Ad: M. Huba: Svet podľa Kazdu (č. 50/2003)
Mikuláš Huba publikoval recenziu môjho textu – kapitola Životné prostredie – v publikácii Slovensko na ceste do neznáma, ktorú na sklonku minulého roka vydal renomovaný Inštitút pre verejné otázky (IVO). Odhliadnuc od tých častí recenzie, v ktorých sa autor uchyľuje k emotívnej a nie vecnej argumentácii, považujem za potrebné reagovať na niektoré faktické poznámky. Autor vidí nejasnosť vo formulácii: „Ochrana životného prostredia ako štátom riadený proces je možná len v spoločnostiach s dostatočne vysokou životnou úrovňou, ktorá umožňuje, aby rozsah ľudských aktivít nebrzdil každodenný boj o prežitie.“ Miera štátom manažovanej ochrany životného prostredia preukázateľne súvisí s úrovňou hospodárskej vyspelosti krajiny. Vzniká ako „vedľajší produkt“ ekonomického rastu, pretože v jeho dôsledku stúpa i príjmová zložka štátneho rozpočtu, z ktorého čerpá rezort životného prostredia. Okrem toho, ochrana životného prostredia ako štátom riadený proces neexpandovala v časoch hospodárskej krízy ani v ére prudkého vedecko-technického rozvoja, v ktorých životné prostredie trpelo výraznejšie než v súčasnosti. Tento proces začal silnieť najmä v postindustriálnej spoločnosti v úlohe akéhosi nadstavbového odvetvia. Autor si všimol rozpornosť môjho výroku, že „k neodmysliteľným pozitívnym opatreniam patria aj ekonomické nástroje environmentálnej politiky vo forme platieb a daní za znečisťovanie životného prostredia alebo daňových úľav, napríklad za používania progresívnych ekologických technológií“. Výrok vznikol výraznou úpravou mnou poskytnutej pôvodnej verzie zo strany redaktora. Tá v rozsiahlom odseku hovorila o environmentálnej legislatíve, ktorá „prispela najmä k úprave vzťahov medzi poškodzovateľmi životného prostredia a ich externalitami“. Zmenený výklad v inak výbornej práci redaktora som v tomto prípade, žiaľ, nepostrehol. Ako však vyplýva zo zvyšných tvrdení v texte (čo M. Huba opäť postrehol), špeciálne environmentálne dane, mimosúdne pokuty a iné poplatky v ochrane ŽP definujem ako väčšinovo neefektívne a na splnenie ich účelu kontraproduktívne. Autor by rád videl konkrétny príklad v tvrdení, že „... prevažne prírodný charakter krajiny stavia Slovensko do pozície lídra transformujúcich sa krajín v mnohých environmentálnych ukazovateľoch“. Takých indikátorov je mnoho: napríklad podiel výmery lesa (ako výrazného „stabilizátora“ ŽP), objem „kontaminačných“ vstupov v poľnohospodárstve (najmä hnojenia a pesticídov, ktoré znečisťujú pôdy a vody), či podiel priemyselnej výroby, ktorý je prirodzeným a nevyhnutným znečisťovateľom všetkých zložiek ŽP. Vo všetkých uvedených ukazovateľoch sme v úplnom popredí transformujúcich sa krajín – najmä v zmysle Visegrádskej štvorky, ako je rekapitulované v závere. Zvyšok recenzentových poznámok spočíva v oponovaní mojich tvrdení, teda v prezentácii jeho názorovej koncepcie ochrany životného prostredia. Zásadná odlišnosť s „mojím“ konceptom vytvára klasickú deliacu čiaru skrz celé spektrum politických ideí. Vízia životného prostredia prezentovaná v kapitole sa snaží opierať o tie východiská ochrany ŽP, v ktorých centrom ľudského úsilia nie je živočích či rastlina, ale kresťanský Boh a človek. Práve preto sa text opiera o štandardné práce, ktoré rozpracovávajú ideu ochrany ŽP z pozície konzervativizmu, ale i klasického liberalizmu a libertarianizmu. Tieto prúdy sú zaraďované do pravého politického spektra a ich spoločným znakom v environmentálnej politike je obhajoba princípov osobnej slobody a zodpovednosti, slobody trhu, vlastníckych práv a obmedzenej úlohy štátu. Hoci miera slobody odlišuje i mnohé pravicové prúdy navzájom, vyčleňuje sa predovšetkým voči väčšine ľavicových koncepcií. Publikácia bola koncipovaná ako dielo s prognostickými ambíciami. Mikuláš Huba spochybnil moje právo prognostika na prikladanie inej dôležitosti rôznym javom v životnom prostredí, na odlišné vnímanie súvislostí v mnohých negatívnych environmentálnych skutočnostiach. Neuviedol však, v čom sa názorová koncepcia kapitoly vychyľuje od štandardného hodnotového pozadia, z ktorého vychádzam, alebo v čom sa neopiera o reálne fakty (s výnimkou jediného sporného). Každý názor vychádza zo subjektívneho videnia súvislostí medzi viacerými objektívnymi faktmi. Podobne subjektívne vidí M. Huba súvislosti v problematike globálnych ekologických problémov, v názore na extrémistické environmentálne tendencie či švajčiarsku environmentálnu politiku priamo v jeho recenzii – a nepovažuje to za problém. Neviem, do akej miery sa v záplave ironických poznámok a invektív M. Hubu premietol fakt, že na rozdiel od iných publikácií IVO tentoraz k autorskej spolupráci nebol prizvaný. Vecnej diskusii to však veľmi nesvedčí. Autor je spolupracovník Konzervatívneho inštitútu M. R. Štefánika
