Ad: Daniel Šmihula: Štyri cesty (Slovo 6/2004)
V článku Daniela Šmihulu, ktorého intelektuálne kvality a znalosti si vážim, je niekoľko faktických tvrdení alebo interpretácií, ktoré sa mi zdajú nepresné, prípadne predstavujú len jednu z možných interpretácií. Bez nároku na vlastnú neomylnosť sa ich pokúsim rozobrať. Autor píše, že „Centrá technologického a ekonomického rozvoja sa presunuli do USA a Japonska“. V istom zmysle to je nepochybne pravda, ale Európa stále je jedným z centier technologického a ekonomického rozvoja. Dokonca Fínsko v niektorých aspektoch technologického rozvoja predbehlo USA. A nech to znie akokoľvek čudne, nie USA, ale Nemecko ku koncu druhej svetovej vojny vyrábalo zbrane budúcnosti – od prvého bojového prúdového lietadla až po rakety. Podľa autora „koloniálne mocnosti nechceli plne rozvinúť potenciál kolónií“. Aj to je pravda, ale tiež je pravda, že niektoré kolónie sa stali – či už napriek vôli, alebo so súhlasom materských krajín – rozvinutejšími ako samotné materské krajiny. Ich výpočet môžeme začať USA, pokračovať Austráliou, Kanadou, Juhoafrickou republikou, Hongkongom, atď. Istý čas medzi najbohatšie krajiny sveta patrila aj Argentína. Autor tiež podľa môjho názoru nepoukázal dostatočne jasne na dva dôležité aspekty európskych integračných procesov. V prvom rade, povojnová európska integrácia mala ako hlavný cieľ zabránenie ďalšej vojny medzi Francúzskom a Nemeckom, resp. v západnej časti kontinentu. V záujme dosiahnutia tohto cieľa sa vytvárali rôzne inštitucionálne formy. Bolo to NATO, ktoré samozrejme v prvom rade predstavovalo obranný štít proti ZSSR a jeho satelitom, ale bolo to aj Európske spoločenstvo uhlia a ocele. Uhlie a oceľ boli totiž dva hlavné a nevyhnutné zdroje na vedenie vojny. Nakoniec, veď Nemci vyrábali počas druhej svetovej vojny z uhlia aj benzín. Kontrola produkcie ocele a uhlia predstavovala účiný nástroj na zabránenie utajeného zbrojenia. Po druhé, po páde komunizmu sa uvoľnili globalizačné toky, ktoré zase spätne urýchlili ekonomické a politické aspekty regionálnej európskej integrácie. Čiže ak to trochu zjednoduším, ak spočiatku motorom európskej integrácie bola snaha o mierové spolužitie, v súčasnosti to je snaha o ekonomickú prosperitu v globálnej konkurencii a tiež snaha o udržanie si politického vplyvu. Zaznamenávame aj určité snahy o obnovu vojenskej sily Európy ako kontinentu, keďže už ani jeden európsky štát nie je schopný čeliť regionálnym veľmociam, prípadne samostatne viesť vojnu mimo Európy (čo vlastne znamená neschopnosť viesť vojnu vôbec). Dokonca ani Veľká Británia by nevyhrala pred dvoma desaťročiami vo vojne s Argentínou bez informácií zo špionážnych satelitov USA. Našťastie, v ostatnom období ide o vojenské operácie typu „peacekeping“, resp. „peacemaking“. Autor je politológ
Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s textami uverejnenými v tejto rubrike
