Ivan a Robo, veselá to družina
Prezidentské voľby mi ešte stále pripadajú ako výber medzi zlými, horšími a zbytočnými kandidátmi, predsa však možno majú zmysel. Niekto sa (nie až tak nečakane) vyfarbil. Dohneda. Smer si vybral svojho oficiálneho favorita na funkciu „starého uja“ a ja sa nemôžem ubrániť pocitu, že mal radšej ostať v pohodlnej polohe mŕtveho chrobáka. Fakt nemôžem pochopiť, ako môže Ficovi a spol. prospieť miesto v klube slovenských tankistov z Konfederácie národných síl. Pravda však je, že tam rétorikou rád občas zablúdi. Ešte v roku 1998 (v drese SDĽ) sme ho mohli vidieť, ako vystupuje proti vstupu SMK do vtedajšej protimečiarovskej koalície a aj jeho nápad s testom pre prezidentských kandidátov (ktorýže z vás bude najlepšie brániť národné záujmy, ktorý?) asi pasoval viac tým, ktorí nosia na chlopni sáčka trojvŕšie s dvojkrížom, než moderným chlapcom s „pruhmi a hviezdami“ alebo len hviezdami. A tí, čo na chlopni saka nenosia nič, nevedeli, čo si majú myslieť. Podľa nádejného slovenského premiéra je (menej) nádejný slovenský prezident skúseným štátnikom, nespochybniteľným vlastencom a človekom so zmyslom pre sociálnu spravodlivosť. Fakt dobré... Svojím bravúrnym štátnictvom dokázal Ivan a garnitúra, ktorej bol členom, dostať Slovensko skutočne na výslnie medzinárodnej priazne. Aj svoj zmysel pre sociálnu spravodlivosť mohol určite plne uplatniť vo vláde, ktorá dokázala obdivuhodným spôsobom zabezpečiť našu „kapitálovotvornú vrstvu“ (inak, zhodou okolností, vlastných straníckych sponzorov...). Obrazom ich sociálneho cítenia je dojímavý príbeh, ako sa z Vlada, chlapca z hôr, lámajúceho poriská sekier, stal spokojný majiteľ penziónu. Vo výpočte Gašparovičových kvalít ma však asi najväčšmi dojímajú slová „nespochybniteľný vlastenec“, ktorý je schopný „presadzovať a obhajovať národno-štátne záujmy“. Zhodou okolností náš národ rečiam o národných záujmoch uveril pred nejakými šesťdesiatimi piatimi rokmi. Slovenský štát som mal priamo sprostredkovaný iba rozprávaním môjho starého otca (hovoril mi o tom, že hospodárska situácia sa zlepšila, že spolunažívanie v predvojnovom Česko-Slovensku nebolo zďaleka rovnoprávne, no napriek tomu šiel bojovať do Povstania - proti „väčšiemu zlu“), no aj to málo sa mi zdá dobrým príkladom toho, aké nebezpečné je spájať sociálne požiadavky so slovami ako „nespochybniteľné vlastenectvo“ či „národné záujmy“. Zakrývajú omnoho černejšie skutočné pohnútky, ktoré majú k záujmu „človeka“ skutočne ďaleko. Ficov Smer sa od modernej stredo-ľavej strany nelíši (pre niekoho provokatívnym) zdôrazňovaním, že na slovenskom „ekonomickom zázraku“ sa čoraz viac ľudí nepodieľa, že ním, naopak, mnohé strácajú. Vydeľuje sa však tým, že akosi nedokáže odolať lákavému volaniu národnej karty. Iste, čisto technicky rozhoduje v konečnom dôsledku počet odovzdaných volebných lístkov. A je jedno, či boli hodené do urny, aby bránili „solidaritu“ či „národ“. Ako „nedočkavý premiér“ si Fico môže dovoliť povedať „každý je môj potenciálny volič“, ako politik rozmýšľajúci o ideách však nie. Možno si však pripravuje náhradný zdroj symbolickej legitimity pre obdobie, keď „antisociálna politika vlády“ nebude vyhovovať - pretože to bude jeho vláda. Po bezfarebnom, svetloružovom a tmavšie ružovom Smere sa tak možno dočkáme aj hnedého.
