Reklama
Reklama

Môžeme si dovoliť investorov?

Každá podkapitalizovaná ekonomika má svoje pochopiteľné problémy. Málo sa zamestnáva, málo sa výhodne požičiava, málo sa investuje do ekonomiky, málo sa vracia naspäť do verejných služieb. Verejný rozpočet má málo na investície a redistribúciu. A tak chýbajú prostriedky na vzdelanie, sociálne služby a zdravotníctvo.
Počet zobrazení: 2650

Každá podkapitalizovaná ekonomika má svoje pochopiteľné problémy. Málo sa zamestnáva, málo sa výhodne požičiava, málo sa investuje do ekonomiky, málo sa vracia naspäť do verejných služieb. Verejný rozpočet má málo na investície a redistribúciu. A tak chýbajú prostriedky na vzdelanie, sociálne služby a zdravotníctvo. Svojbytný subsystém, ktorý sme v mnohých črtách z obdobia nedostatkov zdedili, rieši defekty korupciou, úplatkárstvom a inými prostriedkami, ktoré s rovnosťou šancí nesúvisia. Aj napriek mediálnemu vplyvu tých, čo rozhodnutia o verejných výdavkoch robia, však takéto parametre ľudia cítia a stávajú sa cynickými. Z toho je okrem iného aj tá povestná blbá nálada, ktorá rozhodne neprispieva k väčšej motivácii. Skrátka, naoko začarovaný kruh. Druhá Dzurindova vláda, očistená od „brzdiacich mechanizmov“, sa rozhodla začarovaný kruh prelomiť a nájsť riešenie ako. Povedala si: „poďme znížiť dane z príjmov, aby k nám prišli investori, výpadky zo štátneho rozpočtu zakryjeme zvýšením DPH a iných spotrebných daní a poplatkov“, a keď ani to nemalo stačiť na pokrytie štandardov, ktoré tu doteraz boli a mali sa ešte zlepšovať, s argumentom, že na to nemáme, začala rekodifikovať. Lenže ani tak sa začarovný kruh neotvoril, lebo sa nevyriešila podkapitalizácia ekonomiky. Investori len pre nízke dane neprídu, to už mohol pochopiť hocikto, kto pozoruje ako Švédsko, Fínsko či Francúzsko z vysokými daňami a rozvinutým sociálnym systémom investorov priťahujú bez ohľadu na úroveň daňovej sadzby. Slovensko teda robí aktívny lov na investorov. Čo však od nich očakávame? Dane? Tie asi nie. Investor sa vždy zariadi tak, aby maximum išlo von do materskej firmy. Asi len imidž a zamestnanosť. Volkswagen, Peugeot, Hyudai/Kia, či dokonca košický Rover môžu dať Slovensku imidž automobilovej dielne, no obávam sa, že vývoj a produkcia s vysokou pridanou hodnotou sa robia niekde inde. Zamestnanosť? Je pravda, že jedna automobilová fabrika na seba naviaže mnoho iných subdodávateľských služieb. Celé regióny budú adaptovať svoju výrobu a služby. Ale! Veľmi málo sa rozpráva o tom, čo dotiahnutie takého investora stojí štátnu kasu. Zaujímalo by ma, koľko miliónov korún stojí vyrobenie jedného pracovného miesta. A to všetko na úkor ostatných obyvateľov danej krajiny. Už sa nebude chváliť vysokými platmi len bratislavská, ale i trnavská a možno aj žilinská fabrika. Ale znovu na úkor iných, často vo väčšej núdzi. Štát dáva peniaze veľkým firmám bez akejkoľvek požiadavky lojality voči hostiteľskej krajine a nepýta iné garancie ako zamestnanosť? Naopak, dáva záruky, že podmienky kontraktu zostanú tajné napriek tomu, že občania majú vedieť, koľko v skutočnosti zadotovali tú alebo onú fabriku. Nehovoriac o tom, aký je automobilový priemysel cyklický. Mamutie fabriky, ktoré budú vyrábať autá, nemajú problém prispôsobiť svoje tempo svetovému predaju. Čo však so zamestnancami, dotovanými zamestnancami, ktorí tempo svojej nevyhnutnej spotreby ťažko prispôsobia svetovým výkyvom automobilového trhu. Myslí na to všadeprítomný markíz a minister hospodárstva?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama