Reklama
Reklama

Kuchynské štúdie

Doktorandka Ústavu slovenskej literatúry SAV Jana Pácalová vybrala z textov, ktoré vznikli za posledné tri roky na cestách medzi troma slovenskými mestami, päťdesiatjeden básní. Debutová zbierka v príjemnej lososovej farbe a šikovnom formáte nesie rousseauovský názov Citová výchova.
Počet zobrazení: 681
16_recenzia-m.jpg

Doktorandka Ústavu slovenskej literatúry SAV Jana Pácalová vybrala z textov, ktoré vznikli za posledné tri roky na cestách medzi troma slovenskými mestami, päťdesiatjeden básní. Debutová zbierka v príjemnej lososovej farbe a šikovnom formáte nesie rousseauovský názov Citová výchova. Prvá časť má upresňujúci názov Lekcie citovej výchovy (v záverečnom obsahu obohatený o predložku – Lekcie z citovej výchovy –, vzniká tak dojem, akoby bola reč o školskom predmete) a prináša logickú otázku: kto lekcie udeľuje? Životná prax i Pácalovej básne – sledujúce tie tmavšie a deziluzívnejšie zákutia ľudských duší a medziľudských vzťahov – dosvedčujú, že niet takej (kantorskej / kantovskej) pozície či autority, ktorá by sa úlohy mohla ujať. Lekcie citovej výchovy si udeľujeme sami. Sami sebe i sebe navzájom. Lyrická protagonistka volí prvú možnosť. Poučená a inšpirovaná rozprávkou, ktorej sa venuje v dizertácii, i ďalšími žánrami ľudovej slovesnosti (balada, rečňovanka, vypočítavanka), ktoré sa rozhodla aktualizovať, balansuje medzi strážayovskými obyčajnými vecami na stole v kuchyni (mäso, koláč, mak, no najmä významovo stále znova – a úspešne! – nasycovaná činnosť mletia, varenia a pitia kávy, veštenia z jej zvyškov) a válkovskými dotykmi (prst, dlaň, ruka) a vlnami nesenými chladne iskrivou obraznosťou. Rozprávková forma a rekvizity sú narúšané banálne sa uzavierajúcimi kruhmi aktuálnych životných problémov. Od dieťaťa, ktoré plače „neprispôsobené výmene lona“, až po starenu, ktorá sa skláňa nad jeho kolískou „v paralelnom stretnutí so sebou“. V celej zbierke výchova – označenie zámerného racionálneho konania, metód, cieľov – prevláda nad citmi. Zvlášť, keď základnou situáciou subjektu je samota (ďalej bolesť, prázdnota, rozpad, chlad), uchopovaná s odstupom a nezaujatosťou. Protagonistka vychováva samu seba pokusmi a omylmi. Za žiadnu cenu nechce pripustiť jemnosť a dôvernosť, neustále sa priznáva k neautenticite a póze. Žiali nad svojou konformnosťou. V „hre na zánik“ roní len „fiktívne slzy“. Azda aj preto je poetka presvedčivejšia v žánri, ktorý roky pestuje Tomáš Janovic, v smutných anekdotách (Márna lásky snaha; Večer v sprche...). V podaní Jany Pácalovej sú neraz väčšmi chladné ako smutné. Ako uliata jej padne aj forma úsečných glos (Keď dieťa zaspáva...) a výstižných momentiek. Má zmysel pre silnú pointu, iba občas jej uletí (zmení sa na úlet, ako na str. 33). Z cyklu všedných trápení akoby nebolo prijateľnej cesty von. Záblesky východísk sú zriedkavé. Azda len inštrukcia, ako uplatniť zásady emocionálnej inteligencie v najdôležitejšom vzťahu: „povedať mám ťa rád / znamená pod vlastnou strechou / objať konečne aj seba“ – v básni Domček postavený na piesku. Čím väčšiu masu textu má čitateľ za chrbtom, tým väčšmi je domček podomieľaný prívalmi rozličných tekutín a najpríznačnejšou kuchynskou prácou je vykosťovanie (prípadne „vyzliekanie sa z objatia až po žily“). Evidentnou stratégiou mladej autorky je uvedomovaná a obnažovaná (niekedy aj ako z núdze cnosť) presila slov, textov a tradície („panna zázračnica“, „orol vták“) nad vecami vlastného srdca. To sa markantne odhaľuje v básňach o troskotaní manželstva, kde chýbajúcu skúsenosť nahrádza hrou s frazémami: „to plače žena / nad rozliatym manželstvom“. Rozkladanie a atomizovanie bežných činností a nenápadných javov v najčistejšej podobe prezentuje báseň-kuchynská štúdia Opäť ukazovákom načúva ušku. Rozvinutím tejto metódy je celá druhá časť zbierky, pomenovaná Syntax. Syntax je náukou, slovom o spojeniach slov. Jana Pácalová robí vetný rozbor inak, ako ju to učili v škole. Jej vlastnými slovami napísané: „starostlivo rozkladám mýtus o láske / hrou na cudzie nahé telo“. Artikulovať znamená článkovať, aby sme počuli (videli), ale aj spájať, aby sme rozumeli. Fragmentarizácia by mala byť v nepriamej úmere k rozbiehavosti, inak sa nite potrhajú a tvar rozplynie. Tomuto riziku sa autorka rozhodla postaviť čelom, o výsledku nech rozhodne láskavý čitateľ. Hoci v poslednej desatine knižky hrkoce primnohými slovami, autorka má potenciál, ktorý stojí za rozvíjanie a brúsenie. Čakáme na druhú zbierku. Autor je redaktor Literárnej reakcie Slovenskeho rozhlasu (Jana Pácalová: Citová výchova. Vydavateľstvo Drewo a srd, Bratislava 2003, 139 Sk, 88 strán)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama