Svoju minulosť nekomentujem

Pán predseda, vždy, keď ste boli v nejakej volebnej akcii, došlo na Slovensku k nejakému volebnému rachotu. Tentokrát je okolo vašich prezidentských ambícií nejako podozrivo ticho. Čím si to vysvetľujete? - Vždy sa čaká, že niečo urobím. A pritom vždy vyvedú niečo mne. Takže zrejme, ak je teraz takýto pokoj, vyplýva to aj z iného: je nerovnováha, alebo je rovnováha v cieli či rovnováha v očakávaní.
Počet zobrazení: 1045
4-m.JPG

Vladimír Mečiar, predseda ĽS - HZDS Narodil sa 26. júla 1942 vo Zvolene. V roku 1974 ukončil diaľkové štúdium na Právnickej fakulte UK v Bratislave. Do roku 1989 pracoval v rôznych profesiách v podnikoch Trenčianskeho kraja. V roku 1990 pôsobil ako minister vnútra a životného prostredia SR, v roku 1991 zastával funkciu predsedu vlády SR. V období 1990 – 1992 bol poslancom Snemovne národov Federálneho zhromaždenia ČSFR za VPN, v roku 1992 poslancom Slovenskej národnej rady (za HZDS) a v roku 1994 poslancom Národnej rady SR (za HZDS). Od júna 1992 do marca 1994 bol opäť predsedom vlády SR, tretíkrát v tejto funkcii pôsobil od decembra 1994 do októbra 1998. Predsedom ĽS - HZDS je od roku 1991. Je ženatý, má dvoch synov a dve dcéry. Pán predseda, vždy, keď ste boli v nejakej volebnej akcii, došlo na Slovensku k nejakému volebnému rachotu. Tentokrát je okolo vašich prezidentských ambícií nejako podozrivo ticho. Čím si to vysvetľujete? - Vždy sa čaká, že niečo urobím. A pritom vždy vyvedú niečo mne. Takže zrejme, ak je teraz takýto pokoj, vyplýva to aj z iného: je nerovnováha, alebo je rovnováha v cieli či rovnováha v očakávaní. Zatiaľ ešte rozhodujúci pohyb smerom ku kandidátom nenastal, skôr sa boja urobiť chybu ako aktívny krok. Preto je taký opatrnícky postoj. A trosku sa voľbám pripisuje aj menší význam, ako by mali mať... V posledných desiatich rokoch sa veľakrát skloňoval osud Slovenska, ohrozenie budúcnosti demokracie vo vzťahu s Vaším menom. Teraz o tom veľa nepočuť. Znovu sa chcem spýtať. Čím to je? - Sú tu dva aspekty. Prvý je zahraničnopolitický a hospodársky. To, že týždeň budeme členom NATO, o päť týždňov členom Európskej únie, naše postavenie vo vonkajších vzťahoch stabilizuje. Slovensko je dnes v postavení partnera, ktoré sa nedá spochybniť. Druhým základným aspektom je sociálny tlak, ktorý rastie vo vnútri spoločnosti, a to zo strany podnikateľskej sféry, najmä zo strany malých a stredných podnikateľov a ľudí, ktorí sú v službách. Ten sa ventiluje spojením referenda a prvého kola prezidentských volieb. Vysvetlím to na konkrétnom prípade. Tí, čo sa rozhodli presadiť referendum, nemajú jednotného kandidáta, ktorý by ho prezentoval. Čiže je tu napätie. A to stavia voličov pred dilemu – rozhodnúť sa pre jedného z kandidátov alebo hlasovať za referendum ako také. Tieto dve možnosti tiež znižujú efektivitu kampane. Myslím, že druhé kolo bude v tomto smere razantnejšie, hoci zasa narazí na veľkonočné sviatky. Chýba tu celkovo subjekt, ktorý by bol schopný na seba natiahnuť celú túto nespokojnosť a pretaviť ju do spoločenského pohybu a riešenia. HZDS síce naberá, ale ešte tá sila nie je taká, aby sme mohli robiť konkrétny pohyb. A čo Smer? Podľa preferencií tiež naberá na sile... - Fico skôr zabral v čase, keď sme my mali problémy vo vnútri, v rozložení síl. Je vôbec otázkou, ako sa Smer a jeho program bude profilovať smerom do budúcnosti. Fico je po tejto stránke najviac zraniteľný, lebo má najmenej voličov alebo sympatizantov rozhodnutých ho aj voliť. Vráťme sa k prezidentským voľbám. Prezident má určitú integrujúcu a reprezentujúcu funkciu dovnútra krajiny aj smerom navonok. Posledné prezidentské voľby sa odohrávali vo veľmi napätej atmosfére a vždy sa koncentrovali na vašu akceptovateľnosť smerom k zahraničiu. Ako sa vy vyrovnávate s týmto negatívnym faktorom, ktorý sa dlhodobo spája s Vaším menom v médiách, ale aj v širších politických kruhoch? - Niečo sa zmenilo. Ak v roku 1999, v roku 2000, 2002 boli veľké očakávania, že spojím všetkých nespokojných a vytvorím antiintegračnú vládu, nestalo sa. Ked prišlo k rozhodovaniu o referende o vstupe do EU, HZDS bola veľkým jazýčkom na váhach, ktorý prevážil. Boli tu aj rokovania o NATO. Aj pri nich bolo HZDS tým jazýčkom, ktorý stabilizoval pomery v parlamente aj mimo neho. Čiže čas odpovedal, kto aký je. Druhá otázka – teraz už nie sme v pozícii krajiny, ktorá pristupuje, ale partnera. Načo riskovať nedorozumenie s občanmi tohto štátu? No a potom je tu ešte jeden aspekt. Krajiny EÚ hovoria v podstate – vyberte nám reprezentanta štátu. Okrem toho, nevidel by som postavenie prezidenta vo funkcii reprezentatívnej. Nevidel? - Nie, skôr by som ho videl v podstatne výkonnejšej pozícii. Kým sa dostaneme k Vašej predstave o funkcii prezidenta, rád by som sa opýtal ešte raz. Ako chcete vygumovať svoj negatívny obraz , ktorý je takto zapamätaný celkom určíte doma aj v zahraničí? Tento zlý obraz bude mať svoj dopad na reprezentatívnu funkciu prezidenta a celkový imidž krajiny. - Vidíte, možno vás moja odpoveď prekvapí, ale nič nebudem robiť, aby som to zmenil. Ja predsa nebudem celý život bojovať s klebetou alebo s istou teóriou, ktorá vznikla v kabinetoch Mikuláša Dzurindu, kde sociológovia vytvárali teóriu mečiarizmu ako fenoménu filozofického aj politologického. A tu opäť platí, že ak niečo také ako mečiarzmus existovalo, bolo o tom potrebné uvažovať z viacerých hľadísk, a nepísať len v mene jedného predsudku. To je demokratická kultúra, ale v tých sociologických prácach o mne ju nebolo cítiť. Takže ja nemienim zbytok života stráviť v tom, že budem vyvracať polopravdy, nepravdy a že budem v obrannom postoji. Tak to mi nikto nevnúti. Myslíte si, že to bol len domáci názorový produkt? - Na 90 percent domáci a prevezený do zahraničia. Prečo sa tento obraz o Vás presadil v zahraničí? - Prvá vec - nedostatok skúseností so slovenskou politikou. So Slovenskom vôbec. Chápanie toho prechodného obdobia vzniku štátu aj iného, to bolo politikom Európy cudzie. Pochopiteľne, pod tým tlakom, aký tu bol, si ľahko potom urobíte takýto záver. Po druhé, boli tu predsa len nejaké záujmy aj zo strany Slovenska k zahraničiu a naopak. Moja pozícia nebola prijímaná vždy jednoznačne, pretože som hájil slovenský záujem. Potrebovali sme tiež istý čas, aby sa tie záujmy dali doslova doladiť. Takže v tom čase sa logicky objavovali rôzne názory, ako v každom prechodnom období. Prechodné obdobia majú takúto povahu. Čiže vy to pokladáte za uzatvorené obdobie a myslíte si, že tento typ témy už Vám nemôže poškodiť? - Prečo by nie? Môže sa objaviť kedykoľvek, ale ja ju jednoducho nebudem nikomu vyvracať. Čas už veľa vecí vymazal, a ukázal, že to bolo inak. V každom prípade ide o to, aby v krajine bola alternatíva na výber. Teraz je nás jedenásť kandidátov, podľa známej pesničky by nás o chvíľu malo byt desať, a tak ďalej. Ako hodnotíte šance ostatných kandidátov? - Nebudem ich hodnotiť osobne. V podstate vidím iba dve alternatívy. Jednou je provládna voľba v tom smere, že voliči budú voči vláde bezvýhradne lojálni – tam sú len dvaja kandidáti. No a potom je tu jediná reálna opozičná voľba, a to je tá moja. Takže to je asi výber tých alternatív, pričom na menách a tvárach nezáleží. Práve tie voľby môžu do istej miery povedať, že sa buď zlomia obruče a začneme spolupracovať ako koalícia a opozícia v štandardnom politickom zmysle, alebo si predseda vlády upevní svoje postavenie ešte väčšmi a bude pokračovať v doterajšom kurze. Nie je to príliš vysoká úvaha na obyčajného voliča? Takýto problém vzťahu opozície a koalície by si lepšie vedel predstaviť pri parlamentných voľbách – v prípade prezidenta sa volí osobnosť, ktorej dôležitou funkciou je reprezentácia. - Ale politicky sa dá otázka prezidentských volieb a referenda zjednodušiť iba na jednu tému - kto je za Dzurindu, a kto je proti Dzurindovi. Staviate na tom svoju kampaň? - Nie, táto otázka vyplynula z rozhovorov s ľuďmi, ktorí ju takto chápu a chápu aj to, že pán Kukan, aj pán prezident garantujú prežitie a pokračovanie politiky v provládnom kurze. Určite pôjde v týchto voľbách o viac, než len o vnútropolitickú situáciu. Na mysli mám medzinárodnú akceptáciu prezidenta, ktorá hovorí napríklad v prospech pána Kukana. Ako vnímate dôležitosť pozície slovenského prezidenta smerom k zahraničiu? - Keď hovoríte o zahraničí, tak zahraničie povedalo jasne – čakáme, koho nám vyberiete. Pokiaľ ide o ten obraz v zahraničí, pán Kukan kandiduje prvýkrát ako človek, ktorého ľudia nepoznajú a ktorému stačí mlčať a usmievať sa. A o ňom vlastne nikto nič nevie. Pán predseda, úprimne, keby ste sa zamysleli nad svojím politickým životom, urobili by ste dnes niečo inak? - Budete sa diviť, ale nie. To neznamená, že nie som schopný reflektovať chyby, ale musím zobrať do úvahy metódu, použitím ktorej sme k chybe dospeli. Buď máte chybný podklad, alebo z dobrých podkladov urobíte chybný záver. Keby Napoleon vedel pri Waterloo, že tam bude jedna priekopa, kde sa mu stratila časť vojska, nezavelil by do útoku. Reálne vyhodnotenie reálnej situácie sa deje v reálnom čase. Prečo mám rekonštruovať minulosť? Nie s každým rozhodnutím som osobne súhlasil, ale politika je predovšetkým o tom, že musíte plniť funkciu integrácie všetkých politických síl tak, aby vývoj šiel dopredu. A ten vývoj narážal na množstvo predsudkov. A s čím ste napríklad neboli stotožnený v rozhodovacích fázach? - Jedna vec je to, čo sa deje za stolom, druhá, čo sa deje za chrbtom. Nie vždy bolo všetko postrehnuteľné. Mal som občas pocity že niečo nie je v poriadku, ale nedalo sa to overiť. Dnes mi každý ide vysvetľovať, kde boli moje chyby. Boli tu vtedy už zabehané štátne inštitúcie? Boli tu schopní úradníci? To bola moja úloha. Aj dnešné autá začínali tak, že najprv boli na paru. Na neštandardnej politickej scéne Slovenska chýba ľavo-pravé rozdelenie. Kde vidíte zdroje štandardizácie slovenskej politiky? - Slovenská politika rástla, dozrievala a rozvíjala sa v historickom kontexte. V ňom sa vyvíjalo aj povedomie ľudí, ktoré históriu podmieňuje. Prvá taká zmena bol pokus roku 1968 o samostatnejšie a vplyvnejšie zastúpenie Slovenska v politike. Aj v rámci Pražskej jari sa slovenská politika začínala odlišovať od československej predstavy. Ako emancipačno-národná politika? - Nebola len národná, bola aj iná, ako bola tá radikálna pražská politika. Ako by ste pomenovali túto inakosť? - Mohol by som to skúsiť vysvetliť, ale to by som sa musel vrátiť k historickým udalostiam do roku 1968 a dovoľte, aby som nešiel do detailov. Druhou etapou bol vývoj po roku 1989, ktorý v podstate znamenal zmenu politického systému. Tretím štádiom bola politickej zmena v rokoch 1992 a 1993 a jej prerastanie do zmeny štátneho usporiadania. Aj do roku 1992 boli politické snahy určované úsilím o autonómiu, no prvýkrát sa podarilo presadiť jej existenciu v demokratickom európskom kontexte až v roku 1993. V tejto etape išlo o veľa, o začleňovanie Slovenska do širšieho celku, o novú definíciu postavenia človeka v ekonomike, o transformácie sociálnych a hodnotových vzťahov. To všetko naraz a v krátkom čase, na neveľkom území. Vidíte, že po uplynutí istého času sa správnosť tejto orientácie potvrdila. Sú v nej urobené korekcie, ale ide o drobnosti. Spýtam sa takto – aj vďaka mnohým demokratizujúcim korekciám došlo na Slovensku k zmiereniu sa s vlastnou štátnosťou v každej z politických strán... - ... po desiatich rokoch... ... po desiatich rokoch nie je žiadna strana, ktorá chce nanovo nastoliť otázku štátnosti. V tomto bode máte určíte pravdu, ale znamená to samo o sebe krok k tomu, čo sa nazýva štandardizácia politickej scény na Slovensku? - Nie. Pre západnú Európu bolo nepochopiteľné, ako po páde komunizmu štáty v strednej Európe razantne nastolujú otázku politickej nezávislosti. Ale my sme historicky vzaté nemali nikdy dosť času na presadenie tejto požiadavky. To bola prvá historická šanca vôbec vyjadriť sa k sebe na báze demokratických hodnôt. Druhou otázkou je štandardizácia politickej scény. Tu treba zobrať do úvahy, že naša spoločnosť sa skladá z rôznych sociálnych skupín. Zodpovedajú tieto skupiny a rozloženie spoločnosti tomu, ktoré majú štandardné demokratické vyspelé krajiny? Pokiaľ ide o politické strany, aký vývoj politických strán prebieha v politickej praxi? Speje k vzniku systému tradičnej pravice, ľavice a centristických strán? Alebo stále je to o osobách, ktoré kvôli ambíciám skupinových záujmov vytvárajú svoje vlastné strany a rozbíjajú systém? Môžem povedať, že v oblasti tvorby tradičnej a v Európe uznávanej štruktúry politických strán Slovensko za osem rokov zaostalo osem rokov. Môže byt riaditeľ firmy bez toho, aby bola firma? Môže byť politik bez toho, aby mal priestor, v ktorom sa formuje aj jeho samostatné myslenie? Veď ten vývoj prebiehal v ostrom zápase dvoch politických skupín. Dnes je čas tento zápas skončiť, ale predsudky z toho zápasu ešte zotrvávajú. Dne už našťastie nastupuje nová generácia, ale to sú tí, čo sú teraz okolo tridsiatky a ešte nie sú na tých najvyšších postoch. Sú to ľudia vysokoškolsky vzdelaní a s medzinárodnou skúsenosťou. Ja som bol v inej situácii. Viete, iné je, keď tvoríte nový systém a iné, keď už v ňom žijete, a osvojíte si ho. Na druhej strane, aj keď to pôsobí iracionálne, na Slovensku si doba vždy našla riešiteľov. Je tu naozaj taká obrovská spoločenská objednávka po sociálnej agende. Ako je možné, že ľavica na Slovensku takmer úplne absentuje? - Ľavica sa formovala z Komunistickej strany Slovenska postupne na SDĽ, samostatne vznikala sociálna demokracia a vzniklo množstvo iných drobných štruktúr, ktoré sa vyhlasovali za ľavicové. V skutočnosti nemôže strana zostať ľavicovou s pravicovým programom a praktickou pravicovou politikou. Obsah ich politiky zlyhal. Preto stratili tradičného ľavicového voliča. Ďalej, ak tento tradičný ľavicový volič bol orientovaný vo veľkom počte na HZDS, tak degradáciou HZDS a zhoršovaním mena tejto strany zostal tento volič bezprizorný. Časť zostala, časť hľadala nového reprezentanta do budúcnosti. Potom videli, že tam neuspeli, tak išli niekam inam. Dnes existuje pokus zaplniť tento priestor nejakými inými zoskupeniami. Som však skeptický. Aj historicky ľavica na Slovensku mimoriadne silné postavenie nikdy nemala. Takže myslím, že ľavicová politická strana, lavicové spektrum a podobne si na svoju dobu ešte počká. Tak isto, ako ani na pravej strane, ani tu to nie je v poriadku. Partikularizmus, čiastkové záujmy, klientelizmus, rozbitie na množstvo drobných frakcií, ktoré sú schopné kooperovať v záujme koexistencie, ale nie už v širšej integrácii. Máte politikov, ktorých si osobne vážite počas vašej celoživotnej skúsenosti s politikou? - Vždy musí byť úcta ku kolegom. Iste sú medzi nimi lepší, horší, s väčším rešpektom. Keby ste mohli niekoho menovať... - Ak dovolíte, nebudem. Neviem, či by som mu tým pomohol, alebo pohoršil. Aký typ agendy chcete presadiť na prezidentskom poste? - Pokiaľ ide o prezidentskú agendu, tým prvým je prointegračná politika, v smere inštitucionálneho vybudovania a plnenia záväzkov zo všetkých zmlúv, ktoré sme prijali. Ak napríklad od 1. mája sú platné právne predpisy Európskej únie s väčšou silou, ako sú zákony Slovenska, tak musia byť niekde dostupné, niekto ich musí spravovať. Nikto ich dnes nespravuje. Ak európske súdy majú právo rušiť rozsudky slovenských súdov, tak by sa slovenskí sudcovia mali rozhodovať v súlade s európskou legislatívou. Lipšic je dnes slávny, ale pritom brzdí právny poriadok a vývoj práva a právneho vedomia na Slovensku. Ak zoberiem do úvahy napríklad, že pri tvorbe práva Národná rada bude mať čas šesť týždňov na vyjadrenie pripomienok, tak pri dnešnom vybavení sa za šesť týždňov nenájde človek, ktorý by mal určený spis na pridelenie. Nie to ešte oficiálne zaujatie stanoviska a tlmočenie Bruselu. To si chcete ako prezident republiky zobrať za svoju agendu? - Ziniciovať tieto veci tak, aby sa v štáte tieto zmeny uskutočnili. Faktom je, že tu začína nová historická etapa, hovorím o historickej etape na niekoľko desiatok rokov dopredu. Slovensko pri vstupe do Európskej únie je v ekonomickej výkonnosti viac ako dvojnásobne slabšie. Čiže treba povedať, akými cestami sa s tým vyrovnáme najlepšie a čo robiť so stálym podceňovaním ceny práce. Ako chcete v pozícii prezidenta SR ovplyvniť cenu práce? - Cenu práce nie, ale prezident môže podávať správu o stave republiky, môže iniciovať programy zo zdrojov, ktoré má k dispozícii, môže ovplyvňovať verejnú mienku. Môže konzultovať s politickými stranami. Môže a musí kooperovať s ostatnými ústavnými činiteľmi a nastolovať témy, ktoré dnes na stole nie sú. Mal by motivovať sociálne a hodnotové vzťahy z hľadiska ľudskosti a solidarity. Prezidentská úloha má byť potom trošku iná. Prezident nie je nad ostatnými, ale s ostatnými. A to ostatné sa formuje vo výmene názorov a tá výmena musí byt taká, že prezident sa nemôže ohrádzať len tým, že je prezident, ale tým, aký názor a podnet iniciuje. Vy ste ale človekom, ktorý diferencoval politickú scénu, ktorý ju polarizoval svojím zjavom, svojím vystupovaním a svojimi dejinami. Dnes si kladiete za cieľ integrovať vzťahy medzi opozíciou a koalíciou... - Pripisujete mi väčšie možnosti, ako som mal. Občas to prirovnávam k tancovaniu valčíka – treba naň dvoch. Ak teda pri tom tanci sme sa rozchádzali v základných názoroch, tak sme si museli vybojovať. Obdobie intenzívnych zápasov v rokoch 1992 – 1998 bolo za prvé o tom, aby tento štát vznikol, veď ho opozícia nechcela a tvrdo bojovala proti jeho vzniku, aj keď bol vyhlásený. Po druhé to bol boj o spôsob transformácie, keď nám boli vnucované privatizačné modely, ktoré sa potom neskoršie neosvedčili a podceňované tie modely, ktoré ani dnes nedosiahli uznanie. Takže to je o niečom inom. Dnes už tieto bloky neexistujú, prevláda už len psychická zotrvačnosť. Objektívne podmienky vyžadujú iný zápas, iný typ politiky a iný typ dohody a kompromisu. Máte osobnostné predpoklady na úlohu komunikátora? - No, samozrejme, že prezident musí kooperovať s ostatnými stranami, inak by išiel proti nim. Veď čo sa dialo za prezidentovania Michala Kováča, bolo predsa niečo nie normálne. Práve, pri tomto agresívnom valčíku bol dôležitý aj ten druhý v tanečnom páre, nemyslíte? - A keby som tam nebol ja, tak by to bol iný Kováč tiež? Určite by to bol iný tanec. - Všetko je to o spôsoboch. Keď urobím podnet, prečo by nemohol byť prijatý? Keď ten podnet tlačí vývoj dopredu a je prijímaný dohodou za stolom, prečo by neprešiel? Veď prezidenta volia ľudia. Takže on prezentuje predovšetkým tento názor ľudu a verejnej mienky. A tá verejná mienka ho buď prijíma a pokračuje a sa stotožňuje ďalej, alebo ten názor sa odkladá, alebo zaniká. Lenže, bohužiaľ, prezident nemá tie inštitucionálne mechanizmy, ako premiér... - Musí uznávať sám seba. To musí stačiť. Myslíte? - A čo som mal ja doteraz ? No, napríklad nejakú politickú stranu, mali ste exekutívnu moc, mali ste silnú stranu, mali ste voličské preferencie, poslancov, poslanecký klub... - Tá sila je o niečom inom. Keď pochopíte, čo a aký priestor vám doba dáva, pohybujete sa v tom priestore efektívne, alebo vás doba zničí. A druhá vec – buď vychádzate s ľuďmi zadobre a tí vás podporujú, alebo nie. Tá sila nie je v tom, že máte okolo seba aparáty, prostriedky a zdroje. Tá sila je o inom. Keby sme napríklad nevstúpili do referenda, tak referendum by neprešlo. Ste o tom presvedčený? - Dokazujú to všetky prieskumy verejnej mienky. Veľa sme spravili v koncovke. Nechcem ale diferencovať. Rozhodne je to spoločný úspech. Viem však, koľko práce sme vykonali. Ak hovoríme o EÚ, aký je váš postoj k antidiskriminačnému zákonu? - Antidiskriminačný zákon je pozitívny jav. Nemožno človeka zo spoločenstva ľudí vyčleňovať len preto, že v niečom je inakší. Podstata nediskriminácie je v rešpektovaní – som človek. Toto musí byť rozhodujúce. Vedeli by ste si ako prezident Slovenskej republiky u nás predstaviť manželské zväzky inak sexuálne orientovaných ľudí? - Myslím, že pokiaľ ide o túto tému, naša spoločnosť nie je ešte dostatočne otvorená. Dnešná verejná mienka a pozícia Slovenska je taká, že by navrhovaný právny stav neprešiel. Otázka uzákonenia manželstiev medzi osobami rovnakého pohlavia by neprešla. Pokiaľ ide o formu spolužitia muža a ženy, tou je dnes podľa právneho poriadku manželstvo. Spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia je možné, ale nie na báze manželského zväzku. Aký je váš osobný postoj k tejto otázke? - Môj osobný postoj je irelevantný. Aj z hľadiska tej aktivizujúcej, iniciujúcej funkcie prezidenta, o ktorej ste hovorili? - Povedal som, že to, na čom záleží, je vždy pochopiť dobu a vyzdvihnúť problém, ktorý je v danej dobe možný. Dnes takéto riešenie v našej spoločnosti nie je ešte zrelé. A keby ste mali na to moc? - Nemám tú moc. Vedeli by ste si predstaviť pozitívnu diskrimináciu na báze etnickej príslušnosti, napríklad pozitívnu diskrimináciu Rómov? Čo hovoríte na kvóty pre Rómov v prístupe k vzdelaniu a k práci? - Sú aj iné cesty, ktoré nemusia vyplývať z princípu pozitívnej diskriminácie, ale z rešpektovania daného stavu a konkrétnej pomoci. Z celého komplexu ako sa z toho dostať. Treba začať u detí. Môžete naznačiť tieto cesty? - Napríklad prvá vec by bolo vytváranie internátnych škôl. Vytiahnuť už tých najmenších z prostredia a dať im možnosť žiť podľa iných pravidiel. Pokiaľ ide o Rómov, chápem ich reakciu v kontexte daného stavu, ale aj v dôsledku hlbšej etnicity problému. Chápem to ako problém ekonomický, politický, historický, ale aj sociálny. Prvá vec pri riešení všetkých sociálnych problémov nie je v sociálnych dávkach, ale v investíciách. Treba dať prácu. Ak sa práca nedáva, ak 90 percent je bez práce, tak pracovné miesta nevytvoríme tým, že stanovíme sankciu za to, že niekto nepracuje, ak príležitosť pracovať v okolí nemá. Kde majú hľadať Rómovia prácu, keď ich nikto nechce?! Tak sa to nemôže. Nástroje treba diferencovať. Bolo tu urobených veľmi veľa chýb. V týchto všetkých oblastiach a zároveň pri súčasnej vysokej populačnej vlne musíme niekde hľadať zbližovanie. To všetko treba riešiť ako súčasť dlhodobých spoločenských problémov. Neexistujú krátke recepty. Hovorili sme o politickej kultúre na Slovensku, o kultúre politických strán. Čím si vysvetľujete skutočnosť, že jedna z mála strán, ktoré neurobili „hanbu“, je SMK? Alebo inak. Táto strana nie je v povedomí zapísaná ako strana, s ktorou sa spájajú veľké škandály, korupčné aféry, nejaké konflikty so zahraničím. Čím si to vysvetľujete? - SMK je pomerne nová strana, vznikla spojením troch strán, ktoré mali problémy a prešli svojou vývojovou etapou, majú problémy aj dnes. Ak sa tieto problémy prejavujú navonok, sú v dvoch oblastiach. Prvou je, že sú jednotní, čo v ostatných slovenských stranách nie je – majú vnútornú jednotu a istý princíp súdržnosti a solidarity. Ten je u nich spojený so stabilizovanou politickou základňou. A pokiaľ ide o programové otázky, kroky v jednotlivých etapách, aj tam boli omyly, a nie malé. Áno, práve. Ja si ich vôbec nepredstavujem v ružovej farbe, tiež majú tie isté problémy, ako iné politické strany. - Povedal by som, že v čomsi sú tie problémy ešte väčšie, pretože najväčšia miera nezamestnanosti je práve v oblastiach, kde žije maďarská národnostná menšina. Spomínali ste však moment jednoty, moment súdržnosti a solidarity. Prečo je práve v SMK tento fenomén, ako ste sám povedali, silnejší než v slovenských stranách? S čím to súvisí? - Nie som špecialista na Stranu maďarskej koalície, aj keď, pochopiteľne, ako partnerskej strane jej musím venovať pozornosť. Skôr hľadám problém, v čom je nesvornosť zástupcov strán slovenských. Hoci podľa voličskej základne tvoria väčšinu, v danom súboji prehrávajú. Tu vzniká otázka pre budúcu slovenskú politiku a jej schopnosť definovať a realizovať slovenský štátny a ekonomický národný záujem. Vedieť definovať spôsob správania sa k svojim menšinám. A to nielen k etnickým. A dôležité sú pravidlá týchto vzťahov. Lebo tie zatiaľ nie sú. Myslíte, že nejednostnosť vyplýva z malosti krajiny? - Nemyslím si, že je to len týmto. Sú v nej zakódované niektoré vlastnosti, ktoré Slovákov sprevádzajú niekoľko rokov a budú im škodiť ešte dlho. Je to predovšetkým vysoký pocit nesvornosti. Slovač sa rada hašterí. Závisť je u nás veľmi vysoká, takže tu bude treba urobiť zmeny aj v sociálnej psychológii. Aby správanie bolo trosku iné. Niečo nás naučí čas a poučí nás ostatná Európa. Ale v tomto smere musíme veľa na sebe pracovať sami. Ako ste sa vy sám vyrovnávali s týmito slovenskými povahovými črtami? - Predovšetkým mne závisť nie je vlastná. Aj keď sa veľakrát stalo, že som proti mnohým obhajoval svoje stanoviská. Nebolo to však kvôli hašterivosti, ale skôr o princípoch a zásadných veciach. Roky, v podstate od detstva, vnímam závisť ako negatívum. Nejde však len o závisť. Z pozorovania prostredia, správania ľudí, ako aj zo všetkého, čo som prečítal o našich dejinách viem, ako bol vždy cudzí pán lepší ako vlastný, ako vždy časť hľadala pomoc inde, mimo vlastného domu a vždy chcela, aby im tú polievku miešal niekto druhý. To hovoria dejiny veľmi jasne, zhruba od 8. storočia. No a dnes už je situácia presne o tom, že čo sa neuvarí doma, to sa importom len ťažko získa nazad do tejto krajiny. - No, niečo také už začína byť v podvedomí, ale zatiaľ sa ešte sociálna psychológia ľudí nezmenila. Zostala v tomto smere nemenná. Neslúži nám to ku cti. Ako odhadujete svoje šance na zvolenie do funkcie prezidenta podľa dnešného vývoja predvolebnej kampane a situácie? Cítite sa favoritom týchto volieb? - Prvé dva ciele sa realizujú. Otvoril som témy, o ktorých začínajú politici hovoriť. A dané témy sa stávajú predmetom diskusií. A to je úspech. Aj keby som nebol zvolený. Po druhé – podpora verejnej mienky. Každý vidí, že táto strana je aktívna, má na to a vie získať, osloviť ľudí. Vie urobiť, to čo v tomto čase pre nich urobiť treba. Nerobí divadelné akcie, ale reálne kroky. Toto vnímanie sa presadilo. Aj to je úspech. Pokiaľ ide o osobnú kandidatúru, tak si myslím, že najťažší diskreditačný zápas ešte len príde. Takže sa pokladáte za favorita týchto volieb? - Pokladám sa za jednu jedenástinu kandidátky. Viete si aj v prípade nezvolenia predstaviť Vaše ďalšie účinkovanie v aktívnej politike? - Keď som išiel do kandidatúry na prezidenta, v strane sa dohodlo: za úspech sa považuje kandidatúra. Nie stolička. Taká je všeobecná dohoda a nemá to vplyv na vnútorné pomery v strane. S hosťom SLOVA sa zhovárali Martin Muránsky a Daniel Škobla

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984