Potvrdenie stereotypu
Možno sme si ani neuvedomili, ale na Slovensku vznikol nový mýtus o Rómoch. Vyslovil ho premiér našej vlády 24. februára v Košiciach: „Tridsať rokov nebola odvaha hlbšie sa zamyslieť nad tým, či je normálne a udržateľné, aby tí, čo nepracujú a špekulujú, ako zneužívať sociálne dávky, dostávali viac peňazí ako tí, ktorí chcú pracovať.“ Ak sa nemýlim v rátaní, znamená to, že „tí“ (Rómovia?) nepracovali už od roku 1974. No v tom období museli pracovať všetci – nepracovať bolo trestné. A ani termín „sociálna dávka“ tuším neexistoval. Tento výrok (spolu s podobnými výrokmi ministra Ľ. Kaníka) prezentovali médiá napriek tomu, že iniciátori protestných zhromaždení aj ich účastníci jasne a transparentne hovorili len o tom, že chcú prácu. Toľko k mýtom (a k mýtizácii). *** Dodávam len, že také a podobné vyhlásenia sú doslova fackou všetkým tzv. okrúhlym stolom, ktoré dosiaľ organizovali všetky vlády SR po roku 1989 na tému ako „riešiť“ problém Rómov. Vždy znova a znova prítomní analytici, romisti, sociológovia, rómske i nerómske mimovládne organizácie zdôrazňovali, že okrem vzdelania je najdôležitejšia pre pokrok v tomto „probléme“ práca. Napokon, je to aj istý názor na vlastné priority tejto vlády – jednou z nich je riešenie problémov, ktoré nazývame „rómske“. A v neposlednom rade aj názor na vlastnú vládnu stratégiu na túto tému, ktorú prijala vláda v apríli 2003. Ozaj, aké stanovisko potom zaujať aj k miliónom, ktoré štát – za podpory predvstupových programov PHARE – investoval do všetkých (mega)vzdelávacích projektov, keď teraz nezamestná niekoľkokrát rekvalifikovaných a ocertifikovaných Rómov a ponechá ich napospas metlám, krompáčom a prícestným jarkom (ako odporúča pán minister Kaník)... Nebudú mať napokon predsa len pravdu tí, ktorí hovoria o plytvaní financiami? A tak sme sa touto sociálnou reformou a výrokmi vládnych úradníkov dostali, prinajmenšom v odstraňovaní stereotypného názoru majority na Rómov, späť o také jedno storočie. Sami najvyšší predstavitelia majoritných spoluobčanov rómskej menšiny dali jasný signál, ako vnímať Rómov. Zopakujme si: ako ľudí, ktorí nepracujú, pracovať nechcú a špekulujú so sociálnymi dávkami. História sa teda opakuje. Nie tak v sebauvedomovacom a občiansko-uvedomovacom procese Rómov samotných. Je nezvratné, že Rómovia historicky po prvý raz prejavili svoj názor verejne. A to formou, ktorá je charakteristická pre revolučné obdobia dejín. Možno ma historici opravia, ale neviem, že by Rómovia vo svojich dejinách vyšli do ulíc ako občania protestujúci za alebo proti nejakej (akejkoľvek) vládnej moci. Áno, Rómovia sa zúčastnili na mítingoch v období tzv. nežnej revolúcie – ale ak si pamätáte, hovorili: „Aj my Rómovia sa pridávame.“ Pridávali sa k majorite. V roku 2004 vystúpili samostatne. A mohli by sme zaznamenať ďalšiu novú historickú skúsenosť – boli to práve Rómovia, ktorí prejavili viac odvahy a občianskeho sebavedomia ako majorita –, keby verejnosť (médiá?) nezačala spájať sociálne protesty Rómov s vykrádaním obchodov. Štrajk Rómov nerovná sa „rabovačky“. Veď si len zrátajme: dovedna „ukradli“ niečo do sumy nad 500 000. Plus škoda na majetku... Neospravedlňujem prepady, krádeže, zlodejov. Ale koľko stálo nasadenie armády a vrtuľníkov? Takže na novú historickú skúsenosť, keď Rómovia budú tí, ku ktorým sa pridajú niektoré skupiny majority v občianskych postojoch, si ešte chvíľu počkáme. Ale zdá sa, že nie dlho. *** Najtragickejším potvrdením pretrvávajúceho stereotypu vnímania Rómov v našej spoločnosti bola skutočnosť, že vláda Slovenskej republiky vyslala proti vlastným občanom armádu. Kto dodnes nepochopil nezmyselné slovko spoluobčan, má príležitosť. Spolu-partner, spolu-človek... Je to trochu iné ako partner, človek – občan, však? Rómovia vždy hovoria: „Sme občanmi tohto štátu. Slovensko je naša vlasť.“ Ale ľudia z majority (aj „vládni“ ľudia) povedia „pre našich spoluobčanov Rómov“. Ale sú naozaj spolu, keď proti nim, ako proti nepriateľom, narušiteľom, cudzím živlom, vyšle materská krajina, vlasť, vojsko? A ani nie po nejakých rokovaniach, ale rýchlo a rozhodne! Po niekoľkých krádežiach! Síce hromadných, síce krádežiach... Ale predsa len krádežiach. Nie je to prejav nepriateľstva, ale prejav šialeného strachu, ktorý vyplýva z nepoznania. Tragická pravda znie: po stáročiach spoločného života Rómov a Slovákov (alebo ľudí, ktorí na tomto území bývali) stále nežijeme spoločný život, ale len akýsi spolu-život. A armáda, kukláči a rýchlosť vládnych rozhodnutí v tomto smere svedčí o tom, že ani vládna reprezentácia nevníma Rómov ako občanov (a partnerov). Kam až siahajú tieto úvahy? Žeby k výčitke z xenofóbnych pocitov? Vníma aj vláda domovskej krajiny Rómov ako cudzincov? Napokon, prečo nie? Či je vláda niečo viac – alebo niečo múdrejšie – ako hocijaká iná skupina Slovákov? Nie je. Ak áno, tak len tým, že je volená. Je vládou, ale nevládne detailnejšími a precíznejšími informáciami ako akýkoľvek iný priemerný občan. A „priemerný“ v tejto súvislosti znamená aj priemerne informovaný, priemerne vzdelaný, priemerne citlivý na isté súvislosti... Napokon, odbornosť môže získať prostredníctvom expertov, pravda, keby mala záujem. *** Nakoniec chcem spomenúť výročnú správu amerického ministerstva zahraničných vecí o ľudských právach z 25. februára 2004. Hodnotí dodržiavanie ľudských práv vo svete v roku 2003. V časti médiá pripomína nedávne vyjadrenie Centra európskej žurnalistiky, ktoré upozorňuje, že proces „vymenúvania“ (!!!) informácií robí z mediálnych orgánov predmet nenáležitého politického vplyvu. Spomeňme si na televízne správy z februára 2004 v súvislosti s občianskymi nepokojmi na východnom Slovensku. (Odhliadnuc od toho, že v podaní slovenských redaktorov nikdy neboli občianskymi, ale vždy rómskymi!) Čo spôsobilo „opakovanie“ informácie o „tridsať rokov nepracujúcich Rómoch“? Čo sa stalo, keď sa zrazu zo „sociálnych“ nepokojov Rómov – stali v televízii „nespokojní“ Rómovia, potom „rabujúci“, až napokon „vyčíňajúci“ a „zúriví“... A to takmer 24 hodín denne a na všetkých televíznych staniciach. Máme teda čo robiť. Vôbec nám neprekáža, aký „signál“ sme to vlastne vyslali Európe? Autorka je spisovateľka, redaktorka Romano nevo ľil Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s textami uverejnenými v tejto rubrike.
