Historický výskum komunistickej éry – potreba či módny trend?

Vývoj historiografie z hľadiska vyhľadávania výskumných tém bol a je determinovaný prinajmenšom dvoma faktormi: Na jednej strane sú to vnútorné potreby a podmienky vednej disciplíny, ku ktorým patrí najmä prístupnosť a spracovanosť adekvátnych archívnych fondov. Na druhej strane a vari ešte výraznejšie ovplyvňuje tematickú orientáciu historikov tzv. spoločenská objednávka, ktorá je však ľahko zneužiteľná.
Počet zobrazení: 2098
18-m.JPG

Jan Pešek a kolektív: Aktéri jednej éry na Slovensku 1948 až 1945. Vydavateľstvo Michala Vaška 2003, 389 strán, 360 Sk Jiří Pernes: Dějiny Československa očima Dikobrazu 1945 až 1990. Barrister & Principal 2003, 230 strán, 299 Kč Michal Barnovský: Prvá vlna destalinizácie a Slovensko 1953 až 1957. Prius 2002, 183 strán, 165 Kč Juraj Marušiak: Slovenská literatúra a moc v druhej polovici päťdesiatych rokov. Prius 2001, 185 strán Francois. Furet: Minulosť jednej ilúzie. Esej o idei komunizmu v 20. storočí. Agora 2000, 638 strán, 580 Sk Vývoj historiografie z hľadiska vyhľadávania výskumných tém bol a je determinovaný prinajmenšom dvoma faktormi: Na jednej strane sú to vnútorné potreby a podmienky vednej disciplíny, ku ktorým patrí najmä prístupnosť a spracovanosť adekvátnych archívnych fondov. Na druhej strane a vari ešte výraznejšie ovplyvňuje tematickú orientáciu historikov tzv. spoločenská objednávka, ktorá je však ľahko zneužiteľná. Za spoločenskú potrebu sa totiž často vydávala účelová objednávka, príkaz alebo priamo diktát aktuálnej politickej moci. Tá totiž vždy od dejepiscov požaduje v prvom rade potvrdenie svojej historickej legitimity, čo sa skrýva pod eufemizmy ako historické poučenia, služba národu, štátu, viere, pracujúcemu ľudu atď. Napriek tejto skeptickej poznámke však „spoločenská objednávka“ adresovaná historiografii je legitímna, oprávnená, stimulujúca a pre historikov nesporne aj lákavá. Obyčajne prichádza po výrazných štátoprávnych či politických zmenách, ale aj pri aktuálnych spoločenských udalostiach, resp. pri rôznych jubileách a výročiach. S tým majú dejepisci bohaté skúsenosti – v dobrom i v horšom zmysle slova. Od deväťdesiatych rokov minulého storočia, po páde totalitného komunistického režimu na Slovensku a v Európe vôbec, sa spoločenská objednávka vcelku logicky sústreďuje na racionálne objasnenie 41-ročného obdobia komunistického režimu na Slovensku, resp. v Československu. Hlad po objektívnej historickej rekonštrukcii daného obdobia pramení nielen zo snahy spoločnosti vyrovnať sa s udalosťami, ktoré poznačili milióny ľudských osudov a rezonujú stále v ich vedomí, ale aj z faktu, že komunistická totalita bola jej oficiálnou propagandou, no aj najrôznejšími vedeckými i nevedeckými kanálmi, opisovaná neobjektívne, účelovo skreslene, teda falošne. Jednostranné interpretácie vytvorili predpoklady, aby občan netrpezlivo očakával od historikov, že vyslovia tú okrídlenú vetu: Všetko bolo inak! Slovenská historiografia a politológia sa tieto očakávania snaží už takmer 15 rokov raz viac, inokedy menej úspešne saturovať. Svedčí o tom publikovanie množstva slovenských i zahraničných odborných dejepisných i politologických prác, zaoberajúcich sa fenoménom komunistickej ideológie, komunistického štátu i komunistického násilia, ktoré vyústilo do masových zločinov. Doteraz vydané historické monografie, štúdie a články – rozličného žánru i nerovnakej odbornej kvality- majú zatiaľ hlavne materiálový charakter, sústreďujú sa na podanie základnej, neselektovanej faktografie, na racionálny opis udalostí a osobností skúmaného obdobia. Pravdaže, autorov lákajú predovšetkým citlivé a pre čitateľa nesporne príťažlivé „atraktívne“ témy: represie režimu a ich obete, cirkevná politika komunistického štátu, ľudské osudy jeho protagonistov, i jeho odporcov, neúspešné pokusy o reformu či „demokratizáciu“ totalitného režimu – nech už mali podobu „socializmu s ľudskou tvárou“ alebo revolty spisovateľov, študentov, cirkví atď. Filozoficko-historická syntéza dejín komunitického režimu na Slovensku doteraz absentuje. Práve preto treba oceniť preklad knihy Fr. Fureta Minulosť jednej ilúzie. Esej o idei komunizmu v 20. storočí. Autor v nej skúma v celoeurópskom dejinnom kontexte fenomén komunizmu. Permanentne ho komparuje s druhou totalitnou ideológiu 20. storočia – s fašizmom (nacizmom), a prichádza k záveru, že oba systémy sa síce mocensky a ideologicky potierali, ale boli si v mnohom až nápadne podobné a navyše si – nechtiac! – navzájom pomáhali. Nacizmus so svojim militantným antiboľševizmom vyúsťujúcim do bezohľadnej vyhladzovacej vojny proti ZSSR v konečnom dôsledku pomohol komunistickému systému, lebo posilnil ilúzie o jeho reformovateľnosti smerom k demokratizmu a liberalizmu. To malo, okrem iného, za následok rozšírenie komunistickej ideológie a vzápätí diktátorského sovietskeho systému do krajín strednej a juhovýchodnej Európy. Furet svojimi úvahami čitateľa znepokojuje a provokuje k premýšľaniu, k sebareflexii. Kladie nám naliehavé otázky: Ako mohli také bezohľadné ideológie rozpútať toľko nádejí a toľko vášní? Prečo s týmito ideológiami bezprostredne spojené politické systémy, najmä komunizmus, mali napriek všetkým tragickým udalostiam a skúsenostiam takú podporu alebo aspoň sympatie nielen u amorfného davu, ale aj v neprehliadnuteľnom počte európskych intelektuálov? Furet nedáva na tieto otázky priamu odpoveď, iba stroho konštatuje: „Kto chcel vedieť, ten vedieť mohol. Problém je v tom, že to chcelo len málo ľudí.“ Spomedzi množstva slovenskej historiografickej produkcie chcem najprv upozorniť na dve prínosné diela, ktoré sa zaoberajú obdobím, keď sa komunistický systém v Československu a vlastne v celom „socialistickom tábore“ dostáva do prvej vážnej krízy. Ide o monografiu M. Barnovského Prvá vlna destalinizácie a Slovensko 1953 – 1957 a o knihu J. Marušiaka Slovenská literatúra a moc v druhej polovici päťdesiatych rokov. Hoci obe práce majú materiálový charakter, ich autori sa neuspokojili iba s popisnou rekonštrukciou skúmaných udalostí, ale hľadajú a nachádzajú ich príčiny, súvislosti a dôsledky. Prekročili rankeovskú otázku „ako to vlastne bolo“ a čitateľovi približujú udalosti z aspektu otázky „prečo tak vlastne bolo“. Barnovský sleduje proces nedôslednej, pokryteckej a iba verbálnej „destalinizácie“, rámcovanej tromi udalosťami: Stalinovou smrťou, 20. zjazdom KSSZ a nástupom neostalinizmu po maďarskej revolúcii na jeseň 1956, a to vo všetkých rovinách verejného života (politickej, ideologickej, ekonomickej i kultúrnej). Marušiak si vymedzil svoju výskumnú tému užšie: rekonštruuje pozadie a priebeh dramatických vzťahov medzi „revoltujúcou“ slovenskou inteligenciou (najmä spisovateľmi) a vládnou mocou. Obaja bádatelia sa nedali zlákať lacnou popularitou témy a jej povrchným, zjednodušujúcim výkladom, ale na základe relevantných archívnych či iných prameňov hlboko prenikajú do problematiky politických, ideologických, organizačných a čiastočne aj psychologických štruktúr totalitnej moci. To isté sa týka aj presvedčivého a čitateľsky príťažlivého autorského prieniku do myslenia a konania súdobých opozičných kruhov. Opozičné pohyby boli tvrdo potlačené prostredníctvom vykonštruovaných súdnych procesov, osvedčených „kádrových opatrení“ vyhrážok, ale aj strachu, oportunizmu i materiálneho korumpovania „neposlušných a ideovo kolísajúcich súdruhov“ či iných verbálnych opozičníkov. Napriek tomu monolit totalitného režimu dostal v tom už prvé vážnejšie trhliny. Významným a pozitívnym posunom v súčasnej interpretácii jednotlivých etáp komunistického režimu na Slovensku je skutočnosť, že sa tieto dejiny deanonymizujú, zapĺňajú sa živými ľuďmi prechádzajúcimi prirodzenými politickými i osobnostnými zmenami. Netreba vari ani dodávať, že „poľudštenie“ vždy prehlbuje plastickosť historického obrazu a navyše sa stáva veľmi príťažlivým aj pre potenciálneho čitateľa. Ten mal totiž v tomto smere dlhodobý pôst a zmätok spôsobený umelými ideologickými kritériami, vedúcimi k vyľudneniu moderných dejín. Osobnosti sa v nich objavovali iba na labilných piedestáloch legendarizovanej nedotknuteľnosti alebo boli démonizované a zavrhnuté do ničoty zabudnutia. Tento únavný a nudný stereotyp sa úspešne pokúša preklenúť publikácia Aktéri jednej éry na Slovensku 1948 – 1945, s výstižným podtitulom: Personifikácia politického vývoja. Kolektív autorov pod editorským vedením J. Peška tu verejnosti ponúkol 100 portrétov osobností z oficiálneho slovenského politického a verejného života v období komunistického režimu. Prirodzene, názory na kritériá výberu do knihy zaradených osôb môžu byť rozdielne, ale autorom treba pripísať k dobru ich priekopnícku prácu – tak z hľadiska vlastného impozantného projektu, ako aj z aspektu obsahovej náplne jednotlivých portrétov. Autori v nich nepodávajú iba suchý, nezáživný výpočet faktov z politického života svojich „hrdinov“, ale prostredníctvom niekoľkých detailných udalostí či postrehov sa často pokúšajú priblížiť aj ich individuálny, a preto „neopakovateľný“ osobný profil. Čitateľ bude za tento prístup vďačný. Veď poznávanie dejín je najpríťažlivejšie práve cez profily ľudí, ktorí boli ich aktívnymi účastníkmi. Na záver ešte jedna poznámka: Historik pri výskume aj tých najzávažnejších tém efektívne používa aj netradičné či menej exploatované pramene. Práve cez tie môže vierohodne rekonštruovať a dôvernejšie priblížiť tzv. malé dejiny štátu, národa, spoločnosti i bežného občana. Pozoruhodným príkladom takejto metódy je kniha českého autora J. Pernesa Dějiny Československa očima Dikobrazu 1945 – 1990. Možno, že práve takýto, u nás doteraz dosť zanedbávaný či podceňovaný žáner historickej literatúry sa stane jedným z najefektívnejších prostriedkov poznávania komunistickej minulosti. Treba mať na to však patričnú invenciu a odvahu prekonávať zaužívané stereotypy. Autor je historik

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984