Vytrácajúce sa politikum

Sme svedkami vládnej krízy. Ani prvej, ani poslednej. V niečom však predsa je nová – v povedomí verejnosti stráca zaujímavosť a dôležitosť. Svoj podiel má na tom bezmedzná viera, že sme za vodou, že sa už katastrofy konať nebudú a každý kotrmelec miestnych politikov stlmí európsky či transatlantický integračný airbag. Prispieva k tomu i zahmlenosť celého konfliktu – začal sa Dzurindovou a teraz pokračuje o nič zrozumiteľnejšou Šimkovou skupinkou. Energiu uberajú sporu aj ochabujúce preferenčné svaly jej smutného hrdinu, SDKÚ. No marginálnosť vládnej krízy je aj prejavom vytrácajúcej sa politiky zo spoločnosti. Politiky ako spôsobu hľadania, tvorby a realizácie programov. Pred nudnou a rozmazanou kulisou vládnej krízy vynikne zmena spôsobu správy tejto krajiny. Rozhodnutia prestávajú prijímať politici, ktorí by pre ne získavali mandát a niesli za ne zodpovednosť, a preberajú ich manažéri. Je to výraz odporu k politike ideologickej, ale zároveň kríza politiky liberálnej. Stelesnením nového štýlu je minister financií, nie náhodou jediný, s kým spojil premiér svoje politické bytie a nebytie. Minister, ktorý keď chce, zabudne na povinné tance okolo štátneho rozpočtu a kedykoľvek nájde v kase tu miliardy pre zahraničného investora, tu stovky miliónov pre reformy, čo sa mu páčia. On rozhoduje o tom, na čo máme a na čo nie, čo bude a čo nie; cielene mení charakter štátu bez toho, aby na takýto ďalekosiahly krok mal voľbami daný mandát. Už to nie sú politici, ktorí určujú priority, ale vôľa či nevôľa tohto úradníka - manažéra (a rozhodne nie liberála, veď ako ľahko zabudne napríklad na verejný prístup k informáciám, keď mu prekáža v manažérskom rozmachu). Je stelesnením absurdnej moci, ktorú vládni politici dobrovoľne prenechali niekomu, kto by mal len zabezpečovať ich rozhodnutia. Krajinu vložili do rúk manažéra, do ktorého obzoru sa ťažko vmestí kvalita života, kultúra či vzdelanie, teda niečo, čo sa nedá premeniť na červené či čierne čísla. Spoliehajú sa na ministra, ktorý ešte i reorganizáciu vlastného úradu zveril poradenskej firme. Koho trápi, že riadenie vecí verejných manažérskym spôsobom ľahko môže viesť k strate ich verejného charakteru? Manažérske videnie má svoj obzor, priority a možnosti, riadiť štát ako firmu sa jednoducho nedá. U nás je to však tak. Niekde manažérsky vedú vojnu, my budeme krajinu. Do nového myslenia zapadá i návrh SDKÚ poslať na politický post do Bruselu coca-colového eurokomisára. Má to byť len výsledok eufórie z objavu novej manažérskej podoby politiky alebo aj kuriózny integračný vklad snaživého príslušníka novej Európy? Vládna kríza stráca zaujímavosť. Aj keby mala viesť k zásadnému preskupeniu síl, aké by asi mohlo byť? Víťazom sotva bude opotrebovane pôsobiaci Vladimír Mečiar. Skôr ambiciózny Robert Fico. A keď si rozmeníme na drobné, čo nám on ponúka, nebude to o nič lepšie: jeho tvár a sľuby, dobre predané mediálnymi expertmi, môžu vyhrať voľby a o zvyšok sa majú postarať – manažéri, poradcovia a poradcovia na výber poradcov (a to možno ani nie vždy noví). Čo iné sa dá čakať od človeka, ktorý je obklopený manažérmi s minimálnou skúsenosťou so správou vecí verejných.