Občianske nepokoje na Slovensku

Posledné udalosti na východe Slovenska nastolili viaceré otázky, ktoré sa už nedajú stiahnuť späť. Sklamala vláda. Rabovanie obchodov a zjednávanie poriadku vojenskou silou je tým posledným, čo si môže civilizovaná spoločnosť dovoliť. Vydávať takúto situáciu za normál, za niečo, čo sa prihodí, pripomína tie najsmutnejšie kapitoly z našej politickej kultúry. Iste, kde sa rabuje, musí zasiahnuť sila. Ale myslieť si, že to je asi aj všetko, čo sa dá o tom povedať, je trestuhodné zjednodušenie. Repertoár reakcií, ktoré ponúkla naša politická garnitúra, to len potvrdzuje. Premiérov príbeh o kriminálnikoch a porušovaní zákona zožal masovú a nechcenú publicitu. Žiaľ, prevažne v zahraničných médiách. Prezidentov angažmán v prospech spolurodákov komentoval Finencial Times jednoduchou otázkou: Prečo až teraz? Rómsky problém sa skrátka na Slovensku dlhodobo podcenil. Vo svojej poslednej správe o ňom hovoril ako o časovanej bombe aj Jan Marius Viersma. Formálne hovorila o tom istom aj dnešná vláda, ktorá sa zaviazala ešte pred vstupom do únie (úspešne) riešiť rómsku otázku. Reč bola aj o politickej zodpovednosti. Mal ju vybaviť Kaníkov poukaz na štyridsať rokov socializmu s ťahom na ľudovú múdrosť: na hrubé vrece hrubá záplata. Nevybavil, pretože medzitým tu bolo štrnásť rokov transformácie spoločnosti, ktorá tvrdo zasiahla práve túto komunitu. Čo si budeme nahovárať, aj podľa štúdie Svetovej banky bola nezamestnanosť nízkokvalifikovanej pracovnej sily zo začiatku 90. rokov hlavným zdrojom chudoby rómskej populácie. Privatizáciou dopravy štát iba posilnil jej nízku mobilitu. Ak k tomu pridáme prudký nárast počtu ľudí v osadách, pred ktorého devastujúcimi účinkami varovala sociologička Zuzana Kusá, je sa nad čím zamyslieť. Začnime filozofiou navrhovanej reformy. Jej dôraz na aktivizujúci prístup predpokladá metafyzickú „maličkosť“: stav plnej zamestnanosti na Slovensku. Kto sa usiluje, nech pracuje. Ale čo ak sa v regiónoch s tridsaťpercentnou nezamestnanosťou nijaká práca nenájde? Pri takmer stopercentnej nezamestnanosti v osadách, šíriacom sa analfabetizme možno filozofiu aritmetickej rovnosti šancí pre rómskych spoluobčanov označiť v lepšom prípade za ignorantstvo, v horšom za diskrimináciu. Minister Kaník sa v jednej veci nemýli. Práca nemá svoju ekonomickú, ale aj vysokú sociálnu hodnotu. Integruje alebo vylučuje ľudí v spoločnosti. Dobre, nech sa stane zázrak a starostovia zoženú 1500- korunové džoby (!) pre všetkých, ktorí chcú pracovať. Dohodnime sa, že prežijú. Predstavujem si deti takto zarábajúcich ľudí, pretože sú to ony, kto tu bude ďalej žiť. Pýtam sa, či po posledných reformách niekto uverí tomu, že s nimi vážne počítame aj do budúcnosti. Naozaj sú ponúkané verejnoprospešné práce tou možnosťou, ktorá vytrhne ľudí z osád a vráti nazad k návykom civilizovanej spoločnosti? Začnime konečne hovoriť o vzdelávaní, hygiene, či celoštátne organizovanej ľudskej misii. Pretože bez štátu to tentoraz nepôjde. Nie, nejde mi o nostalgiu, paternalizmus, ale o domácu mentálnu črtu: mantinelizmus. Práve ten je dnes spolu s technokratickým zjednodušovaním postavený rómskymi nepokojmi do vážnej otázky.