Vinní alebo nevinní?

V jednej z najzložitejších a najdlhších káuz v histórii československej justície (znásilnenie a brutálna vražda mladej študentky medicíny Ľudmily Cervanovej spred 27 rokov) padlo v uplynulých dňoch ďalšie súdne rozhodnutie. Po desiatkach hodín obnoveného verejného pojednávania senát Krajského súdu v Bratislave uznal, tak ako v septembri 1982, šesticu obžalovaných Nitranov za vinných.
Počet zobrazení: 3102
5_karikatura-m.jpg

V jednej z najzložitejších a najdlhších káuz v histórii československej justície (znásilnenie a brutálna vražda mladej študentky medicíny Ľudmily Cervanovej spred 27 rokov) padlo v uplynulých dňoch ďalšie súdne rozhodnutie. Po desiatkach hodín obnoveného verejného pojednávania senát Krajského súdu v Bratislave uznal, tak ako v septembri 1982, šesticu obžalovaných Nitranov za vinných. Uložil im však podstatne nižšie tresty, od troch do trinástich rokov. Hádam ani jeden súdny verdikt nevyvolal takú diskusiu v spoločnosti, búrlivé emócie a nerozdelil verejnosť na dva tábory ako prvostupňový odsudzujúci rozsudok krajského súdu v kauze Cervanová. Nie tak zhurta, pán Šebej Verejné súdne procesy nielen na Slovensku, ale i v mnohých demokraciách sú predmetom diskusie, či už laickej, alebo odbornej, pričom však platí niekoľko pravidiel. Na Slovensku sa, žiaľ, stáva, že nielen účastníci sporu, ale najmä politici, predstavitelia vlády zaútočia na rozhodnutie súdu, čím spochybnia podstatu právneho štátu a občianskej spoločnosti ako takej. Proces s obžalovanými v kauze Cervanovej nebol výnimkou. V slušnej spoločnosti platí zásada, že sa komentuje a rozoberá v prvom rade už právoplatné súdne rozhodnutie. Keďže sa zúčastnené strany (prokurátor nespokojný s nízkymi trestami a obžalovaní presvedčení o svojej nevinne) odvolali na Najvyšší súd SR, je priemerne vzdelanému občanovi jasné, že prípad sa nekončí. Zvykne sa rozoberať z právneho hľadiska napríklad odôvodnenie rozsudku. V prípade precedensu podrobne a zrozumiteľne občanom vysvetliť, čo vlastne súdny verdikt v praxi znamená. Jedným z pilierov právneho demokratického štátu je rešpektovanie rozhodnutí nezávislých súdov. Emotívne spochybňovať súdne verdikty je cesta do chaosu a zatratenia. Priam zimomriavky mi behali po tele, keď som mal možnosť počúvať slobodný názor exposlanca a psychológa Františka Šebeja, ktorý sa podľa vlastných slov prípadom zaoberá už roky a je presvedčený o nevine mužov z Nitry. Šebej má pravdu, že história československého súdnictva je poznačená mnohými škandalóznymi procesmi s nevinnými ľuďmi. Akiste išlo o ohavné procesy z 50. rokov s mníškami, duchovnými, odbojármi zo západného frontu a rôznymi nepriateľmi socializmu, ktoré sa odohrávali plne v réžii totalitného štátu. Žiaľ, patrím medzi novinárov, ktorí sledujú proces iba od druhého, viac ako päťročného obdobia – od 21. februára 1997 do februára 2002. V tomto období bola vec pridelená Štefanovi Gašparovičovi a v krátkych medziobdobiach aj štyrom novým sudcom. Čo je však zaujímavé, pána Šebeja, hoci jeho knihy o karate dobre poznám, som na pojednávaniach až do vyhlásenia rozsudku 20. januára 2004 ani raz nestretol. Pýtal som sa viacerých starších sudcov, právnikov, príslušníkov väzenskej stráže, ktorí sú skutočnými pamätníkmi prípadu s pôvodne siedmimi obžalovanými, vtedy mladými mužmi, či videli niekedy pána Šebeja na pojednávaniach, prípadne či publikoval v samizdatoch počas totality a poukazoval na podľa neho obludný proces s nevinnými. Dostal som len samé záporné odpovede. Do Justičného paláca na Cervanovú sa počas dvadsiatich ôsmich dní pojednávania, ktoré sa začalo 9. júna 1982, nedostali dokonca ani všetci príbuzní obžalovaných. Iste, dá sa namietať, že išlo o zinscenovaný proces ŠtB a Šebej ako starý skúsený profík mal podrobné informácie priamo od obhajcov obžalovaných. Hádam neexistuje advokát, ktorý by „potopil“ svojho klienta tým, že ho bez jeho vedomia označí za zločinca. Obžalovaní môžu podľa trestného práva pred súdom dokonca i klamať. Informácie iba z jednej strany sú zvyčajne nevyvážené. Je možné, že v časoch totality sa informácie z prostredia prokuratúry podávali neobjektívne, ale dnes žijeme v demokracii. Škoda, že Šebej neozrejmil verejnosti fakty o úlohe dnešného českého ombudsmana Otakara Motejla, na ktorého sa odvoláva. V marci 1990 podal sťažnosť vtedajší federálny prokurátor, ktorým sa nestal nik iný ako jeden z obhajcov v kauze Cervanová. Dnes jeho štafetu prevzal jeho syn. Najvyšší súd ČSFR, ktorému iba náhodou predsedal Motejl, ju akceptoval, rozsudok zrušil a Krajskému súdu v Bratislave nariadil, aby vec znovu prerokoval a rozhodol, samozrejme, že mená týchto pánov na žiadosti a rozsudku nenájdeme. To by bola príliš silná káva. Lepšou témou je podsúvať do podvedomia verejnosti pocit zmanipulovania procesu. Nie je známe, či sa Šebej pozná s jedným z vyšetrovateľov zavlečenia prezidentovho syna do Rakúska, s Lamačkom. Ten, rovnako ako iní vyšetrovatelia, odmietol tvrdenia obžalovaných o psychickom a fyzickom nátlaku. Pán Šebej má mnoho vedomostí ako pamätník. Mohol by vysvetliť to základné – motív vtedajších vyšetrovateľov. Prečo by si niekto náhodne vyhliadol sedem mladých mužov, vzdelaných, inteligentných, ktorí sa neprotivili režimu, pričom niektorí z nich boli deťmi komunistov, a obvinil ich z takej ohavnosti, akou bola a je vražda a znásilnenie nevinnej študentky? Veď polícia vedela len o zmiznutí mladej dievčiny, ktorá sa ponáhľala na nočný vlak, a následne ju našli zavraždenú v jazierku. Prečo komplikovať tento príbeh, ktorý svojou zamotanosťou inšpiroval už i filmárov. Stačilo predsa obviniť dvoch, prípadne troch mužov, ktorí sa priznali. Môžeme namietať, že pod nátlakom. Výpoveď, ktorú prehrali pred vyhlásením rozsudku, kde jeden z obžalovaných pokojným hlasom opisuje celý flám od cesty z Nitry, popíjania vína, zábavy v Mlynskej doline až po zatiahnutie mladej peknej študentky do auta, znásilnenie a opitie, naháňa zimomriavky. Rovnako ako opis ďalších udalostí: vyhrážky poníženej ženy, že ich udá, „strašenie“ obete v jazierku, keď jej ponárali hlavu do vody. A čo je hlavné, obžalovaný sa celý čas stavia do polohy človeka, ktorý nesúhlasí s násilím, veď on sa snažil neborku dokonca oživovať, ale to oni sú tí zlí. A o tom bolo prvé hlavné pojednávanie na krajskom súde. Mnohí si pamätajú na to, keď jeden z obžalovaných hodil škatuľku cigariet do predsedu senátu, ktorý mal vysoký kredit i za čias totality. To sa v novodobej histórii slovenského súdnictva netalo. Možno Šebej vie presne, ktorý z obžalovaných sa snažil zvaliť väčšinu viny na iného. Netreba zabudnúť, že nie všetci sa priznali. Paradoxy Zaujímavé je, že svedkovia, ktorí svedčili v neprospech obžalovaných, tvrdia, že ich nikto nenútil. Naopak svedkovia, ktorí vypovedajú v prospech obžalovaných, mali byť pod nátlakom. Prečo ich všemocná ŠtB nedonútila zmeniť výpoveď alebo rovno nezlikvidovala? Je pravda, že pri prvom procese sa nedostali okrem iných k slovu dve sestry z Francúzska, čo bol závažný nedostatok. Nevycestovanie na proces im však neodporučili predstavitelia z Francúzska. Priniesli denník, problém nastal, keď pridelili k dátumu nesprávny deň. V kópii denníka boli rukou dopisované poznámky. Svedkyne prišli do kontaktu s jedným z príbuzných obžalovaných. Rovnako mnoho ďalších svedkov z radov priateľov, známych a príbuzných. Zaujímavý bol postoj obžalovaných k novinárom. Pokiaľ im to hralo do scenára, bolo všetko v poriadku, neskôr však došlo k ostrým slovám, najmä po tom, čo sa podarilo vypátrať matku nebohej Cervanovej. Tá vyvrátila fámy o tom, že jej manžel bol vysoký hodnostár ŠtB a komunista. Rovnako padla rozprávka o tom, že otec nebohej bol v arabskom svete zapletený do ťažkého zločinu a vražda jeho dcéry bola vlastne akousi odplatou. To pán Šebej asi nemusel počúvať. Naopak v čisto teoretických hypotézach sa črtá iný scenár. Polícia mohla poznať páchateľov už krátko po čine. Nitrianska komunistická loby však zaúradovala. Pri vyšetrovaní sa vypracuje vždy viac verzií, a tak sa čakalo možno na upokojenie verejnej mienky. Keď sa však údajne príbuzní obete obrátili na vtedajšieho prezidenta Husáka a prípad sa dostal opäť na verejnosť, prišli špecialisti z Prahy a klbko sa rozmotalo. Toto je však iba moja osobná hypotéza okolností vyšetrovania. Právo na spravodlivý proces a výkon trestu Žiaľ, jedno je isté, väzenstvo pred novembrovými zmenami v roku 1989 pripomínalo skôr geto, kde platili zákony džungle. Leopoldov patril medzi najťažšie žaláre a práve tu sa ocitli viacerí z obžalovaných. Na celách sa tlačilo niekoľko desiatok väzňov odsúdených za rôzne závažné trestné činy. Vyskytli sa prípady, keď sa na cele našiel na smrť dobitý človek, prípadne podozrivá samovražda. Z histórie je známe, že podmienky, v ktorých väzni pracovali, pripomínali skôr koncentračný tábor ako miesto, kde má dôjsť k náprave odsúdeného. Každý trestanec má právo na dôstojné odpykanie svojho trestu. Rovnako podmienky väzby pred odsúdením neboli v súlade s ľudskými právami. Traduje sa, že obvinených bežne nezákonne odpočúvali. Informácie slúžili vyšetrovateľom ako ďalšie vodidlo. Ťažko dnes niekto prizná, že si je istý vinnou obžalovaných práve pre nezákonne získané informácie. Smutné je, že na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave museli obžalovaní čakať viac ako trinásť rokov. Preto im právom patrí náhrada nemajetkovej ujmy – po 300 a v jednom prípade 500 tisíc korún, ktorú im priznal v novembri minulého roka Ústavný súd SR za porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a na prejednanie veci v primeranej lehote. To však nič nemení na poslednom priebehu súdneho procesu na Krajskom súde v Bratislave, ktorý bol verejný a zákonný. Prvostupňový výrok o vinne vyriekol po viac ako 27 rokoch od spáchania zločinu nezávislý súd. Bolo by slušné rozhodnutie súdu rešpektovať rovnako ako prezumpciu nevinny a počkať si na možno konečný verdikt Najvyššieho súdu SR. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO Redakcia týždenníka SLOVO sa nemusí stotožňovať s uverejnenými príspevkami

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984