Reklama
Reklama

Evanjelium podľa Eduarda Ch.

Eduard Chmelár je rozhnevaný človek. Jeho nedávno vydaná kniha Svet nie je na predaj je balvanom vrhnutým do stojatých myšlienkových vôd slovenskej inteligencie, ktorej panujúca časť len prežúva vypáchnuté poučky západných ideológov. V Chmelárovom priam starozákonnom hneve nie je uchránená ani jediná modla panujúceho svetonázoru.
Počet zobrazení: 877
28-m.jpg

Eduard Chmelár je rozhnevaný človek. Jeho nedávno vydaná kniha Svet nie je na predaj je balvanom vrhnutým do stojatých myšlienkových vôd slovenskej inteligencie, ktorej panujúca časť len prežúva vypáchnuté poučky západných ideológov. V Chmelárovom priam starozákonnom hneve nie je uchránená ani jediná modla panujúceho svetonázoru. Namiesto sebauspokojených fráz o „demokracii“, „modernizácii“ a „západnej civilizácií“, ktorými nás kŕmia masmédiá, sa jeho dielo hemží tvrdými slovami o neoaristokracii, diktatúre, manipulácii, totalite neoliberalizmu, ba o fašizme. Na slovenské pomery predstavuje Svet nie je na predaj jedinečný počin. Je totiž prvým plodom svetového myšlienkového antikapitalistického prúdu, ktorý vypučal z domácej pôdy. Žiaľ, to z neho ešte nerobí dokonalé dielo. Podstata našej krízy Prvá časť Sveta sa zaoberá skúmaním telesnej stavby dnešnej spoločnosti. Autor si pritom zobral na pomoc ani nie tak chirurgický skalpel ako skôr sekáčik na mäso. Už tu sa prejavuje prvé veľké mínus knihy. V svätom rozhorčení nad stavom sveta sa Chmelár priveľmi ponáhľa, než aby sa zdržiaval nejakými argumentmi. Ani tým niekoľkým, ktoré predsa vyklíčili, nedopraje dosť času, aby sa aj naplno rozvinuli. S hlbokými otázkami je hotový raz-dva, všetko je jasné ako facka, namiesto starostlivo vystavaných logických úvah sa ozýva len dunenie monumentálnych tvrdení: „Podstatné je skonštatovať, že režim, ktorý sa dnes presadzuje v globálnom meradle, nesmeruje k väčšej slobode, ale k väčšiemu útlaku, že svojím zámerom je zdokonalením najstrašnejších diktatúr 20. storočia zodpovedajúcim technickej vyspelosti súčasnej doby.“ (str. 5) „Spojené štáty nie sú démonickým neobmedzeným vládcom tejto planéty. Stali sa len represívnou zložkou neosobnej moci, ktorá ovláda aj ich.“ (str. 53) atď. Súvisí to možno trochu aj s nonšalantným spôsobom, s akým autor narába s cudzími zdrojmi. Hoci kniha má poznámkový aparát hodný vedeckej práce, predsa len sa Chmelárovi akosi prihodilo, že celé pasáže i konkrétne formulácie sú viac-menej doslovne prebraté z prác iných autorov často bez udania zdroja. Kniha v tomto bode nie je ani tak pôvodným skúmaním reality ako skôr slovenskou popularizáciou názorov Chomského (Manufacturing Consent), Georgeovej (A Short History of Neoliberalism), Hardta (a Negriho, ktorého autor nespomína vôbec – Empire), Bourdieuho (The Essence of Neoliberalism) a zrejme aj ďalších mysliteľov. Pôvodný nie je dokonca ani len samotný názov knihy; Náš svet nie je na predaj (Our World Is Not For Sale) je známe alterglobalistické heslo – čo autor v texte tiež nespomína. No zo starostlivo vyargumentovaných diel iných sa v jeho knihe ocitajú v podstate iba stručné súhrny. Oceniť na druhej strane treba, ako smelo používa Chmelár pri kritike globálnej reality pojmy ako kapitalizmus či marxizmus. V slovenskom kontexte je skutočne ojedinelé, keď intelektuál nepodľahne zákazom „liberálnej“ myšlienkovej polície a pomenúva to, čo má pred očami, pravým menom. Politika na smetisko dejín? Alterglobalistické (nie antiglobalistické, ako zavádzajúco nálepkujú médiá) hnutie samo zaujíma v Chmelárovej knihe ústredné miesto. Je bodom, v ktorom práca prechádza od kritiky existujúceho stavu k pozitívnej alternatíve. Kapitola o „dejinách odporu“ opisuje doterajší vývoj hnutia v priamom protiklade k „oficiálnej“ politike (vrátane „oficiálnej ľavice“, ktorú autor trefne označuje za virtuálnu). Neschopnosť parlamentnej politiky bojovať proti tomu zotročeniu ľudskej duše, ktoré autor popísal v prvej časti práce, sa stáva jednou z ústredných tém knihy. Chmelár zbežne preletí zrakom parlamentné divadlo a potom znechutene odvracia zrak. Tadiaľto podľa neho cesta nevedie. Politika – rozumej parlamentná, stranícka – sa stala iba nedôležitým príveskom na napuchnutom tele globálnej diktatúry. Ten, kto sa chce pokúsiť o blahodarný prevrat činnosťou cez politiku, sa v skutočnosti dal zlákať do pasce; súkolie ho zomelie a namiesto spoločenskej zmeny vznikne len nový prisluhovač systému (ako sa to podľa Chmelára stalo sociálnym demokratom i zeleným). Chmelárov vlastný návod má dvojakú povahu: odpoveďou je jednak vnútorný prerod človeka a jednak vytvorenie spoločenskej štruktúry, ktorá by tomuto vnútornému prerodu zodpovedala – štruktúry „zduchovnenej“, „posvätnej“. Marx je (už zase raz) mŕtvy Prinajmenšom od tohto okamihu by malo byť aj najväčšiemu zaslepencovi jasné, že Chmelár nie je marxista. Tvrdo síce útočí na kapitalizmus, zvlášť v jeho globalizovanej, neoliberálnej podobe, no jeho kritika sa neorientuje ani na jednu z klasických marxistických tém – vykorisťovanie, zbedačovanie, ba ani odcudzenie. Ak možno jeho atak zhrnúť do niekoľkých slov, potom ho najväčšmi ťažia predovšetkým vyparenie moci z demokratickej politiky a manipulácia ľudského vedomia – teda javy, ktoré sú z hľadiska marxizmu iba príznakmi hlbšej systémovej krízy. Podobne nevidí Chmelár ani dejiny marxistickými okuliarmi. Namiesto výrobných síl či spoločenských tried sú hýbateľmi histórie preňho veľké osobnosti – veľké náboženské osobnosti – ako Ježiš, Mohamed či Budha. Z takéhoto bezproblémového návratu k aristokratickému výkladu histórie človeku vstávajú vlasy dupkom; drvivá väčšina svetových historikov takéto „uctievanie hrdinov“, „dejiny veľkých mužov“, už dávno opustila. Otázka vzťahov náboženstva a marxizmu je v Chmelárovej knihe kapitolou samou osebe (viac-menej doslova), kapitolou plnou ostrých a jedovatých útokov nielen na marxizmus, ale na Marxa osobne. Žiaľ, práve tu sa ukazuje, ako málo Chmelár terč svojej kritiky v skutočnosti pozná: „Marx dogmatizoval myšlienku triedneho boja a povýšil ho na hlavný prostriedok dobytia politickej moci. Zredukoval podstatu dejín na ekonomické ciele a ignoroval mravný rozmer socializmu. Tým sa zo socialistického hnutia postupne začali vytrácať také dôležité činitele dejinného pohybu ako nadšenie, oddanosť a obeť.“ (str. 122) Že to takto chápe priemerný Slovák, ktorý pod socializmom rozumie donovembrový režim a Marxa pozná nanajvýš z paškvilu známeho ako „vedecký komunizmus“, sa dá pochopiť. Že si to dovolí napísať autor diela, ktoré má vedecké ambície, sa dá ospravedlniť už menej. Chmelár si nielenže pletie mysliteľa Marxa s politickým pragmatikom Leninom, ale oboch ešte navyše chápe skrz Stalinov neskutočný „marxizmus-leninizmus“. Nečudujem sa, že je mu z tohto instantného guláša zle; čudujem sa však, že ho to neprinútilo pozorne preskúmať, či sa táto brečka naozaj skladá z prísad, ktorými sa vystatuje na obale. Ľudia zvláštneho razenia? No nech je, ako chce, je fakt, že Marx sa väčšinu života nezaoberal témou, ktorú Miroslav Kusý kedysi nazval „osobnou filozofiou“, teda, zhruba povedané, otázkou „Ako žiť?“. A práve tá je motiváciou Chmelárovho náboženského exkurzu i najoriginálnejšej, ťažiskovej časti knihy. V kapitole o „teológii socializmu a environmentalizmu“ sa autor snaží nájsť čo najviac styčných bodov medzi učením svetových náboženstiev a oboma spomenutými ideológiami (pričom socializmus chápe pochopiteľne nie ako režim sovietskeho typu, ale ako živé hnutie solidarity a sociálnej spravodlivosti). Najsilnejšie pasáže knihy sú tie, kde Chmelár prechádza k jadru vlastnej výpovede o „univerzálnej etike prežitia“. Autor sa tu menej ponáhľa a menej žongluje s tvrdeniami, ako je to v kritickej časti, a je to len dobre. Pokúša sa tu prispieť k tvorbe akéhosi „sekulárneho náboženstva“, žitého mravného kompasu, ktorý by vniesol duchovno do každodenného života. Táto časť knihy je však priveľmi bohatá na myšlienky, aby sa dala zhrnúť niekoľkými vetami. Aj tým, ktorým je autorov idealistický prístup cudzí, treba odporučiť, aby si spomínané pasáže prečítali sami. Silnou témou, ktorú naznačila už jeho predošlá kniha – Rozprava o zjednotení ľudstva – je napríklad dôraz na jednotnosť, nedeliteľnosť ľudskej spirituality; z textu cítiť nesmierne silnú túžbu po harmónii a utíchnutí konfliktov. Mnohé pasáže „pozitívnej“ časti knihy sú zjavne hlboko osobne prežité a precítené. Chvályhodné je aj to, že hoci Chmelár sa s existujúcimi vierami zhoduje v potrebe vnútornej premeny jednotlivca, uvedomuje si zároveň, že kríza, v ktorej žijeme, je spoločenská a ako taká musí byť riešená aj premenou spoločnosti. Problematickejšie už je, ako si túto premenu predstavuje. V priamom protiklade s boľševikmi, ktorí chceli robiť revolúciu s „ľuďmi takými, akí sú“, je Chmelár vysoko prieberčivý a chce budovať novú spoločnosť len s „ľuďmi nového typu“. Doslova píše: „Všetky veľké hnutia dejín sa začínali vyčlenením z väčšinového stáda. Na počiatku je vždy sekta – ľudia zvláštni, tak trochu asertívni, uvedomujúci si dôsledky svojej voľby.“ (str. 151) Tretia možnosť, že totiž celkom bežní, „postihnutí“ a „skazení“ ľudia-odtlačky dnešnej spoločnosti by sa práve v procese svojho úsilia o lepšiu spoločnosť, ba priamo v dôsledku tohto úsilia mohli aj sami meniť, mu nenapadne. Čo teda od svojich „ľudí zvláštneho razenia“ autor očakáva? Mali by úplne opustiť doterajší spôsob života, „nekolaborovať so systémom“ (vôbec nekonzumovať jeho produkty?), vytvárať alternatívne komunity a „posväcovať ich mravný rozmer“. Tieto komunity by sa mali postupne zjednocovať do akéhosi spoločenstva fungujúceho na alternatívnych vzťahoch, ktoré utvorí zásadne nenásilnú „opozíciu voči štátu“. Chmelár neudáva podrobnosti toho, prečo by sme mali očakávať rast počtu komunít, ani spôsob ich vzájomného prepojenia, ani podobu ich opozície voči štátu. Vôbec nie je jasné, prečo by postup, ktorý odporúča, mal viesť k výsledku, ktorý si želá – teda k nesmierne hlbokej celosvetovej transformácii spoločnosti. Celá podmanivá predstava totiž nepripomína nič väčšmi, ako modelové kolónie utopického socialistu Roberta Owena z devätnásteho storočia či neskoršie izraelské kibuce. Hoci to podobným pokusom nič neuberá na ich hodnote, predsa len je fakt, že v konečnom dôsledku takéto dobrovoľné odchody z väčšinovej spoločnosti k jej transformácii neviedli. Naopak, väčšinová spoločnosť ich napokon poväčšine opäť pohltila. Chmelár nám nedáva dôvod veriť, že by to tentoraz malo byť nejako inak. Veriť či myslieť? Svet nie je na predaj si stanovil latku veľmi, veľmi vysoko. Chcel by byť nielen súhrnnou kritikou dnešných pomerov, ale zároveň aj polemikou s jedným druhom riešenia krízy a návrhom riešenia radikálne nového a hlbokého. Na slovenské pomery je práca skutočne ojedinelým počinom, a preto je vlastne bez konkurencie. Každý, kto sa čo len trocha zaujíma o stav sveta, by si ju mal prečítať a vedieť sa vyrovnať s jej myšlienkami. No práve tým, že kniha slovenskú úroveň presahuje, sa dožaduje, aby sme ju hodnotili z hľadiska svetového. V takomto porovnávaní, žiaľ, už veľmi dobre neobstojí. Po prvé preto, že svojou kritickou časťou nie je vo svetovom meradle priveľmi originálna. Tam, kde autor skutočne prezentuje aj svoje pôvodné názory, ich zase rozosieva po svete novinársky ľahko, nepodrobuje ich starostlivému, často bolestnému skúmaniu, ako by sa patrilo na naozajstného mysliteľa. Ďalším kazom práce je fakt, že Chmelár fakticky obchádza problém hlavného doterajšieho pokusu zmeniť svet – „komunizmu“. Chmelárova „mravná“ kritika marxizmu by totiž mohla byť rovnako dobre napísaná pred sto rokmi, ako dnes; z historickej skúsenosti tohto hnutia nevyvodzuje vôbec nič. Je to, ako keby sa roky 1917 – 1989 vlastne nikdy neodohrali. Aj v dôsledku toho autor v skutočnosti nie je schopný obzor marxizmu prekročiť. Racionalizmus a marxizmus predsa vznikli z nejakých konkrétnych príčin, ako reakcia na nedostatky dovtedy ponúkaných myšlienkových systémov. Kým tieto nedostatky existujú, budú stále znova pudiť ľudí k snahe ich prekonať. Návrat do hlbín histórie ešte pred Marxa – ba vôbec pred osvietenstvo –, preto nie je nijakým riešením. Znamenal by pchať hlavu do piesku pred faktom, že mnohotisícročné dejiny náboženstva ešte nikde na svete k skutočnému oslobodeniu človeka neviedli. Že k nemu neviedli ani moderné ideológie? Veru nie. Skutočný pokrok však možno dosiahnuť len úsilím prekonať ich rovnako, ako sa tieto myšlienkové systémy pokúsili prekonať náboženstvo. To znamená nebrodiť sa späť proti prúdu času, ale naopak – pustiť sa do uvážlivého, ale rozhodného postupu vpred. Neskrátená podoba recenzie a diskusia sú uverejnené na stránkach www.hejrup.sk

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama