Fascinácie a zlyhania

Kolegovia ťa poznajú ako mimoriadne zábavného spoločníka. Je tvojou ambíciou zabávať aj čitateľov tvojich literárnovedných textov? - Zábavnosť mieniš v tomto prípade akiste ironicky alebo ako eufemistické označenie istého druhu trápnosti, ktorá vyvoláva pobavenie, teda prípadu, keď sa z niekoho rehocú jednoducho preto, že je groteskný sám osebe. Ale k jadru otázky: už sám prívlastok literárnovedný, sugerujúci príznačnú rigoróznosť a sterilitu „vedeckosti“ vôbec, na prvý pohľad vylučuje akúkoľvek zábavnosť. Ak text tohto druhu vnímame predsa len ako zábavný, zvyčajne je to skôr symptómom, že s ním nie je niečo v poriadku – práve z hľadiska jeho vedeckosti (napríklad aj práve preto, že chce byť jednoznačne vedecký kŕčovitým, nenáležitým spôsobom a za každú cenu). Pri prevládajúcej, suverénne vžitej predstave o nevyhnutne vysokom statuse teórie – aj literárnej – však tak či onak vyznieva zábavná veda ako protirečenie v prívlastku. Zdanlivo sa to aj potvrdzuje: vedecky „príliš korektné“, bezvýhradne scientistické, metodologicky dôkladné, exaktné texty sa naozaj javia neraz ako suchopárne, fádne, čitateľsky vyslovene nudné (naopak to, samozrejme, neplatí: nudný, nezáživný text ešte nemusí byť automaticky neklamným príznakom literárnovednej odbornosti). Zdá sa, že humanistika rozmer zábavnosti nechce alebo nemôže dôsledne v sebe zaprieť. V tomto zmysle, resp. v duchu kréda radšej zabávať ako nudiť, by mohla byť „literárnovedná zábavnosť“ práve mojou najodvážnejšou ambíciou, najvyššou métou – mám však pocit, že zatiaľ sa mi darí skôr pravý opak. Literárny kritik Valér Mikula hovorí v súvislosti s novou knihou Mareka Vadasa (Prečo sa smrtka smeje, LCA 2003) o poetike „sklamaného očakávania“. Ja som prvé bezpointové príbehy, ktorým ty vravíš „príbehy s nulovou pointou“ počul pred niekoľkými rokmi práve od teba. Podľa mňa tie tvoje „príhody zo života“ boli už vtedy zrelé na to, aby vyšli knižne. - Ide o nedorozumenie – nikdy som nepomýšľal na prípadné vydanie takýchto „nulových príbehov“; pokus o niečo také by znamenal úplnú stratu súdnosti. Publikovať ich by bolo nehoráznym faux pas, veď ich najvlastnejšia podstata tkvie práve v situačnej orálnosti, v ústne a príležitostne tradovanom charaktere (ba väčšinou ani v takejto podobe neobstáli). Tieto „nulové príbehy“ jednoducho nestoja za to, vlastne samy nestoja o fixáciu, textovú podobu vôbec, nieto ešte publikovanú, nezniesli by ju. Nemajú nič spoločné s fikciou, sú práveže priamočiaro a „neštylizovane“ dokumentaristicky referenčné. Ich genéza je výsostne „neumelá“, odrážajú pritom dlhodobejšiu trpkú skúsenosť. V priebehu 90. rokov som v bežných situáciách príležitostnej spoločenskej komunikácie väčšinou bol schopný vstupovať do rozhovoru, teda prerušiť vlastné mlčanie, jedine takýmito mimovoľne a čerstvo zachytenými, resp. referovanými útržkami zo „životného sveta“ konkrétnych ľudí z môjho najbližšieho okolia (napríklad: vnuk susedov, čo bývali pri mojich starých rodičoch, inak vyučený lakovač autokarosérií, si z neznámych príčin začal robiť rekvalifikačný kurz v odbore kuchár – čašník, na ktorý si potreboval zaobstarať aj pracovné oblečenie – sám bol však schopný zadovážiť si len bielu košeľu, na čierne čašnícke nohavice mu musela z „posledných“ prispieť stará matka; alebo že skrachovaný právnik na totálnom úpadku sa pokúšal v Tescu ukradnúť veľký anglicko-slovenský ekonomicko-právnický slovník a po prichytení sa vyhrážal zamestnancom i strážnej službe, odvolávajúc sa na svoj status právnika, aspoň po príchod polície). Tie potom v danej situácii, t. j. v inom kontexte, pre nezainteresovaných poslucháčov, vyznievali „nulovo“, „prázdno“, nenáležito, ako výsostne nemotivované, samoúčelné a celkom bezvýznamné banality bez akéhokoľvek opodstatnenia... Aký je tvoj vzťah k tomu, čo predstavovala maďarská kultúra pred rokom 1914, a kde je miesto vtedajších hodnôt v dnešnom svete? - Je to mimoriadne komplexná otázka, respektíve problém – chápem to tak, že sa pýtaš na špecifické obdobie maďarskej kultúry približne z prelomu storočí, teda konca 19. a začiatku 20., resp. posledných rokov monarchie, a nie na maďarskú kultúru pred rokom 1914 vôbec. Toto dejinné štádium je z hľadiska vlastných kultúrnych hodnôt bezpochyby mimoriadne progresívne, znamená intenzívny rozvoj nielen v literatúre (obdobie avantgárd, pôsobenie literárneho zoskupenia Nyugat), ale i podstatne širšie, v architektúre, urbanistike – program budovania Budapešti ako metropoly európskeho formátu, vytvárajúceho jej veľkomestskú tvár s najvýznamnejšími architektonickými dominantami, ktoré ju i dnes emblematicky reprezentujú, sa završuje práve v tomto období. V slovenskom kontexte sa však tento proces môže javiť hodnotovo diametrálne odlišne. Väčšina Slovákov totiž vníma realitu z prelomu 19. a 20. storočia s resentimentom, nie ako svet rozmachu, ale ako práve pre rozvoj národnej kultúry obzvlášť neprajné, výnimočne nevďačné obdobie, „temný vek“ najsilnejšej maďarizácie. Dobová maďarská kultúra, a v rámci nej osobitne i literatúra, teda referenčne vystihuje, „predstavuje“, obraz sveta tých rokov, o ktorom ako takom nemožno objektívne povedať, či bol „horší“ alebo „lepší“ ako ten dnešný. Navyše v takom podaní, ako ho nájdeme napríklad u spomínaného Krúdyho či niektorých jeho súčasníkov, je sčasti idealizovaný, poznačený „individuálnou mytológiou“ týchto autorov. Tento svet bol aj inak špecifický svojou paradoxnosťou a ambivalentnosťou: kultúrny rozmach je zároveň politicko-historickou agóniou, rozkvet a odumieranie, progres a úpadok súčasne, sú paradoxne len dvoma stranami tej istej mince. Napríklad impozantná budova maďarského parlamentu, ktorý je jedným z najväčších v Európe (aspoň, pokiaľ viem, je väčší než londýnsky), bola postavená v historicko-politickej situácii, keď boli vlastne dni štátu (aspoň jeho „kráľovskej časti“), ktorý mala reprezentovať, takpovediac „zrátané“, jeho osud spečatený, rozpad neodvratný. Skrátka, hodnotová ambivalencia: Ak by som povedzme vyzdvihol pre mňa pozoruhodný monarchistický „stredoeurópsky kozmopolitizmus“, pestrý „karpatský“ etnicko-kultúrny synkretizmus uprostred jednotného cisársko-kráľovského mocnárstva, niekto iný by mohol kvalifikovať ten istý fenomén ako onen povestný „žalár národov“ – obaja môžeme mať pravdu. Pri istom ideálne zvýznamňujúcom odstupe v mojom ponímaní monarchia predstavovala svojím spôsobom historicky osvedčený a funkčný model akejsi „stredoeurópskej únie“, ktorá, v prípade, že by bola mala hypoteticky pretrvať, bola by musela tak či onak nevyhnutne smerovať k (vy)riešeniu nepochybne existujúcich národnostných problémov. Na celkom inej úrovni, skôr z hľadiska osobného vkusu, mi zase imponuje celkové ovzdušie, takpovediac fenomenalita „neskorej jesene“ či „súmraku“ cisársko-kráľovského mocnárstva, táto paradoxná vitálno-agonická, mdlá a zároveň elegantne, zdržanlivo frivolná, secesno-dekadentná, „doznievajúco fin de siecleová“ atmosféra, príznačná pre posledné desaťročia či roky monarchie, s celou svojou kultúrno-javovou paradigmou: uhladené maniere i razancia a poriadok, oná starosvetská grandezza, švihácka elegancia, oficierske „šarmiérstvo“ i džentrícka veľkopanská rozšafnosť, prejavy, gestá, znaky, rekvizity a emblémy „starého sveta“ vôbec. To všetko, nezávisle od toho, či to považujeme za hodnotu alebo nie, je definitívne preč.

Tvojou veľkou láskou je antická literatúra a, samozrejme, jej neodmysliteľné hexametre. Čo sa ti z tvojho niekdajšieho sna o tom, že sedíš na zadnom sedadle limuzíny (?) plne ponorený do rytmu hexametrov, splnilo? - Je to, žiaľ, nadovšetko virtuálna láska, respektíve prípad, keď milovník pozná objekt svojej lásky nanajvýš z fotografie či len z rozprávania – tak sa aj môj vzťah k antickej literatúre, akokoľvek ma ona uchvacuje, zakladá vlastne výlučne na jej sprostredkovanom poznaní z prekladov a iných metatextov. Skutočná láska by sa hádam prejavila v základnej filologickej pripravenosti a prirodzenej schopnosti rozumieť prinajmenšom kľúčovým textom najznámejších školských klasikov v origináli, v spôsobilosti čítať aspoň v latinčine (ak by aj gréčtina bola privysokým ideálom), ba vlastne nielen čítať, ale čiastočne aj – hoci na tom zadnom sedadle automobilu – (re)citovať. Prípadný seriózny, a teda filologicky podložený záujem o antickú literatúru u mňa degradoval na nenáročnú záľubu amatéra – diletanta v nezáväznom a nesystematickom paberkovaní v tom, čo ponúka dostupná prekladová literatúra. Neznalosť aspoň tej predtým obligátnej, školskej latinčiny pociťujem ako obludný a naozaj traumatizujúci, bolestivý deficit; iná vec je, pravda, prečo túto bolesť tak trpezlivo a pohodlne znášam a niečo s tým nerobím. Príklad „zadného sedadla“ odkazuje práve na „nenapĺňajúci sa ideál“. Nemal som však na mysli „mercedes“ ani limuzínu, skôr bežnú situáciu: rozjarená skupinka ľudí natisnutá povedzme v obstarožnom Fiate Croma živelne vyráža s príležitostne vytýčeným, výslovne profánnym cieľom cesty niekam, možno na vidiek, miesto prípadnej zábavy, na tom nezáleží – len na zadnom sedadle sa krčí ktosi, duchom neprítomný, kto sa v celej situácii ocitol akosi nedopatrením a ani z nej, celkom zahĺbený do svojho virtuálneho sveta, vlastne nič nevníma, zato mu však spontánne schádzajú na um presne zafixované hexametre z Ovídia či nebodaj Homéra, ktoré si prípadne začne aj polohlasne odriekavať... Si autorom niekoľkých literárnovedných publikácií. Na čo sa jednotlivé tituly zameriavajú a ktorý z nich máš najradšej? - Ak ma k tomu priamo vyzývaš, prosím, môžem tieto tituly v konkrétnosti uviesť: Morfológia poézie v recepcii (1997), Pragmatika básnického tvaru (2000), Výrazové tendencie súčasnej slovenskej lyriky (2001). Uvedené tituly, ktoré sa zameriavajú na tvarové a recepčno-interpretačné osobitosti básnických textov v rámci domácej poézie, však sotva mohol mimo našej školy vôbec niekto vidieť (okrem konkrétnych prípadov, keď daktorý z nich dostal niekto priamo odo mňa). Všetky vydala Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, no po vyjdení natrvalo a nedostupne zapadli v nejakom temnom sklade „univerzitnej knižnice“ na povestnej Javorovej ulici ďaleko na periférii mesta. Taký je totiž bežný postup v rámci tejto inštitúcie: univerzita vymedzí prostriedky na publikovanie knižných titulov, ktoré potom aj vydá, a vzápätí s mimoriadnou dôslednosťou zamedzí, doslova bojkotuje ich distribúciu, celý náklad musí zostať uskladnený, akoby utajený, knihy sa nesmú dostať do obehu, je prísne zakázané dať ich do predaja do ktoréhokoľvek kníhkupectva. Netvrdím, že sa to vzťahuje na knižné práce vydávané na UKF vôbec – mnohé z nich napríklad dostať v internej školskej predajni – platí to však v prípade Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie, pracoviska s najväčšou publikačnou činnosťou v rámci školy. (A možno sa to netýka napríklad ani publikácií o literárnej tvorbe Rudolfa Schustera, ktorými je nitrianska univerzita tiež povestná – s ktorými však pracovisko, na ktorom pôsobím, Ústav literárnej a umeleckej komunikácie, dôrazne podotýkam, nemá nič spoločné. Rovnako dôrazne však zároveň pripomínam, že tým rozhodne nechcem paušalisticky a dehonestujúco spochybňovať odborné renomé autorov podieľajúcich sa na tomto projekte, viem, že sú medzi nimi osobnosti literárnej vedy, ako napríklad profesor Peter Liba, ktorého si ako literárneho vedca a zvlášť aj ako pedagóga nesmierne vážim). Na túto anomáliu (keď totiž inštitúcia, ktorá financuje vydávanie kníh, súčasne sama sabotuje ich distribúciu, vlastne ich faktické publikovanie) jednoznačne doplácajú moji kolegovia z uvedeného pracoviska, ktorí sú autormi viacerých zaujímavých titulov. Taký je totiž osud vedeckých publikácií Ľubomíra Plesníka, Júliusa Fujaka, Renáty Beličovej, Tibora Žilku, Evy Kapsovej, napokon i nateraz poslednej, v roku 1995 vydanej knihy Františka Miku, i ďalších. Preto som bez rozpakov využil takto ponúknutú príležitosť na propagáciu knižných prác z „našej dielne“. Aby som však načatý zoznam ukončil, musím ešte spomenúť svoju najčerstvejšiu monografiu Ján Ondruš. Vyšla začiatkom februára tohto roku vo vydavateľstve Kalligram, čo ma, pravda, mimoriadne potešilo. Na druhej strane zasa: keď som zistil, že sú v nej textové, nielen jazykové, triviálne gramatické, resp. preklepové, ale i vyslovene formálno-technické chyby v takom rozsahu, pri akom je už takmer problémom sústrediť sa na vlastný obsah, mal som zároveň aj pocit fiaska. Celkom nepochopiteľné sú pre mňa chyby, ktoré sa ešte v definitívnej verzii textu, ktorú mi jazyková korektorka poslala na kontrolný náhľad, nevyskytovali; hotová, už vydaná kniha sa nimi však – ako sa hovorí – len tak hemží. Ako, kedy, prostredníctvom koho sa tam potom dostali, keď tam pôvodne ani neboli? Ak to nie je tajomstvo, aká je tvoja stratégia sprístupňovania literatúry študentom? - Tak teraz si zaťal naozaj „do živého“, táto téma je pre mňa obzvlášť prekérna. Všetky moje stratégie zatiaľ žalostne zlyhali z najrozličnejších príčin – nie je to žiadne tajomstvo, veď za približne desaťročné obdobie sú to už desiatky, ba i stovky študentov, ktorí mali so mnou do činenia, čiže priamych svedkov tohto sústavného zlyhávania na celej čiare. Otázka mala skôr znieť: „ak to nie je tajomstvo, aká je tvoja stratégia udržania sa v pozícii pedagóga už po desiaty rok?“ A to je skutočná záhada aj pre mňa samého. Literárny teoretik, kritik a pedagóg Zoltán Rédey sa narodil v roku 1968 v Nových Zámkoch. Na Pedagogickej fakulte v Nitre študoval a úspešne absolvoval slovenčinu a výtvarnú výchovu. Od roku 1995 je zamestnancom Ústavu literárnej a umeleckej komunikácie pri FF UKF v Nitre. Recenzie a štúdie o súčasnej slovenskej poézii publikuje v zborníkoch a popredných literárnych časopisoch. Dosiaľ vydal štyri knižné tituly, najnovšie rozsiahlu monografiu o diele básnika Jána Ondruša, ktorá vyšla v edícii Váhy vydavateľstva Kalligram. Autor sa živí čítaním