Môj ľavicový kandidát

Som študent s pomerne vyhraneným politickým presvedčením. Taký štandardný mladý sociálny demokrat. O pár dní budem voliť prezidenta republiky. Na výber mám medzi ministerkou zahraničných vecí a dlhoročným predsedom národnej rady. Môj kandidát v prieskumoch vedie a dnes sa ukazuje, že sa nakoniec prvým mužom štátu asi aj stane. To mi umožňuje politicky „pokojne spávať“. Voľba prezidenta pre mňa nie je žiadnym rozhodovaním. Od prvej sekundy som vedel, koho budem voliť. Už vtedy som mal kandidáta svojho srdca, a to v pravom zmysle slova. Všetkým je už samozrejme jasné, že nehovorím o prezidentských voľbách na Slovensku. Hlavu štátu onedlho volia aj v Rakúsku. Proti ministerke zahraničných vecí Benite Ferrero Waldnerovej stojí kandidát sociálnych demokratov Heinz Fischer, nefalšovaný starý pán „monsignior“ rakúskej sociálnej demokracie. Nebudem preháňať a poviem, že lepšieho kandidáta na hlavu štátu by ste hľadali veľmi ťažko. Heinz Fischer je skutočnou politickou osobnosťou krajiny. Je rešpektovaný v podstatne širšom spoločenskom spektre, ako len vo svojej politickej rodine sociálnych demokratov. Akékoľvek škvrny, politické či osobné morálne prešľapy a zlyhania by ste v jeho dlhoročnej politickej bilancii hľadali márne. Bez preháňania je morálnou autoritou rakúskej politiky a spoločnosti. A má ešte jedno, nie malé a bezvýznamné plus. Je telom i dušou, prakticky celým svojím politickým životom presvedčený sociálny demokrat. Dnes, keď sa uchádza o post prvého muža štátu, nikoho nemusí obzvlášť presviedčať o svojich hodnotách a princípoch, o zmysle pre spravodlivosť, solidaritu, sociálnu rovnováhu a súdržnosť, alebo inak, pre obyčajnú a predsa vzácnu nefalšovanú ľudskú spolupatričnosť. Celý svoj politický život totiž tieto hodnoty a princípy žil. Jeho volebná kampaň prakticky už len zhutňuje kandidátov najsilnejší benefit: POLITIKA POTREBUJE SVEDOMIE, je hlavný slogan jeho kampane. Z takejto pozície sa asi nekandiduje ťažko. A takýto kandidát sa ani ťažko nevolí. Kontrast so slovenskou stredo-ľavou prezidentskou voľbou by nemohol byť väčší. Takí ako ja môžu opäť raz našim kolegom za Dunajom len ticho politicky závidieť. Oni majú kandidáta svojho srdca, my o ňom nemôžeme ani len hovoriť, a to ani zo srandy. A to už také vtipné nie je. Prezidentské voľby môžeme len zaknihovať ako ďalší dôkaz krízy stredo-ľavého politického priestoru na Slovensku. Samozrejme, že nie je také ľahké nájsť osobnosť, ktorá by vnútorne a takisto vo svojom praktickom pôsobení nefalšovane stelesňovala hodnoty sociálnej demokracie a bola by morálne nespochybniteľná. Samozrejme, že ani druhého Dubčeka tak skoro nenájdeme. Ale zlyhanie politických síl slovenského ľavého stredu v prípade voľby prezidenta je priam do očí bijúce. Neprejavili totiž ani najmenší náznak snahy o dohodu na kandidátovi, ktorý by zohral aspoň ako tak vyrovnaný súboj keď už nie o palác, tak aspoň o druhé kolo. A to by bolo podstatne viac ako dnešné nič. Ja tentoraz voliť prezidenta nepôjdem. Samozrejme, že ma to neteší. Napriek tomu si pri tejto voľbe dovolím ten luxus, nevoliť niekoho, s kým nie som dostatočne vnútorne stotožnený ako s prvým mužom tohto štátu. To je môj občiansky postoj a súčasne môj politický postoj k stavu sociálnej demokracie na Slovensku.