Srbi terčom útokov v Kosove

Pred troma týždňami sme v Slove uverejnili rozhovor s dvoma Kosovčanmi – Albáncom a Srbom. Mal v sebe dva protichodné odkazy – jeden niesol vieru, že spoločnosť, ktorá prešla krutou občianskou vojnou, sa už nebude chcieť nedať riadiť minulosťou a predsudkami a naučí sa žiť v mieri. Druhý bol omnoho pesimistickejší – medzi Srbmi a Albáncami je ešte stále priveľká priepasť a mnoho ľudí z nej profituje.
Počet zobrazení: 828
7-m.jpg

Pred troma týždňami sme v Slove uverejnili rozhovor s dvoma Kosovčanmi – Albáncom a Srbom. Mal v sebe dva protichodné odkazy – jeden niesol vieru, že spoločnosť, ktorá prešla krutou občianskou vojnou, sa už nebude chcieť nedať riadiť minulosťou a predsudkami a naučí sa žiť v mieri. Druhý bol omnoho pesimistickejší – medzi Srbmi a Albáncami je ešte stále priveľká priepasť a mnoho ľudí z nej profituje. Medzinárodné spoločenstvo nemá dostatočné prostriedky, aby čelilo násiliu a mnoho krát sa o to ani nesnaží. Minulý týždeň prepuklo násilie v Kosove opäť. Spoločnosti, stále beznádejne rozdelenej, nedokázalo medzinárodné spoločenstvo zatiaľ pomôcť. Misie OSN a NATO dokázali väčšinou udržať znepriatelené strany „od seba“, problém bol však v tom, že ich nedokázali priviesť „k sebe“. Doterajšie angažovanie sa medzinárodného spoločenstva nebolo efektívne. Problémom nebola nedostatočná vojenská sila – ani viac vojakov NATO a OSN by situáciu nevyriešilo. Chýba politické a ekonomické riešenie. Svoju úlohu by tu mala zohrať Európska únia – na rozdiel od NATO nie je prevažne vojenskou inštitúciou, a preto má k dispozícii viac nástrojov. Zatiaľ však bolo práve Kosovo krízou, ktorá ukázala doterajšiu neschopnosť EÚ pôsobiť efektívne v zahraničnopolitickej oblasti. Opäť treba zdôrazniť, že riešením nie je „silná euroarmáda“, keďže ho treba hľadať v politickej rovine. Únia sa pritom angažovaniu v Kosove „nevyhne“ – postupne na ňu prechádza velenie operácií v Macedónsku a neskôr Bosne, žiadosť balkánskych krajín o členstvo nebude môcť úplne zamietnuť. V konečnom dôsledku bude viesť k nejakej forme partnerstva, aj keď možno nie k plnému členstvu v dnešnom chápaní. Integráciou regiónu do štruktúry EÚ sa k Európe bude „približovať“ aj kosovská kríza so všetkými svojimi aspektmi - stroskotaním politických inštitúcií, rozbitou ekonomickou štruktúrou a rozdelenou spoločnosťou. V akomkoľvek ďalšom hľadaní riešenia pre Kosovo (a nové riešenie bude potrebné), preto musí zohrať únia aktívnu úlohu. (rg) Sedemnásty marec sa do smutnej histórie Kosova zapíše krvavými písmenami. Opäť totiž zomierali nevinní. Nová vlna násilia prišla v stredu 17. marca potom, ako na severozápade Kosova našli v rieke Ibar telá dvoch z troch utopených albánskych detí. Bez vyšetrovania a trestného procesu za vinných označili Srbov. Okolo obeda v ten istý deň vtrhlo do severnej – srbskej – časti Kosovskej Mitrovice niekoľko desiatok Albáncov a zaútočilo na tamojších obyvateľov. Krátko na to sa terčom stali Srbi takmer vo všetkých ostatných obciach. Počas troch dní v Kosove zahynulo 31 ľudí, viac ako 850 je ranených. Ďalších tritisíc obyvateľov opustilo svoje domovy, ktoré ostali v plameni. V Belom Polju, Grabcu, Biči, Kosovom Polju, Čaglavici a v ďalších obciach zhorelo dovedna 340 domov. Obeťou rozvášnených Albáncov neboli len rodinné príbytky, ale aj kultúrne pamiatky, kostoly a kláštory, z ktorých niektoré pochádzali zo stredoveku. Politici západných krajín konečne priznali, že obeťou najpravdepodobnejšie dlho pripravovaného útoku sú Srbi. Srbi obviňujú KFOR a UNMIK, tí zasa albánskych politických lídrov a Albánci zvaľujú vinu na Srbov. Skutočnosťou však je, že o pokoj a mier sa mali postarať medzinárodná armáda a polícia. Kým Albánci zapaľovali srbské domy, strieľali a hádzali do Srbov kamene, po zuby ozbrojení vojaci nemo stáli na mieste. Nemajú totiž právo zasahovať a použiť zbraň. Štyri roky teda peniaze z kasy OSN a NATO idú na to, aby sa nečinne prizerali, keď sa jedna zo znepriatelených strán rozhodne ničiť. Násilie sa však veľmi ťažko zastavuje prázdnymi rukami. Policajtov a vojakov je však len niekoľko tisíc a Albáncov asi 1,8 milióna. Aj preto nemohli ubrániť roztrúsených Srbov a ďalších občanov nealbánskej národnosti. Lídri Severoatlantickej aliancie síce hneď poslali ďalších vojakov do Kosova, tí však prišli, až keď sa začali kopať hroby. Ako inde vo svete, aj sem prišli neskoro. Belehrad privítal zvesť o násilí v Kosove protestmi, zapálenými sviecami a bezmocnými slzami. Na tretí deň začali obyvatelia zbierať trvanlivé potraviny, šatstvo, lieky a deky. Za pár hodín zhromaždili 60 kamiónov humanitárnej pomoci. Odsúdenie verejnosti si zaslúžil čin skupiny vandalov v hlavnom meste. Z pomsty za 150 cirkevných objektov, ktoré albánski obyvatelia Kosova zničili za posledné štyri roky, podpálili jedinú belehradskú mešitu. Mešita v juhosrbskom Niši zhorela do tla. Priština, prvýkrát v celej svojej histórii ostala bez Srbov. Sen o spolužití sa rozbil na najmenšie kúsky. Na nezávislosť Kosova budú musieť Albánci zabudnúť. Európa a jej inštitúcie sú v tomto okamihu na strane Srbov. Dôvera, ktorú si albánske spoločenstvo získalo predovšetkým u Američanov, razom zmizla. Spojené štáty stoja teraz na križovatke. Jedna cesta vedie k ďalšiemu podporovaniu teroristov (v tomto prípade UČK, KZK, ANA), dúfajme však, že Afganistan a Irak boli pre ne zreteľným výkričníkom. Riešením na nasledujúce obdobie by mohlo byť rozdelenie provincie na kantóny podľa národnosti väčšinového obyvateľstva. Kosovo by tak však ostalo protektorátom na území suverénneho štátu. No jedine takto by sa zabezpečil relatívny mier a mohla by sa vrátiť aspoň časť z viac ako dvestotisíc vyhnancov. Tí dodnes žijú v kolektívnych centrách, starých unimobunkách na okrajoch miest alebo sú na ťarchu rodine. Jednotky KFOR prišili v lete 1999, aby pred Miloševićovým režimom chránili Albáncov. Krátko na to však bolo treba brániť Srbov. Keďže KFOR a UNMIK štyri roky nezvládali svoju úlohu, mala by sa do Kosova vrátiť srbská armáda, aby chránila ohrozených občanov svojej krajiny. Toto právo je jej dané aj Rezolúciou Bezpečnostnej rady OSN č. 1244. Medzinárodné spoločenstvo však Srbom neverí. Keď koncom deväťdesiatych rokov policajti pod taktovkou obvinených z Haagu zle zaobchádzali s albánskymi obyvateľmi, NATO tri mesiace bombardovalo Srbsko. Prečo keď sa situácia obrátila, neurobilo nič? Autorka je spolupracovníčka týždenníka SLOVO Vychádza s láskavou podporou delegácie Európskej komisie v SR. Uverejnené názory sa nezhodujú s oficiálnymi stanoviskami Európskej komisie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984