Reklama
Reklama

Prečo nie som liberál

Byť liberálom je teraz veľmi moderné. O svojich liberálnych postojoch či liberálnych hodnotách dnes dokonca hovoria aj mnohí konzervatívci a sociálni demokrati, takže by sa mohlo zdať, že tu vzniká akýsi pozoruhodný ideologický konsenzus. V skutočnosti sme svedkami masívneho skresľovania tohto pojmu, ktorý sa tak v súčasnosti nestáva prázdnym, ale preplneným. Pritom jeho časté používanie evidentne mätie celú verejnosť.
Počet zobrazení: 1102
10_karikatura-m.jpg

Byť liberálom je teraz veľmi moderné. O svojich liberálnych postojoch či liberálnych hodnotách dnes dokonca hovoria aj mnohí konzervatívci a sociálni demokrati, takže by sa mohlo zdať, že tu vzniká akýsi pozoruhodný ideologický konsenzus. V skutočnosti sme svedkami masívneho skresľovania tohto pojmu, ktorý sa tak v súčasnosti nestáva prázdnym, ale preplneným. Pritom jeho časté používanie evidentne mätie celú verejnosť. Najmä niektorí slovenskí ľavičiari vysvetľujú sebaidentifikáciu s liberalizmom svojou oddanosťou ideálom slobody, rovnosti a bratstva. Takáto definícia je nekompetentná (alebo falošná) prinajmenšom z dvoch dôvodov. 1) Pojem liberalizmus pochádza zo španielskych Kortesov, kde sa objavil na začiatku 19. storočia ako výraz, ktorým sa označovala vernosť myšlienkam Veľkej francúzskej revolúcie – teda princípom, ktoré liberalizmus prinajmenšom od čias Jeremyho Benthama verejne zatracuje. 2) Liberalizmus sa stavia proti svojvôli vlády, ale nie proti svojvôli trhu. F. A. Hayek napríklad otvorene priznáva, že by neváhal obetovať spravodlivosť, ak by viedla k obmedzovaniu individuálnej slobody. A jeden z jeho prvých žiakov F. Machlup dokonca zostavil „katalóg slobôd“ redukujúci ľudské práva bez príslušného racionálneho zdôvodnenia na tie, ktoré uznával on. Liberalizmus vo svojej podstate vytvoril plán na zbavenie sa zodpovednosti za porazených, ktorým spoločnosť nič nedlhuje. Predovšetkým však nezvládol pluralizmus. Ponechal rôznorodosť v jej chaotickom stave. Nie náhodou sa liberalizmus spája s najväčším úpadkom mravných hodnôt v dejinách. Liberáli prehliadajú spoločné projekty a ciele, ktoré by z občanov urobili čosi viac ako sebecké indivíduá. Súčasné spoločenské diskusie preto pozostávajú z nekonečných a neriešiteľných konfliktov. Ak aj máte vlastnú mienku, vo vnútri tohto systému na nej veľmi nezáleží, lebo celá organizácia je založená na tom, že názory sa neberú príliš vážne. Vaše názory sú hodené na trh, kde sa mení ich váha. Aj falošní priatelia slobody a mravnosti sú tu oceňovaní rovnakým spôsobom. Závažnosť kritiky sa tak banalizuje. Diskusia sa stáva divadlom, ktoré angažuje protikladné strany, aby neutralizovalo význam ich postoja. Vaša argumentácia je potom nevyhnutne emotívna, vyjadrujúca výlučne osobné preferencie a stranícke cítenie. Súperiace skupiny nemajú nijaké spoločné morálne normy, neexistuje nijaký spôsob, ako spravodlivo rozriešiť ich debaty. Každý používa slová dobro, zlo, slušnosť, dokonca aj spravodlivosť len na zakrytie svojich záujmov. Morálny pluralizmus je priveľmi sebauspokojivý a nepresný spôsob, ako sa vyrovnať s našou nepríjemnou situáciou. Ak nemáme nijaké všeobecné, neosobné normy, strácame schopnosť rozlišovať manipulatívne sociálne vzťahy od nemanipulatívnych. Tvrdenia vyplývajúce z vôle a moci sú zamaskované ako racionálne argumenty. „Ja“ súčasného človeka je súborom otvorených možností bez akéhokoľvek nevyhnutného sociálneho obsahu a akejkoľvek nevyhnutnej sociálnej identity. Moderný človek je preto beznádejne zmietaný, dezorientovaný, bez kompasu, bez stanoveného cieľa. Sme osamotení aj preto, lebo naše úsudky sú len osobné a svojvoľné. Liberalizmus uvoľnil zväzky medzi občanmi zasvätené spoločnému hľadaniu dobra a neposkytol za ne žiadnu náhradu. Nemáme nijaké pochopenie, tobôž oddanosť voči sume cností, ktoré by dávali zmysel a smer nášmu životu a robili z nášho politického zriadenia spoločnosť morálky. Práve táto strata zábran sa podpísala pod fenomenálny úspech neoliberálnej chamtivosti, ktorý staval na neprekonaných pudoch. Liberalizmus skonštruoval novú morálku, ktorá má slúžiť starým inštinktom. Znovunastolil pravidlá správania, ktoré ovládali primitívneho človeka. Potom si však treba klásť otázku, či táto nová mravnosť prosperity a konzumu nie je iba starou nemravnosťou, ktorú naši predkovia poznali v podobe zlatého teľaťa. Dnešní liberáli majú tendenciu zamieňať si demokraciu s liberalizmom. Tento silno ideologický postoj nárokujúci si na monopol pravdy je vo svojej podstate totalitárny. Uznáva jedinú verziu slobody, presadzujúcu stabilitu ako opak zmeny. Demokraciu však netvorí iba súbor občianskych a politických práv, ktoré sa stali triumfom liberálnej éry. Demokracia závisí aj od sociálnych a environmentálnych práv, ktoré liberalizmus spochybňuje. Liberalizmus a demokracia nie sú totožné pojmy. Prvý sa týka rozsahu moci, druhý toho, kto tú moc má. V praxi sa vyskytuje podstatne viac autoritatívnych režimov vybudovaných na báze ekonomického liberalizmu, ako liberálnych demokracií. Liberalizmus, ktorý vlastnú vládu automaticky označuje za demokratickú, nechce vidieť, že byrokracia je nositeľkou antidemokratických tendencií bez ohľadu na to, komu slúži. Je potrebné uvedomiť si, že liberalizmus nie je nijakou univerzálnou či neutrálnou hodnotovou sústavou. Je len dominantnou ideológiou. V skutočnosti sú rozdiely medzi liberálnym a komunistickým systémom oveľa menšie, než ako nám ich predstavovali propagandisti antikomunizmu a antiamerikanizmu. Je preto nanajvýš nepresvedčivé, ak teoretici liberalizmu vyhlasujú ekonomickú slobodu za nevyhnutnú podmienku dosiahnutia politickej slobody. Hlásatelia tejto vulgárnej lži by mali vysvetliť, ako súvisí sloboda podnikania so slobodou slova alebo demokratickou vládou ľudu. V skutočnosti je zrejmé, že ak sú ostatné slobody odvodené od slobody podnikania, ekonomickým nárokom na prístup k informáciám alebo vstup do politiky vyhovujú iba bohatí jednotlivci. Otvorene sa k tomu hlási Hayek, ktorý argumentuje, že život a zdravie môžu byť zachované len pri vynaložení značných materiálnych prostriedkov. Tento názor však neberie do úvahy, že najvyššie ciele ľudských bytostí nikdy nie sú ekonomické a že teda záruky ľudských práv nemôžu byť obmedzené ekonomickými faktormi. Chápať peniaze ako nástroj slobody znamená limitovať ju. Vo všeobecnom meradle: považovať kapitalizmus za dostatočnú podmienku na dosiahnutie slobody je hrubým ignorovaním stavu, v akom sa nachádzalo Rusko a Japonsko pred prvou svetovou vojnou alebo fašistické štáty. Tento nezmysel má svoje korene v populárnej liberálnej ilúzii, ktorú v politickom myslení pozorujeme od Émerica Crucého cez Immanuela Kanta až po Miltona Friedmana a ktorá tvrdí, že slobodný obchod zabraňuje vzniku vojen. V skutočnosti počet vojen výrazne stúpa práve v období zvyšujúceho sa konkurenčného boja na svetovom trhu. Liberáli nikdy nevynikali zásadovosťou. Už Masarykovi to na nich prekáža. Sú to radikáli slov, ale aj majstri kapitulácií. V čase národných kríz vždy zlyhali. So svojou bezhraničnou otvorenosťou voči budúcnosti sa stali matricou každej diktatúry, ako o tom vypovedajú aj naše dejiny. S liberálmi je možné vstúpiť len do vopred prehratých bitiek. Oni totiž nepochopili, že nestačí zmeniť politické inštitúcie, vydávať predtým zakázané knihy a otvoriť kanály, ktorými začne prúdiť konzumný brak, sex a drogy, na ktoré túžobne čakajú deti v póze bojovníkov za slobodu. To, čo sa tu za posledných štrnásť rokov udialo, vyzeralo spočiatku ako demokratické hnutie, ale v skutočnosti išlo skôr o neodôvodnenú vieru, že koniec byrokratickej diktatúry nám zabezpečí konzumná spoločnosť – teda opäť úloha, na ktorej komunisti tak žalostne zlyhali. Západ nás nepriťahoval svojimi duchovnými hodnotami, ale faktom, že vízia komunizmu ako spotrebného raja bola skompromitovaná. Priznať si to sa zdá oveľa zložitejšie, ako sme si mysleli: ľudí láka životný štýl konzumu – nie ideológia slobody, možnosť cestovať – nie ušľachtilá obhajoba ľudských práv, obchod s pornokazetami – nie hodnoty humanizmu. Okrem toho demokracia neodstraňuje hospodárske problémy, robí ich iba viditeľnejšími. A liberálny ideál slobodnej trhovej súťaže existuje len medzi dievčatkami, ktoré si robia z piesku koláčiky. Inak treba byť trochu slabomyseľný, aby človek prehliadol nadnárodné korporácie, gigantické aglomerácie hospodárskej moci, pre ktoré je voľná súťaž rovnako smiešnou predstavou ako pre ortodoxných marxistov. Liberálne chápanie neobmedzených práv sa stalo najväčším bezprávím. O výsledkoch podnikania nerozhoduje poctivosť a práca, ale prefíkanosť a násilie. Štedrosť sa nahrádza vedomým sebectvom. Liberalizmus umožnil, aby sa súkromné vlastníctvo zvrhlo na nesmierne obohacovanie jednotlivcov na úkor celej spoločnosti. V takomto prostredí je sloboda nevyhnutne obmedzená, lebo výber cieľovej hodnoty prebieha medzi nerovnými účastníkmi, ktorí sa líšia nielen ekonomickou silou, ale aj informáciami, sociálnym postavením či blízkosťou k politickej moci. Sloboda voľby je tak vážne narušená. Ten, kto túto skutočnosť neberie do úvahy, fakticky tvrdí, že človek má slobodu voľby medzi zdravím a chorobou, medzi vzdelanosťou a negramotnosťou, medzi čistým životným prostredím a ekologickou kalamitou – ale takto alternatívy hodnôt kultúrneho života predsa nevyzerajú. Demokracia predstavuje pre liberálov iba normatívny kultúrny koncept. Liberalizmus vytvára prostredie, v ktorom je morálka viac metaforou ako skutočnosťou. Svojím mravným relativizmom vytvára predpoklady na presadenie sily a úspechu nad právom a spravodlivosťou. Nie je východiskom, ale dôsledkom našich problémov. Je preto paradoxné, že sa k nemu vraciame práve po páde totalitárnych režimov, ktorých vznik bol bezprostrednou reakciou na jeho zlyhanie. Autor nie je liberál

Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s textami uverejnenými v tejto rubrike

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama