Koniec demokracie?

Sociálna spravodlivosť je stále najdôležitejším základom pokrokového myslenia v USA, Európe a vo svete. Napriek tomu si myslím, že o otázke sociálnej demokracie nemožno diskutovať takým spôsobom, ako to robí Demokratická strana v USA a sociálnodemokratické strany v Európe a inde na svete.
Počet zobrazení: 831
13-m.jpg

Sociálna spravodlivosť je stále najdôležitejším základom pokrokového myslenia v USA, Európe a vo svete. Napriek tomu si myslím, že o otázke sociálnej demokracie nemožno diskutovať takým spôsobom, ako to robí Demokratická strana v USA a sociálnodemokratické strany v Európe a inde na svete. Množstvo podstatných zmien v hospodárstve, technológii a v politike vyžaduje, aby sme zmenili spôsob, akým rozmýšľame o politike a spravodlivosti. Existujú na to filozofické, ale aj závažné politické dôvody. Konzervatívci vytvorili politiku neoliberalizmu, politiku laissez-faire, politiku privatizácie, ktorá tieto zmeny zohľadňuje a prispôsobuje tradičnému konzervatívnemu programu. Ľavica sa nedokázala tak dobre prispôsobiť, a preto prehráva politický a filozofický boj. Zmeny môžeme zhrnúť do štyroch až piatich podstatných znakov nového sveta: prvým je odklon od hospodárstva, ktoré vyrábalo „tvrdé tovary“, smerom k soft economy informačnej spoločnosti; druhým – často diskutovaným, ale vo svojom účinku a vplyve na spravodlivosť málo pochopeným znakom – je globalizácia; tretím je privatizácia a úpadok sféry verejného. Inými slovami, problémom nie je spravodlivosť, ale systematická komercializácia oblasti súkromného, čím sa mení tradičný pluralistický a diferencovaný súkromný sektor na homogénny, jednotný totalitný sektor. Keďže našu spoločnosť čoraz väčšmi utvárajú informácie, poznatky, zábava, idey a predstavy, dnešný rozdiel medzi výrobcom a konzumentom je už iný ako rozdiel medzi výrobcom a konzumentom tovarov. Soft economy, informačná spoločnosť, spoločnosť služieb zmenili naše predstavy o práci, vlastníctve – ak si pripomenieme diskusie o duševnom vlastníctve. Spravodlivosť a rovnosť sú stále aktuálnou témou, ale musíme o nich v kontexte infotainment economy uvažovať inak. Skutočnosť, že vzniklo tak málo odborových organizácií v spoločnosti služieb a informácií je nielen dôsledkom oslabenia odborových organizácií, ale poukazuje na to, že v spoločnosti založenej na poznaní je oveľa ťažšie rozpoznať, aký význam vlastne tieto odborové zoskupenia majú. V storočí informácií existujú rozdiely. Veľmi dôležitá je rozdielnosť informácií, ktoré nedokážu vyriešiť tradičné politické riešenia. Čiastočne to spočíva v tom, že nová soft economy je per definition už vo svojej „technickej“ prirodzenosti globalizovaná. A to ma privádza k druhej zmene, ktorú so sebou prináša globalizácia. Už pred prvou svetovou vojnou sa obchodovalo s pätnástimi až šestnástimi percentami celosvetovo vyrobených priemyselných výrobkov v globálnom hospodárstve, teda približne toľko koľko dnes. Aj v súčasnosti sa dostane len pätnásť až šestnásť percent HDP väčšiny priemyselných krajín na medzinárodný trh, ale pritom ide o tovar z oblasti elektroniky, zábavy, ide o filmy, televíziu a internet. Tam, kde „tvrdé tovary“ 19. storočia svojou výmenou dokonca posilnili hranice národných štátov, nové tovary tieto hranice rušia. Komu patrí internet, ktorej krajine? Komu patria filmy, obrazy, predstavy? Presahujú hranice. Sociálny štát bol odpoveďou na negatíva kapitalizmu Globalizácia nadobudla zvrátenú formu, pretože sme globalizovali najmä naše neresti a naše cnosti sme uzamkli do hraníc národných štátov. To platí najmä pre kapitalizmus. Počas svojej tristoročnej existencie vytvoril užitočnú, dokonca plodnú synergiu s demokratickými štátmi a národnými štátmi. Produkuje viac blahobytu ako ktorýkoľvek iný systém, zdôrazňuje podnikanie. Vyvoláva rozdielnosti. V synergickej interakcii s demokratickým štátom našiel spôsob, ako sa vyrovnať s paradoxom, so svojou neschopnosťou vytvoriť pracovné miesta, s neprítomnosťou sociálnej siete. Sociálny štát sám osebe bol odpoveďou na negatíva kapitalizmu. Globalizáciou sme zničili synergiu medzi kapitalizmom a demokraciou, pretože sme kapitalizmus uvoľnili z „obalu“ demokratických inštitúcií, občianskej spoločnosti, zo suverénnej verejnej kontroly a riadenia. Prirodzene, neglobalizovali sme iba kapitalizmus, ale mnohé negatíva, ktoré sa spájajú s anarchistickou povahou trhu. Globalizovali sme kriminalitu, globalizovali sme obchod so ženami a deťmi, globalizovali sme obchod so zbraňami. Prirodzene, neexistuje – keď hľadáme skutočne závažný príklad anarchie nového globálneho prostredia – lepší príklad ako terorizmus. Teroristi nie sú prejavom systému národného štátu. Sú prejavom globálneho systému, v ktorom nejestvuje nijaká globálna kontrola. Teroristi nevytvárajú nijaký štát, možno ich nazvať nepriateľskými nevládnymi organizáciami. Neoperujú v rámci štátov, ale v ich medzipriestoroch. Preto vojna v Iraku a vojna v Afganistane nezastaví terorizmus. Keď zvrhnú tyranský režim, teroristi sa jednoducho presunú ďalej. Teroristi sú ako parazity, ktoré žijú na zvieratách. Keď zničia telo hostiteľa, jednoducho sa presťahujú inde. Takto sa opäť prejavuje povaha globalizácie. Kapitalizmus sme globalizovali bez toho, aby sme globalizovali „demokratický obal“. Globalizovali sme kriminalitu bez toho, aby sme globalizovali policajné štruktúry a štruktúry právneho poriadku. Globalizovali sme násilie a terorizmus do takej miery, že aj taký silný štát, akým sú USA, sa s ním nedokáže vyrovnať. To je kategorická chyba, ktorú urobil prezident G. W. Bush. Je Amerika najsilnejšou krajinou sveta? Je. Má Amerika najsilnejšiu armádu na svete? Áno, má. Je americké hospodárstvo najsilnejšie na svete? Je. Znamená to, že Amerika môže tieto problémy vyriešiť sama? Nie, nemôže. Pretože problémy majú medzinárodný charakter, nemožno im čeliť na úrovni národného riešenia, na úrovni jednotlivého štátu. Môžeme poraziť všetky armády sveta, ale teroristi nemajú nijakú armádu. Takýto boj sa preto stáva asymetrickým – silná armáda proti jednotlivým samovražedným atentátnikom a bojovníkom typu gerila, ktorí sa slobodne pohybujú po svete, a americká armáda im pri všetkej svojej sile nevie odpovedať. Globalizácia posilnila už aj tak silnú národnú ideológiu pravice – neoliberalizmus. Stúpenci privatizácie argumentujú, že štát nie je entita, ktorá slúži spravodlivosti a rovnosti, ale naopak, podkopáva ich; štát nie je niečo, čo nám dáva slobodu, ale naopak, je to niečo, čo nás o slobodu oberá. Preto sa argumentuje tým, že privatizácia štátu a štátnej byrokracie je tou pravou cestou k slobode. Globalizácia odsunula štát. Takto bez boja zvíťazí privatizácia v globálnom prostredí. V okamihu, keď globalizujete, automaticky aj privatizujete, všade je len súkromný sektor. Zdá sa byť paradoxom, že globálny sektor je úplne súkromný. Miestna pospolitosť, v ktorej žijeme ako spoločenstvo, má ešte stále pocit, že je verejnosťou, že je oblasťou verejného. Ale skutočný cieľ privatizácie sa neobmedzuje len na vojnu proti štátu, proti sociálnemu štátu, proti štátu blahobytu. Skutočným cieľom privatizácie je bojovať proti samotnému konceptu verejného. Nie je to iba vojna proti štátu, ale aj proti spoločenstvu, obci a voči tomu, čo nás drží pospolu. Pretože priaznivci privatizácie tvrdia, že konzument je už občanom. A mnoho zákonov v Amerike tvrdí, že Američania nepotrebujú chodiť voliť, volia už svojimi dolármi v nákupných centrách. Prirodzene, je to spôsob voľby, výraz osobnej záľuby. Rozdiel medzi občanom a konzumentom je v tom, že konzument hlasuje za osobnú, vlastnú, súkromnú vôľu a občan za verejnú, všeobecnú vôľu – volonté générale. Oblasť verejného je oblasťou všeobecnej vôle. A keď privatizujete, rušíte nielen byrokratický štát a jeho monopol moci, ale aj možnosť existencie verejného vlastníctva, verejného „tovaru“. V angličtine a vo francúzštine je etymológia jasná: veci verejné sú res publica. Sme republika, demokratická republika. Jej význam spočíva v tom, že svoje verejné záležitosti delíme – delíme res publica. Privatizácia popiera, že existuje niečo také ako res publica. Tvrdí, že existuje len súkromný majetok, súkromný „tovar“. Rovnosť je však, podobne ako spravodlivosť, verejným majetkom, verejným „tovarom“. A ja si myslím, že sa nám spravodlivosť do určitej miery vymkla z rúk, pretože sa nám vymkla z rúk res publica a myšlienka verejného. Privatizácia ničí aj možnosť existencie verejnej slobody. Niektorí ľudia by mohli namietnuť, že spravodlivosť a rovnosť sú koncepty verejného, ale sloboda je súkromný koncept. Samozrejme, existuje súkromné chápanie slobody – osobná, subjektívna možnosť voľby –, ale existuje aj silné verejné chápanie slobody – verejná možnosť voľby. Takže ešte raz: názor, že súkromné možnosti voľby možno nahradiť verejnými možnosťami voľby, je nesprávny. Dnes si musí sociálnodemokratická strana položiť otázku: Ktoré pracovné miesta sú dôležitejšie – nemecké pracovné miesta alebo slovenské pracovné miesta, európske pracovné miesta alebo neeurópske, pracovné miesta na severe či na juhu? Sociálna demokracia bojuje s touto otázkou, ale bojuje s ňou v takom kontexte, v ktorom ani jednu z týchto možností nemožno akceptovať. Musíme zmeniť kontext tak, aby sme už neboli dlhšie nútení voliť takýmto spôsobom. Je oveľa ťažšie presvedčiť o tom voličov, ale to musí pokroková strana zvládnuť. Alebo prehráme, pretože táto voľba je vždy voľbou, ktorá pomáha vykorisťovateľovi, utlačovateľovi, tomu, kto má moc, a škodí tomu, kto nemá nijakú moc. Dáva však ilúziu slobody, ilúziu, že ľudia majú možnosť voľby. Hlavnou otázkou demokratického štátu preto nie je voľba medzi A a B. Najdôležitejšou voľbou je to, kto určuje agendu, kto stanovuje možnosti voľby. Privatizácia preto nie je len otázkou väčšej účinnosti, hospodárnosti, väčšej konkurencie a odbúravania demokracie. Je súčasťou útoku na verejnú slobodu. Strach zo súkromnej slobody Privatizácia so sebou priniesla štvrtú základnú zmenu: komercializáciu všetkých súkromných záležitostí. Ideológia privatizácie argumentuje tým, že keď privatizujeme, existuje väčšia rôznorodosť a viac príležitostí. Ale ako vidíme, v skutočnosti komercializácia výber zmenšuje. Naozaj sa svet stáva – keď sa naň pozeráme z pohľadu obchodu – čoraz homogénnejší a jednotnejší. Herbert Marcuse v 60. rokoch minulého storočia varoval pred jednorozmerným človekom, ktorý žije vo svete, v ktorom možno cestovať z Hongkongu do Paríža alebo San Francisca, alebo do Buenos Aires a nájsť monokultúru, ktorú nevytvoril monopol moci nejakého štátu, totalitná sovietska ideológia, ale všetko podmaňujúci komerčný postoj. A to je svet, v ktorom síce teoreticky máme nekonečné možnosti voľby, ale prakticky veľmi malé. V teoretickej rovine neexistuje nijaký nátlak. Pretože keď odstránime štát, nejestvuje nijaké štátne násilie, nijaký nátlak zhora. Vlastníci Mc Donald´s a Taco Bell a MTV a Adidas a Nike vám povedia: môžete si vybrať. Nemáme nijaké putá na svojich zápästiach, ktoré by nás pripútali k obchodným centrám. Pevne sa držíme svojej reťaze a nechceme sa jej pustiť. Neexistujú nijaké zbrane, nijaké mreže. Ale znamená to menej či viac „väzenia“ ako staré väzenia v totalitných štátoch? Na jednej strane je to určite menej „väzenia“, ale na druhej strane je to oveľa nebezpečnejšie, pretože staré väzenia nevytvárali ilúziu slobody, nové väzenia, naopak, áno. Soft economy, globalizácia, privatizácia a komercializácia vytvárajú nové prostredie pre spravodlivosť. Keď uvažujeme o spravodlivosti a o rovnosti, o príležitostiach a o výsledkoch v tomto ohraničenom kontexte bez toho, aby sme si ho pozreli, garantujem vám, že prehráme. Musíme spochybniť kontext. To však znamená, že máme pred sebou dlhú cestu, na ktorej môže znovu ožiť duch a bohatstvo tých, ktorí veria, že spravodlivosť a rovnosť sú nevyhnutnou súčasťou ľudskej dôstojnosti všetkých mužov a žien. Dáva nám to niečo, za čo môžeme bojovať. Pochopíme tým aj skutočnosť, prečo ľudia v inej časti sveta považujú svoj západ, svoj kapitalizmus, svoj majetok a svoj blahobyt za ambivalentný. Prirodzene, chcú to, chcú sa dostať „dnu“. A súčasne majú veľký strach z toho, čo sa stane im a ich deťom, keď budú „vo vnútri“, keď budú patriť do tejto časti sveta. George Bush jr. hovorí: „... nenávidia nás, pretože nám závidia našu slobodu a majú strach z našej demokracie.“ To je možno čiastočne pravda, ale ja sa domnievam, že nemajú strach z našej verejnej slobody, ale z našej súkromnej slobody a z toho, čo môže spôsobiť. Nemajú strach zo sveta možností voľby, ale zo sveta, v ktorom si už nemôžu voliť to, čo je pre nich naozaj dôležité. Nehovorím o teroristoch, ale o oveľa početnejšom množstve ľudí, ktorí si niekedy zjavne myslia, že Usáma bin Ládin ich zastupuje lepšie ako George Bush jr. Dostali sme ľudí do situácie, keď si myslia, že majú len túto voľbu. Musíme ukázať, že demokracia ponúka verejné možnosti voľby a nie súkromné. Demokracia neponúka homogénnu komercializáciu, ale ozajstný pluralizmus, v ktorom môžeme žiť podľa vlastných hodnôt a v ktorom môžeme mať svoju vlastnú vieru. Viem, že sa u nás diskutuje o Európe, európskej ústave, o tom, či sa má hovoriť o kresťanskej Európe alebo o Európe s kresťanskými hodnotami. Faktom je, že viera je hlboko zakorenenou časťou každej kultúry. A nie je dôležité, či sa spomína, alebo nespomína v ústave, ona aj tak existuje v duši človeka. Na záver by sme sa mali spýtať, čo to znamená, mať ozajstné možnosti voľby, ktoré majú progresisti a demokrati, socialisti a sociálni demokrati. Globalizácia – aké možnosti voľby máme? Obávam sa, že ľavica si myslí, že existujú len dve možnosti: buď ju zastaviť, alebo sa jej podrobiť. A preto tvrdia stúpenci Attac a antiglobalizačného hnutia, ako aj demokratické odborové organizácie v USA a európski ochranári: musíme opäť získať svoju prácu, stavať múry a prisťahovalcov udržať mimo nás, vonku. Tu sa stretáva ľavicový a pravicový populizmus. Nepriateľom je pracujúci zo zahraničia, nepriateľom je imigrant, nepriateľom je tretí svet. Obzeráme sa späť, túžime po starých dobrých časoch a myslíme si, že ako pracujúci a sociálni demokrati musíme ustupovať a nie napredovať. Ale znamená to (na druhej strane), že sa vzdávame a podrobujeme globalizácii? Nie, existuje aj tretia možnosť: keď sa hospodárstvo vymaní z „obalu demokracie“, potom je určite výzvou globalizácia demokracie, globalizácia občianskej spoločnosti, globalizácia občianskeho práva. Určite je našou úlohou umožniť, aby naše čestné verejné inštitúcie mohli prenikať smerom von, tak ako to urobili naše negatívne stránky a naše hospodárstvo. V Európe už práve prebieha experiment. Ten musí byť pre nás modelom, vzorom: musíme nájsť spôsob, aby sme neglobalizovali len menu. Globalizácia demokracie je treťou možnosťou. To isté platí aj o privatizácii, a premýšľame o tom, aké možnosti máme v prípade privatizácie. Buď sa vrátime k veľkému starému byrokratickému štátu blahobytu 19. storočia, späť k Bismarckovi, alebo máme druhú možnosť: podriadiť sa podnikaniu a privatizácii. Touto cestou ideme my v Amerike. Hovoríme o zodpovednosti podnikania. Teraz chceme podnikateľov presvedčiť, že majú byť dobrými „podnikavými občanmi“ – aká úžasná možnosť, aká hlúpa alternatíva! Neočakávam, že podnikatelia by mali byť zodpovední a dobrí občania, očakávam, že produkujú blahobyt a majetok, tovar, to je ich úloha. A našou úlohou je ich regulovať, kontrolovať a sledovať. Naším spoločným poslaním je spravodlivosť. Správcami podnikania majú byť občania, pretože my už nie sme občania, sme konzumenti, nič viac. V prípade komercializácie už nepredstavuje voľbu ani možnosť vzdať sa slobodného konzumného hospodárstva, ani výpredaj voľného konzumného hospodárstva, ani možnosť znovu nastoliť ozajstný pluralizmus vo sfére verejného, v ktorom obchod je len jednou časťou našich mnohých životných svetov. Vždy ma udivovalo, že spoločenskí vedci nazývali teokraciou spoločnosť, v ktorej v každom ohľade dominuje náboženstvo. Hovoríme, že je to pre slobodu smrteľné nebezpečenstvo. A keď politika dominuje vo všetkých oblastiach spoločnosti, nazývame tento systém totalitný. Hovoríme, že je to pre slobodu smrteľné nebezpečenstvo. Ale keď vo všetkých oblastiach spoločnosti dominuje trh a komercia, nazývame to slobodou. Je to nová forma totalitarizmu, nebezpečná forma, pretože sa šíri pod vlajkou slobody. Musíme obnoviť pluralistický svet, ktorého dôležitou súčasťou je komercia, ale len dôležitou časťou, takou, ktorá to všetko ďalšie nezničí, nerozgniavi. Domnievam sa, že potrebujeme politiku spravodlivosti a politiku rovnosti, ktorá by bola odpoveďou na globalizáciu, privatizáciu a komercializáciu. Nikto z nás nemôže byť Stranou spravodlivosti vo svete, v ktorom je hospodárstvo globalizované, ale demokracia nie, kde sa verejné stratilo a sloboda sa stala výlučne súkromnou záležitosťou, vo svete, kde komercia je jedinou voľbou a jediným spôsobom života. Zmeňte kontext otázok, ktoré o slobode nastoľujeme, a spravodlivosť znovu bude možná nielen pre Nemcov, Američanov, Európanov, ale pre celé ľudstvo. Prepracovaný príhovor, ktorý autor predniesol na kongrese s názvom Philosophy meets politics VII: Sociálna spravodlivosť – nové odpovede v globalizovanej ekonómii?, ktorý organizovalo Kultúrne fórum sociálnej demokracie 31. októbra 2003 v Centre Willyho Brandta. Preložila Michaela Geisbacherová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984