Otázka a odpoveď
Počúvať a počuť iného, vôľa rozumieť otázke a odpovedi, sa už tradične pokladajú za výkon rozumu. Toho rozumu, ktorým sa podľa mnohých vyznačujú civilizačné dejiny Západu. Spomenul som si na to počas prednášky známeho medievalistu, profesora Honnefeldera počas jeho návštevy v Bratislave. Aula ako aula, platilo aj v jezuitskom kolégiu. Nie viac ako dvadsať (prevažne aj počas diskusie) mlčky sediacich poslucháčov si vypočulo výklad o diele stredovekého teológa a učenca Alberta Veľkého. Bonnský filozof hovoril okrem iného o jeho význame pre vznik modernej univerzity. Jej základom sa stala nová perspektíva zdôvodňovania poznania: pojmy a argumenty ľudského rozumu. Nahradili staršiu perspektívu vedenia, založenú na bezprostrednosti poznania Božieho zjavenia, teda tej schopnosti človeka, ktorá si nárokuje uvidieť svet z pozície Božského rozumu. Iste, zjednodušujem a robím to preto, aby som upozornil na iné zjednodušenia. Ak je východiskom univerzitnej tradície schopnosť vzájomne počúvať otázky a odpovede, potom je vzájomné rešpektovanie sa rozumných bytostí základom európskej kultúry. Reč bola totiž aj o bazálnom práve jednotlivca na dôstojný život na pozadí vývoja genetiky. Prečo o tom hovorím? Predminulý týždeň sa stretli v Mníchove „religiózne nenadaný“ filozof Jürgen Habermas a katolícky hodnostár, kardinál Jozef Ratzinger. Témou nečakaného stretnutia osvietenského rozumu s dogmatickou vierou, dvoch (kedysi) znepriatelených tradícií, bolo ohrozenie „predpolitických základov demokracie“. Čím? Liberálnou eugenikou. Shopping in the genetic supermaket, právo konzumenta (rodiča) na „nákup“ genetických vlastností svojho potomstva naráža na hranice modernej civilizácie. Sloboda intervencií genetiky do života budúcich generácií spochybňuje liberálnosť demokracie – vzájomné uznanie práva na sebaurčenie života slobodných indivíduí. Samozrejmosť libertínskeho pohľadu na vec, totiž, že eugenické rozhodnutia o genetických vlastnostiach detí sa majú diať nezávisle od štátnej moci, tu teda naráža na limity. Áno, to, o čo tu ide, je právo. Systém práva, ktorý by zoči-voči liberálnej eugenike mal fungovať nezávisle od trhu – v závislosti od štátnej moci. Vláda práva a právo silnejšieho (povedzme na nákup lepšieho potomstva) skrátka nie sú o tom istom. Existujú však aj iné príbehy. Prednedávnom ma upozornil známy na jeden z nich. Znova išlo o zmysel dejín Západu. Opäť sa zopakoval príbeh o silných mužoch činu, čosi medzi Jamesom Bondom a kovbojom z krajiny Mallboro. Nechýbalo ani najdôležitejšie memento stručnej úvahy: poučenie, že dejiny robia silní (jednotlivci). Akože ináč, nezávisle alebo v opozícii k štátu. Autori domácich moralistických výkonov, tvorcovia neokonzervatívnych príbehov o osamotených mužoch Západu radi zjednodušujú. Sú súčasťou ďalších zjednodušení našej postkomunistickej kultúry. Stotožnenie slobody s ľubovôľou, sociálnej spravodlivosti s triednou otázkou, či záujmov štátu s komunizmom sa tak stáva svedectvom bezmocnosti domáceho intelektu – na úkor praktického rozumu.
