. Sú však aj dôkazom toho, ako veľmi súvisí architektúra so životom spoločnosti, ako odráža politické, spoločenské i hospodárske pomery, ako citlivo reaguje na rôzne vonkajšie vplyvy. Vývoj slovenskej architektúry v 20. storočí prebiehal v zreteľne vymedzených etapách, ktoré sú úzko zviazané s politickými medzníkmi v živote Slovenska. Prvá z nich predstavuje roky od začiatku storočia po vznik samostatného česko-slovenského štátu v roku 1918. Druhou bolo obdobie medzi dvoma svetovými vojnami - obdobie demokratickej spoločnosti prvej republiky, ktoré aj vďaka tomu prinieslo vynikajúce architektonické diela, a preto ho často označujeme za tzv. „zlatý vek“ slovenskej architektúry 20. storočia. Trvalo až do roku 1948, keď politickú moc v štáte prevzali komunisti, čo negatívne poznačilo celú architektúru druhej polovice 20. storočia až po rok 1989. Zmena, ktorá prišla potom, sa stala určujúcou aj pre architektúru poslednej dekády 20. storočia až po súčasnosť. Uvedené štyri etapy poznačili obraz a charakter slovenskej architektúry a slovenských miest v pozitívnom i negatívnom zmysle. Nájdeme v nich krásne secesné domy v centrách miest, ale i smutné a bezduché sídliská z panelových domov na ich okrajoch. Dejiny architektúry i dejiny našej spoločnosti sú rovnako pestré a zložité. Obdobie do roku 1918 často prezentujeme najmä dielami Dušana Jurkoviča a M. M. Harminca. Hoci obaja zanechali pozoruhodné a rozsiahle dielo, boli tu i mnohí ďalší, aj keď menej známi architekti - domáci, budapeštianski, viedenskí či mníchovskí, ktorých tvorbu si treba tiež všímať a dnes už často aj znovu objavovať. Príkladom je málo známa dvojica bratislavských architektov Kittlera a Gratzla, ktorá projektovala mnohé objekty na Štúrovej ulici, na Štefánikovej a Kuzmányho ulici. Boli to diela s neoslohovou či eklektickou architektúrou, ale už s novými prvkami v riešení dispozície ako napr. priame osvetlenie schodiska, priame vetranie kuchyne a pod. Architektonická dynastia Feiglerovcov pokračovala v diele svojho zakladateľa Ignáca Feiglera st. Ignác Feigler ml., Alexander Feigler a Karol Feigler projektovali začiatkom storočia v Bratislave domy na Kapucínskej, Konventnej, na Palisádach. Rumpelmayerovci z Mníchova navrhli Blumentálsky kostol, obytné domy na Sedlárskej, Michalskej, ale aj viaceré mestské paláce Pálffyovcov. V Ružomberku Ján Kroner stavia prvé železobetónové haly v Rybárpoli s konštrukciou na rozpon 11 metrov. V Liptovskom Mikuláši budapeštianski aritekti Bálint a Jámbor navrhli krásne secesné gymnázium. Vo Vysokých Tatrách spišský rodák Q. Hoepfner vyprojektoval v roku 1904 Grand hotely v Tatranskej Lomnici a v Starom Smokovci. V roku 1913 začína stavba bratislavskej Reduty i komplexu kostola, fary a obytného domu medzi Námestím SNP a Obchodnou ulicou. I. Megyaszay zasa navrhol prekrásny secesný kostolík v Muli pri Rožňave so železobetónovou kopulou a sochárskou výzdobou na fasáde. Slávny Odon Lechner priniesol na Slovensko typické príklady tzv. maďarskej secesie, v Lučenci a v Bratislave je to gymnázium a najmä kostol sv. Alžbety - Modrý kostolík, jeho jediné sakrálne dielo. Michal Milan Harminc, rodák z Dolnej zeme pôsobiaci v Budapešti projektuje svoje prvé stavby na Slovensku už v roku 1901. Je to základná škola v Hybiach a banka v Ružomberku. Táto i jeho neskoršie diela - vily, banky, kostoly - sú poznačené ešte eklektikou. V roku 1914 však prichádza na Slovensko, do Liptovského Mikuláša a tu začína na svoju dobu mimoriadne dielo - projekt sanatória Dr. Szontágha v Starom Smokovci. Stavalo sa od roku 1916 a v dôsledku 1. svetovej vojny až do roku 1925. Prvá svetová vojna nám zanechala zvláštnu architektonickú pamiatku. Sú to vojenské cintoríny Dušana Jurkoviča z roku 1916, nie však u nás, ale v poľskej Haliči - mieste urputných bojov. My sa však k nim hlásime, pretože predstavujú mimoriadne architektonické hodnoty a dnes už chvalabohu objavili ich cenu aj poľskí kolegovia a venujú im pozornosť a ochranu. Secesné dielo D. Jurkoviča máme však aj doma. Je to Spolkový dom v Skalici z roku 1909. Ostatné jeho secesné a známe diela sú na Morave - v Luhačoviciach, na Radhošti, v Brne, Novom meste nad Metují atď. Na Slovensko sa Jurkovič definitívne vracia až v roku 1918. Čakala ho smutná úloha - návrh Mohyly svojho priateľa M. R. Štefánika na Bradle, na ktorej potom pracoval celých desať rokov. Stala sa však dielom, ktoré obdivuje celý svet. V roku 1918 sa však nevrátil len Jurkovič. Po vojne prišli tiež viacerí slovenskí architekti, ktorí pred vojnou pôsobili v zahraničí. Z Paríža sa vrátil A. Szonyi, z Berlína prišiel F. Weinwurm, prišli architekti z Viedne i Budapešti. Najsilnejšia skupina architektov však prišla na Slovensko z Prahy. Boli to prevažne mladí absolventi pražských, ale aj brnianskych škôl (K. Šilinger, J. Merganc, F. Faulhammer, J Marek, A. Balán, J. Grossmann, V. Sebor , F. Bednárik a ďalší), ktorí výrazne spoluurčovali charakter slovenskej povojnovej architektúry nielen v prvých rokoch po vojne, ale v celom medzivojnovom období. Diela Klementa Šilingera - obytné domy v Bratislave na Štetinovej ulici, Heydukovej, Sasinkovej, na Vuka Karadžiča a na Račianskom mýte tvoria zaujímavé „postkubistické“ obdobie slovenskej architektúry a neskoršie, Živnodom alebo akademický domov Lafranconi, patria k špičkovým dielam slovenskej funkcionalistickej architektúry. Marekov Avion v Bratislave a evanjelický kostol v Trnave, Klub Umeleckej besedy slovenskej, budovy Školy umeleckých remesiel na Vazovovej ulici a poliklinika na Bezručovej v Bratislave od Balána a Grossmanna, Mergancove vily v Bratislave, pošta v Novom Meste nad Váhom a kostolík v Liskovej, Bednárikove stredné školy v Banskej Bystrici a administratívna budova Slovenských elektrární v Žiline a mnohé ďalšie tvoria súčasť spomínaného zlatého veku slovenskej architektúry. Fridrich Weinwurm, rodák z Borského sv. Mikuláša, dlho zabudnutá a možno najdôležitejšia figúra tohto obdobia, bol prvým, ktorý na Slovensko priniesol myšlienky bezozdobnej loosovskej architektúry. Jeho diela (v spolupráci s I. Vécseiom), napr. Nová doba alebo Unitas, upozornili na potrebu orientácie spoločnosti a architektov na skvalitnenie bývania aj chudobných vrstiev spoločnosti. Jeho diela nájdeme v Piešťanoch (vila Lívia), v Žiline (viaceré vily - Schlesinger, Nathan, Bondy, zbúraná budova bývalej Považskej banky), vo Vysokých Tatrách (sanatórium dr. Holzmanna), najmä však v Bratislave (palác Fénix, Coburg, Dunajská banka, obytný blok Kríser a i.). Mnohé významné diela funkcionalistickej architektúry navrhli českí architekti z Brna alebo z Prahy. Od B. Fuchsa môžeme vidieť v Trenčianskych Tepliciach kúpalisko Zelená žaba a kúpeľnú dvoranu, v Tatranskej Lomnici zotavovňu Morava, od J. Krejcara liečebný dom Machnáč v Trenčianskych Tepliciach, sanatórium vo Vyšných Hágoch od F. Libru a J. Kana (spolu s Dr. Basarom), kúpele Sliač sú dielom pražského R. Stockara, B. Kozák projektoval poštu v Košiciach, V. Kolátor (spolu s A. Szőnyim a F. Wimmerom) kúpalisko Eva v Piešťanoch, v Bratislave navrhol brnenský J. Víšek prvý obchodný dom UP závodov na Štefánikovej ulici a známu budovu Luxorky. V rokoch 1923-1924 však už začali pôsobiť doma aj mladí slovenskí architekti, absolventi pražských a brnianskych fakúlt architektúry. Slovensko v tom čase totiž ešte nemalo vlastné architektonické školy. Boli to Emil Belluš, Kamil Gross, Endre Steiner, Christian Ludwig, Juraj Chorvát, Július Lehotský, Jozef Konrad, Ján Burjan, Pavel Andrík a ďalší, ktorí sa zapojili do projekčnej a organizačnej činnosti. Najvýznamnejšou osobnosťou sa z nich stal Emil Belluš, autor Národného domu v Banskej Bystrici, administratívnych budov vo Zvolene a v Prešove, sporiteľní na námestiach v Martine, Banskej Bystrici a Nových Zámkoch, neskôr Kolonádového mosta v Piešťanoch, mlynu NUPOD v Trnave, vodojemu v Bučanoch a i. Bratislavu Belluš obohatil dielami, ako je budova pôvodnej Národnej banky na Štúrovej ulici, polyfunkčné tzv. družstevné domy na nám. SNP, hypotečná a komunálna banka na Gorkého, pôvodný Dom Inžinierskej komory na Kapucínskej, hotel Devín, Fakulta architektúry, mnohé obytné a rodinné domy atď. Založil viaceré odborné časopisy, v roku 1939 Technický obzor slovenský, neskôr v SAV Architektúra a urbanizmus a Životné prostredie. Najväčšou Bellušovou zásluhou však bolo založenie slovenského architektonického školstva. Podieľal sa na vzniku Slovenskej vysokej školy technickej a jeho zásluhou potom v roku 1947 vznikla aj Fakulta architektúry, ktorej sa stal prvým dekanom. Bellušova tvorba patrí k vrcholom medzivojnového obdobia a možno len ľutovať, že po vynútenom projekte Mladej gardy, ktorého architektúru ovplyvnil politický nátlak, prestal ako 55-ročný projektovať a venoval sa už len pedagogickej a výskumnej činnosti. Koncom 30-tych rokov ukončili svoje štúdiá architekti Eugen Kramár v Prahe a Štefan Lukačovič v Brne. Začiatkom 40-tych rokov vytvorili dvojicu, ktorá ovplyvnila najmä celé nadchádzajúce desaťročie. K ich dielam patria napr. Divadlo P. O. Hviezdoslava a banka, Národná banka v Trenčíne a po vojne to boli bratislavský Poštový palác na Nám. slobody, Fond národnej obnovy (dnes ministerstvo poľnohospodárstva), Geologický ústav Dionýza Štúra, Krajský úrad na Staromestskej ulici, komplex budov Policajného zboru na Račianskej, mnohé obytné budovy napr. na Vazovovej, Panskej, na ulici Vuka Karadžiča. Odsúdenie E. Kramára začiatkom 50. rokov (desať rokov strávil na Pankráci ako politický väzeň) znamenalo nielen koniec spolupráce s Lukačovičom, ale aj definitívny koniec éry funkcionalistickej architektúry na Slovensku. Zaradenie sa Česko-slovenska do bloku štátov s komunistickým režimom prinieslo na Slovensko tzv. sorelu - architektúru socialistického realizmu, ktorej základ tvorili klasicistné teórie, kombinované často s folklórnym ornamentom a najmä orientáciu na sovietske architektonické vzory. Najznámejším reprezentantom tejto architektúry je tzv. prvé socialistické mesto Nová Dubnica predtým vynikajúceho funkcionalistického brnianskeho architekta Jiřího Krohu. Príklady sorely však nájdeme aj v Handlovej, Šaci pri Košiciach, Žiline, Nitre, Komárne a v ďalších mestách. Patrí sem aj stanica Mladých mičurincov na Búdkovej ceste či Pamätník Červenej armády Slavín. Zaujímavá je už spomínaná Mladá garda - internát pre 2400 študentov, kde Belluš presadil, napriek požadovaným klasicistným vzorom, vstup pripomínajúci skôr spišskú renesančnú zvonicu. Možno to bolo jeho tiché gesto odporu voči vládnucemu režimu. Päťdesiate roky však znamenali aj vstup prvej silnej generácie slovenských architektov - absolventov domácej fakulty - do praxe. Táto generácia - po odmietnutí sorely Chruščovom v Moskve -, ktorá bola vychovaná vynikajúcimi funkcionalistickými profesormi, Karfíkom, Koulom, Hruškom, Koprivom, Pifflom, Hanauerom, na čele s Bellušom, sa celkom prirodzene snažila uplatňovať vo svojej tvorbe princípy modernej architektúry. Už koncom 50. rokov sa realizuje pozoruhodné urbanistické a architektonické riešenie bratislavského sídliska „Februárka A“ technológiou tzv. liateho betónu, ktorého autorom je kolektív vedený Štefanom Svetkom. J. Lacko s M. Skorupom projektujú budovu Lekárskej fakulty UK na Sasinkovej ulici. R. Minovský s V. Dedečkom navrhujú vynikajúci komplex Poľnohospodárskej vysokej školy v Nitre. Vznikajú viaceré zaujímavé koncepty škôl - Marcinkova škola v Prievoze, Minovského átriová škola, Dedečkove pavilónové riešenia a ďalšie. Objavujú sa v nich už štvorcové triedy, bilaterálne osvetlenie, zelené triedy a iné prvky nového prístupu k riešeniu prevádzky. V. Karfík s A. Rokošným projektujú budovu Farmaceutickej fakulty v Bratislave obloženú sklenenou mozaikou. Šesťdesiate roky však prinášajú aj začiatok výstavby nových veľkých panelových sídlisk po celom Slovensku. Ich problémom je schematickosť, monotónnosť, chýbajúca zeleň i občianska vybavenosť, absolútne potlačenie akejkoľvek individuality. Bratislava, Košice, Nitra, ale i menšie mestá sú poznačené touto výstavbou podnes. Čoraz nástojčivejšie sa však dnes vynára otázka, čo budeme s týmto stavebným fondom robiť v budúcnosti. Šesťdesiate roky sú v slovenskej architektúre obdobím vzniku mnohých zaujímavých solitérnych stavieb, ktorých hodnoty si začíname s odstupom času čoraz viac uvedomovať a vážiť. Je to napr. komplex budov okolo Istropolisu na Trnavskom mýte v Bratislave, komplex budov ministerstiev, hotela Kyjev a obchodného domu Tesco na Špitálskej ulici, pyramída Slovenského rozhlasu, krematórium v Lamači, komplex liečebných domov Balnea a Dom umenia v Piešťanoch , športová hala v Žiline, športová hala na Pasienkoch v Bratislave, nové hotely na Štrbskom plese, múzeum TANAPu v Tatranskej Lomnici, súbor stavieb k Majstrovstvám sveta v lyžovaní 1970 na Štrbskom plese na čele s hotelom FIS a ďalšie. Významným dielom z tohto obdobia je tiež Múzeum SNP v Banskej Bystrici, viaceré komplexy nemocníc, liečebné domy v Bojniciach a na Lúčkach, niektoré obchodné domy (Trnava) a nové divadlá (Štúdio S). U viacerých dlhý čas výstavby znamenal, že diela boli dokončené až v sedemdesiatych rokoch - na rysovacích stoloch architektov však vznikli ešte v období politického uvoľnenia pred rokom 1968. Obdobie normalizácie po roku 1970 prinieslo oslabenie postavenia architektúry a zabrzdenie pozitívneho vývoja slovenskej architektúry. Opäť rozhodovali nomenklatúrne kádre, z Fakulty architektúry museli odísť profesori Belluš, Karfík a Lacko, pokus o novú formu organizácie projektovej činnosti, ktorý predstavovalo vytvorenie tzv. Združených ateliérov pri Zväze slovenských architektov, bol zlikvidovaný, kontakty so svetovým vývojom boli obtiažne, Cena Dušana Jurkoviča založená v roku 1964 bola zrušená a nahradená anonymnou Cenou Zväzu slovenských architektov, lebo režimu vadilo Jurkovičovo meno rovnako ako Štefánikovo. Foltýnova práca o slovenskej architektúre 1918-1939 a českej avantgarde musela tiež ostať v šuplíku. Vraj „buržoáznu“ architektúru nemožno propagovať. Za spoluprácu pri tvorbe švajčiarskeho čísla Archithése, venovaného československej avantgardnej architektúre, som si odniesol svoje aj ja. Architektonickými výsledkami či úspechmi boli budova Slovenskej národnej galérie - obložená plechom, most SNP, ktorý zlikvidoval časť bratislavskej histórie, Chemicko-technologická fakulta na Radlinského ulici, tiež obložená plechom, a najmä sídliská - v Košiciach Nad jazerom a Terasa, v Prešove Sekčov, v Nitre Klokočina, v Žiline Vlčince a v Bratislave Petržalka. K architektonicky lepším dielam patrili len tie, kde dodávateľ musel rešpektovať záujmy Strany - napr. Krajský výbor v Žiline, Obvodný výbor KS III. v Bratislave, Dom armády v Trenčíne, známy košický Biely dom, stranícke rekreačné zariadenie na Javorine či stranícky hotel na Bôriku v Bratislave. Dokonca aj v Petržalke vyrástol pekný panelák - stranícka škola s ubytovacím zariadením. Normalizačný režim a jeho ideológovia položili základy Parlamentu a nového SND, výstavného areálu Incheby, hotela Forum, ktorý zmietol pôvodnú mierku Hodžovho námestia, a aj dodnes nedostavaného Kultúrneho domu v Smokovci. V osemdesiatych rokoch sa začalo aj u nás, samozrejme ilegálne alebo presnejšie mimo oficiálnych inštitúcií, hovoriť o postmoderne. Ako samizdaty kolovali prepisované texty Ch. Jencksa (Jazyk postmodernej architektúry) a R. Venturiho (Poučenie z Las Vegas). Študovali sme práce Leona a Roba Krierovcov, Charlesa Moora, Roberta Sterna, Coopa Himmelblaua, Holleina a Peichla, prvé súťažné návrhy Zahy Hadid a iných. Objavovať sa začali aj prvé nesmelé realizácie. V. Vilhan s J. Bahnom navrhli nové bankové interiéry v Žiline a v Čadci, J. Bahna s Richardom Langerom zrealizovali v ružinovskom Priore keramický historizujúci portál, viaceré nové idey sa objavujú síce len ako štúdie, ale myšlienky postmoderny sa stávali stále silnejšie a príťažlivejšie, najmä pre mladú generáciu architektov. A nielen architektov, ale následne aj maliarov a sochárov. Do toho však už prišla jeseň 1989 so zasneženými novembrovými dňami. Politická zmena, ktorá priniesla pád komunistického režimu, znamenala pre slovenských architektov koniec „výroby typových projektov“ v továrňach na ich výrobu - v socialistických projekčných ústavoch, akými boli Stavoprojekt, Lignoprojekt, Hutný projekt, Obchodnoprojekt a ďalšie. Rýchlo vznikli súkromné ateliéry, bola znovu obnovená Komora architektov, bývalý Zväz slovenských architektov sa vrátil k svojmu povojnovému názvu Spolok architektov a začala nová éra slovenskej architektúry. Charakterizuje ju predovšetkým pluralita - v dobrom i zlom - neexistuje predpísaný architektonický názor. Legislatíva však dodnes umožňuje projektovať aj neprofesionálom – nearchitektom, a to je vidieť na mnohých stavbách, najviac v oblasti rodinnej výstavby. Nová situácia však priniesla množstvo pozoruhodných diel - kostoly, banky, aj rodinné domy. Pozornosť vzbudili napr. kostolíky vo Vrakuni, vo Vojkovciach na východnom Slovensku, v Lomnej na Orave či v Liptovských Sliačoch. Nové budovy Všeobecnej úverovej banky, Národnej banky a Obchodnej banky v Bratislave, bankové budovy v Nitre, Banskej Bystrici, Košiciach, Trenčíne a Trnave, nové športové stavby na čele s Národným tenisovým centrom, komplexy nových nákupných centier, galéria Danubiana alebo mnohé rekonštrukcie priniesli do miest novú atmosféru, nový život a často i nové dominanty. Vznikli viaceré veľmi pekné príklady rodinných a obytných domov. Generácie, ktoré vyrástli v panelových domoch a uprostred bezútešných sídlisk, prirodzene obdivujú a túžia po farebnosti, mnohotvárnosti, po historizujúcich prvkoch balustrád, oblúčikov, vikierov a tak vzniká, žiaľ, aj množstvo nevkusných, gýčových stavieb. Nájdeme ich po celom Slovensku. Ako veľký problém pociťujeme absenciu vzdelania stavebníkov, chýbajúcu stavebnú kultúru, nedostatok vkusu a najmä chýbajúci záujem o skutočne dobrú architektúru. Napriek tomu aj v oblasti rodinných domov sa realizovali diela pozoruhodnej úrovne. Predvlaňajší víťaz Jurkovičovej ceny I. Matušík navrhol zaujímavý dom v Senci, v tohtoročnej súťaži boli prihlásené pozoruhodné práce J. Bahnu - vila Linea, M. Tomíka -vila N, vila G P. Panáka a M. Kusého a vila v Borinke od P. Cerna a V. Gálikovej. Mediálna prezentácia podobných príkladov bude postupne meniť situáciu u nás. Dôležité však bude najmä to, aby naša spoločnosť vedela, čo je dobrá architektúra a následne ju prostredníctvom svojich zástupcov, napr. prostredníctvom stavebných úradov aj vyžadovala. Kvalita architektúry je jeden z najdôležitejších ukazovateľov kvality života a úrovne národnej kultúry. Na tomto poli nás však čaká ešte veľa práce. Autor je nositeľom Ceny Emila Belluša za celoživotné dielo v oblasti architektúry

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
26. november 2011, 16:59
Emil Belluš neprojektoval vodojem v Bučanoch, ale na Piešťanskej ceste v Trnave - blízko Bučianskej ulice. http://www.register.ustarch.sav.sk/index.php/sk/architekt/119-bellu-emil/293-vodojem.html
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama