Program Fideszu je zámerne nejasný

Parlamentné voľby u našich južných susedov sa skončili podľa očakávania. Veľké víťazstvo strany Fidesz prináša do maďarskej politiky veľké zmeny. Ako môže nové rozloženie politických síl ovplyvniť naše susedské vzťahy?
Počet zobrazení: 2344
P4283804-m.jpg

Parlamentné voľby u našich južných susedov sa skončili podľa očakávania. Veľké víťazstvo strany Fidesz prináša do maďarskej politiky veľké zmeny. Ako môže nové rozloženie politických síl ovplyvniť naše susedské vzťahy? Odpoveď na túto otázku hľadali v diskusii Klubu Nového slova politológ László Öllős z Katedry politológie a európskych štúdii Filozofickej fakulty Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, prezident organizácie Fórum inštitút pre výskum menšín v Šamoríne, a diplomat a publicista Viliam Roth, niekdajší chargé d´affaires ČSFR a neskôr SR v Budapešti. Hostia Klubu Nového slova politológ László Öllős a bývalý chargé d´affaires v Maďarsku Viliam Roth Spracovala Eva Blažeková Čo sa v maďarskej politike po voľbách zmenilo? László Öllős: Výsledky volieb v Maďarsku sú obrovskou zmenou doterajších politických pomerov. Dve tradičné strany, ktoré fungujú v krajine od roku 1990, sa do parlamentu nedostali. Namiesto Slobodných demokratov a Maďarského demokratického fóra, ktoré vypadli, tam pribudla nová radikálna a extrémistická strana Jobbik, ako aj strana zelených. A stalo sa voľačo, čo sa stáva málokedy – jediná strana získala ústavnú väčšinu. Neznamená to, že za Fidesz hlasovali tretiny voličov. Stačila mu jednoduchá väčšina nad 50 percent, pretože v maďarskom volebnom systéme sa asi polovica parlamentných kresiel získava prostredníctvom väčšinového volebného systému. To, aj vďaka roztrieštenosti druhej časti politického spektra, prinieslo Fideszu dvojtretinovú väčšinu. Predchádzajúca vládna socialistická strana utrpela zdrvujúcu porážku. V súčasnosti vo vnútri MSzP prebiehajú hádky a nedá sa vylúčiť, že nastane výrazná generačná zmena politikov alebo sa strana dokonca rozdelí. Viliam Roth: Viem si predstaviť, ako to zašumí v Bruseli, keď príde Viktor Orbán po prvý raz do pléna. Nie je to síce nečakaná, ale zato totálna zmena. Bude sa musieť „vpasovať“ do novej skutočnosti, nie robiť rozruch, aký sľubujú fatalisti na Slovensku. Prečo je to dôležité pre Slovensko? L. Öllős: Oba štáty, Slovensko a Maďarsko, majú medzi sebou najdlhšiu spoločnú hranicu, sú odsúdené na večné susedstvo a parlamentné voľby v jednej z týchto krajín nikdy nie sú bez vplyvu na suseda. V slovenských predvolebných kampaniach maďarská otázka rezonuje od prvých slobodných volieb v roku 1990 až dodnes. V. Roth: Slovensko-maďarské vzťahy sú u nás diskutovanou témou od krčmy po parlament. Nemôžeme ich však považovať za stratené len preto, že je pri moci Orbán. Pre politológov je nastupujúci premiér ťažký oriešok: Má kvetnatú, starosvetskú rétoriku, ktorou pôsobí na starších voličov, zároveň je dynamický, čím imponuje mladším. Ako absolvent Oxfordu je „ťažký intelektuál“, no vie komunikovať aj s jednoduchými ľuďmi. Ako pracovník prezidentskej kancelárie som bol niekoľkokrát svedkom ostrých debát, či už medzi Ivanom Gašparovičom a Lászlóom Sólyomom alebo predtým medzi Rudolfom Schusterom a Ferencom Mádlom. Videl som prezidenta Gašparoviča, skrúšeného po poslednom bilaterálnom stretnutí s maďarským kolegom, aj prezidenta Sólyoma, ktorý po dvojhodinovej debate s naším prezidentom na domácej pôde počas samitu krajín V4 rezignoval pod paľbou slovenských argumentov: „Máte pravdu, ale ako to poviem svojim?“ povedal. Je to čiastočne preto, že politici sú odkázaní na nálady obyvateľstva. Nemôžu ich popierať a ani iba akademicky nastoľovať témy. Nemyslím si však, že slovensko-maďarské vzťahy sú naveky odsúdené na konfrontáciu a konflikt. Už sme sa vystrábili z najhoršieho, bez ohľadu na budúce konštelácie v našom aj maďarskom novom parlamente. Politici nemôžu naveky vybíjať svoju energiu v sporoch, ktoré k ničomu nevedú a obnažujú nás pred svetom ako málo vyspelé demokracie. Stačí prestať robiť to, k čomu zvádzajú nálady medzi médiami a politikmi – šermovať historickými krivdami. V maďarskej volebnej kampani sa nevyskytol motív protislovenských nálad, čo považujem za pozitívny a ústretový element. Slovákov a Maďarov nerozdeľuje osobná nenávisť a nevraživosť. Vášne však vzkypia, keď sa hovorí o historických udalostiach. Prečo Maďari tak ťažko vnímajú Trianon a nevedia sa zbaviť pocitu, že prišli o časť svojho územia? Ako vnímate maďarský pocit krivdy a ich revizio­nistické predstavy? L. Öllős: To, že Trianon bol spravodlivý, nebudete počuť ani odo mňa. Vnímam ho očami maďarského učenca Oszkára Jásziho, ktorý ešte počas existencie Rakúsko-Uhorska napísal, že ak sa veľkú monarchiu nepodarí sfederalizovať a demokraticky vyriešiť národnostné pnutia, rozpadne sa a malé národíky sa balkanizujú. Pre zopár štvorcových kilometrov budú ochotné urobiť hocičo. A bolo tak. Pre lepšiu analýzu sa musíme ponoriť do filozofických hlbín – ku koreňom nacionalizmu. Pri zrode tohto fenoménu v 18. storočí prebehla zaujímavá diskusia medzi Immanuelom Kantom a Johannom Gottfriedom Herderom. Kant kritizuje Herderovu koncepciu dejín a úlohy toho, čo sa v nich nazýva „natio“. V ľudskej spoločnosti existuje jednotlivec z morálneho hľadiska na nižšej úrovni ako celé ľudstvo. To stojí najvyššie. Naše súčasné morálne východiská spájajú tieto dva konce v systéme ľudských práv, ktoré sú zároveň individuálne aj univerzálne. Keď však nejakú strednú úroveň, ktorá sa nachádza medzi týmito dvoma pólmi, povýšime na morálny piedestál, zlikvidujeme jedno i druhé. Budeme porušovať univerzálne práva aj práva jednotlivca. Devätnáste a dvadsiate storočie sa týkalo najmä tohto protirečenia, obzvlášť v strednej Európe. Dokážeme to v 21. storočí vyriešiť? Ak nie, naša nejednotná a neefektívna Európa prehrá súťaž so zvyškom sveta. S výsledkom prvej svetovej vojny súhlasím. Keby boli vyhrali centrálne mocnosti, teda Nemecké cisárstvo a Rakúsko-Uhorsko, svet by dnes vyzeral horšie. Európa by sa bola vrátila k polofeudálnemu systému. To, čo sa stalo potom, však odlúčilo strednú Európu od západnej. Ako predpovedal Jászi, pre pár štvorcových kilometrov sa národy stali nezmieriteľnými nepriateľmi. Vytvorili si štátiky, ktorých základnou ideou bolo nebezpečenstvo hroziace od susedov. Boli preto ochotné spolupracovať hocikedy, s kýmkoľvek a kedykoľvek len preto, aby suseda porazili. Táto tradícia žije dodnes a v jej duchu sa vychovali celé generácie, celé národné elity. Stredná Európa týmto riešením stratila aj svoju nezávislosť. Vydala sa do rúk cudzích mocností, ktoré ju chceli ovládnuť. Až dnes tu po prvý raz po dlhom čase nie sú nijaké cudzie armády. Región by sa mohol rozhodnúť, že svoj problém vyrieši. Na to však treba čosi, čo sa v iných krajinách už odohralo – zmierenie medzi národmi. V Európe takmer nenájdeme hranice, ktoré by boli vznikli z demokratického rozhodovania ľudu. Väčšinou sa utvorili ešte v stredoveku ako následok dynastických rozhodnutí alebo vojen. Aj naše hranice sú také. Je však možné sa s tým vyrovnať tak, ako to urobili štáty v západnej Európe. Čo znamená pojem mier? Nie je to akási rovnováha síl, ale len status quo. Mier znamená, že obe strany pre seba navzájom neznamenajú hrozbu preto, lebo nechcú. Nie je na to vôľa. Plus – existuje záujem spolupracovať a pomáhať si. Niekde to podľa toho naozaj funguje. Pozrime sa na Nemecko a Belgicko, Fínsko a Švédsko. Povzniesli sa nad historické krivdy, stali sa spojencami a priateľmi, početné menšiny tam nepredstavujú hrozbu, ale prepojenie. Aby sa podarilo naštartovať tento kultúrny proces u nás, treba sa pozrieť kriticky, a najmä sebakriticky na to, čo sa dialo v 19. a 20. storočí. Nie som v tomto ohľade pesimistický. Skúste charakterizovať programové dokumenty, s ktorými Fidesz vstupoval do volebného zápasu. L. Öllős: S tým programom som sa potrápil. Je viac ako nejasný, a to zámerne. Nepopularita odchádzajúcej vlády narástla do takých výšok, že fideszáci sa začali zaoberať myšlienkou získania ústavnej väčšiny už asi pred rokom. Ten cieľ ich prinútil, aby vo svojom programe ponúkali riešenia pre veľmi rozdielne sociálne skupiny a vrstvy, ktoré často majú rozdielne, ba až protichodné záujmy a hodnoty. Výsledkom je, že v podstate nepovedali nikomu nič. Iba vypúšťali balóniky. Za tými boli čísla, z ktorých sa dalo niečo len tušiť, cítiť a dúfať. A vyšlo im to. Ústavnú väčšinu však v podstate nevyhrali, zabezpečili im ju socialisti. Čo z toho bude, neviem. Ústavná väčšina je obrovské pokušenie zasahovať od základov štátneho systému. Krajina však čelí takým veľkým ekonomickým problémom, že meniť ústavu predtým, ako sa pustia do riešenia akútnych problémov, by bolo veľmi nebezpečné. Nepredpokladám teda, že sa do toho Fidesz pustí na začiatku volebného obdobia. Bude vyčkávať. Spočiatku prijme zrejme zákon o samosprávach, lebo samosprávny systém v Maďarsku je veľmi drahý a neefektívny. V menšinových otázkach však asi bude aktívny, aj vo vzťahu k Slovensku. No až po našich parlamentných voľbách. V. Roth: Žiaľ, ani mne program Fideszu veľa nepovedal. Na portáli Hungarian Spectrum sa touto otázkou zaoberajú tí, čo z volieb vyšli úplne porazení – liberálni intelektuáli. Ani oni sa v hmlistom a kvetnato štylizovanom programe nedopracovali k raciu. Nemusíme však byť nervózni, že program je nekonkrétny. Keď bude Orbán v budúcnosti musieť ísť trebárs na zasadanie premiérov členských krajín Európskej únie, kde sa rokuje vecne, kalkuluje sa a projektuje, čo potom? S tézovitým a „zašmodrchaným“ programom v Bruseli nepochodí. Čo nechcel vysvetliť pred voľbami, bude musieť odhaliť neskôr. Hmlistý a všeobjímajúci program Fideszu ťažil z nálad znechutenia politikou. Svojou nekonkrétnosťou vyšiel na pol cesty v ústrety rozmanitým očakávaniam. A to tak, že ešte aj Slováci v Maďarsku, o ktorých sa toľko bojíme, tiež zväčša volili Fidesz. Prečo? Nie preto, že Orbán je úžasný. No u iných nenašli nič, čo sa týka dôchodkov, kultúry či skvalitnenia cestných komunikácií. To sú veci, ktoré ich zaujímajú. Napokon, aj prezident Gašparovič bol prekvapený, keď prišiel do Mlynkov, najväčšej slovenskej dediny v Maďarsku. Nedalo mu nespýtať sa, či raz bude do dediny viesť aj nejaká lepšia cesta, po ktorej by mohla prejsť prezidentská kolóna. Dvojtretinová väčšina v parlamente môže byť Fideszu napokon aj na príťaž. Nespokojnému občanovi totiž vláda čosi dlží a musí preňho veľa urobiť. Fidesz bude musieť dešifrovať a aplikovať svoje úchvatné heslá. Súčasný počet Maďarov je výsledkom asimilácie Rumunov, Slovákov, Chorvátov či Srbov, ktorí tvorili 80 percent obyvateľstva uhorskej monarchie. Takže ak bol Trianon nespravodlivý, bolo spravodlivé rakúsko-uhorské vyrovnanie z roku 1867? L. Öllős: Tieto čísla asi nesedia, ale to nie je teraz podstatné. Samozrejme, že vyrovnanie bolo nespravodlivé. Na otázku prečo, však nemôžeme odpovedať len z pohľadu našich historických krívd. Nerobme tú istú chybu, ktorú Herderovi vyčítal Kant: z vlastného záujmu netvorme všeobecne platnú normu. Druhý bude mať totiž iný názor a potom nenájdeme spoločný univerzálny menovateľ. Čo je to národná sloboda? Ako by sa bolo dalo dosiahnuť, aby prevažná väčšina obyvateľov bývalého veľkého mnohonárodného štátu pocítila, že žije slobodne? Treba skúmať, z čoho sa skladá národná sloboda v živote jednotlivca. Žiaľ, teoreticky sa táto problematika začala riešiť až v posledných desaťročiach minulého storočia. V 19. storočí sa na tento problém nazeralo predovšetkým kolektivisticky a z toho vyplývajú chyby, ktoré sa stali. Aténina sova vraj vylieta až na súmraku. Je to skutočne tak, fenomény sa začínajú skúmať až vtedy, keď zanikajú. Národná sloboda spočíva v tom, že človek môže v maximálnej miere disponovať prostriedkami, z ktorých sa skladá moderné národné vedomie. Jeho jazyk je rovnoprávnym úradným jazykom, môže používať štátne inštitúcie na rozvoj svojej národnej kultúry a národné symboly ako súčasť štátnych symbolov. Človek má efektívnu reprezentáciu v rozhodovacom systéme štátu, najmä v otázkach vlastnej kultúry, a vníma sa ako rovnoprávny, hodnotný občan. Rakúsko- uhorské vyrovnanie z tohto hľadiska spravodlivé nebolo. Nespĺňa prevažnú väčšinu týchto kritérií. Problém je v tom, že ani to, čo nasledovalo, nebolo spravodlivé. Stredná Európa svoje nacionálne obdobie nezvládla, naši predkovia to pokazili. Musíme to však pokaziť aj my? Ak áno, región pôjde ďalej dolu vodou. Spomínali sa príklady z Belgicka a Fínska, kde príslušníci štátotvorného národa pekne nažívajú s menšinami. No ako sa Maďari správajú voči svojim krajanom v zahraničí? A pamätajú si vôbec, že voľakedy žili menšiny aj na ich území? L. Öllős: Vybral som tieto príklady ako ukážku národov, ktoré menšinovú politiku nepokazili. Preniesli sa cez krivdy, ktoré sa udiali v histórii. Nemecké obyvateľstvo sa ocitlo v Belgicku tiež až na základe úprav hraníc po prvej svetovej vojne. Fínsko bolo dlhé stáročia obsadené Švédmi, nebola to suverénna krajina, napriek tomu Fíni nemajú pocit, že sa musia bývalým okupantom revanšovať. Má súčasný človek právo mstiť sa na druhom za to, čo sa udialo v minulosti? Nemôžeme za to, čo spravili naši predkovia. No sme zodpovední za to, čo robíme teraz a ako vnímame to, čo naši predkovia napáchali. Menšiny v Maďarsku bez výnimky žijú roztrúsene a sú pomerne málo početné. Ťažko s nimi niečo robiť. Veľa škody napáchalo, že v druhej polovici 60. rokov počas Kádárovho režimu zanikla prevažná väčšina národnostných škôl. Niektoré menšiny už v predchádzajúcich generáciách stratili svoje elity – napríklad slovenská – aj vinou presídľovacej politiky. Slovenská inteligencia po druhej svetovej vojne z Maďarska odišla. Zostali predovšetkým sedliaci. Dnes menšiny využívajú systém kultúrnej autonómie. Majú samosprávy, ktoré sú demokraticky volené a ich kompetencie sústavne rastú. Dostali do svojich právomocí školy. No pri rozptýlene žijúcich menšinách sa ťažko presadzuje, aby sa čoraz viac predmetov vyučovalo v ich jazykoch. Menšiny v Maďarsku v podstate nie sú životaschopné bez cieľavedomej a komplexnej pomoci materských štátov, aj keď vznik kultúrnych samospráv mal obrodzujúci efekt. Počet tých, čo sa hlásia za príslušníkov menšín, vzrástol, asimilačný trend sa obrátil. Zvýšil sa aj počet ľudí, ktorí zapísali svoje deti do menšinových škôl. Voľakedy bolo maďarských Slovákov 400-tisíc, dnes ich je 20-tisíc. Ako si to vysvetľujete? L. Öllős: Neviem, či to bolo 400-tisíc. V období mierových rokovaní po prvej svetovej vojne sa účelovo operovalo s číslami v záujme kreslenia hraníc smerom na juh. Takže údajom z toho obdobia veľmi neverím. No uznávam, že Slovákov v Maďarsku bolo kedysi oveľa viac ako dnes. S maďarskými Slovákmi to však nie je beznádejné. Na našom kozmopolitnom postschengenskom svete je dobré to, že dvojitá národná a kultúrna identita nie je na škodu, skôr naopak. Maďarský Slovák môže dnes bez problémov patriť sem i tam, nemusí sa rozhodovať pre jednu možnosť. Je to výhodné kultúrne a môže byť aj ekonomicky. V Maďarsku sa všeobecne o Slovákoch a hlavne o Slovensku veľmi pozitívne hovorilo celú minulú dekádu. Slovensko išlo ekonomicky hore a Maďarsko dolu, takže sa severný sused stal permanentnou témou v maďarskej tlači ako pozitívny príklad transformovanej krajiny. Všetci kritici, ktorí sa pustili do maďarských ekonomických omylov, argumentovali najmä úspechmi Slovenska. Slováci však túto pozitívnu náladu na rozvoj lepších vzťahov nevyužili, ba si ju ani nevšimli. V. Roth: Ignorovania a nevyužitie obdobia, keď bolo Slovensko pre Maďarov ekonomickým referenčným rámcom, je slovenský gól do vlastnej bránky. Nemali sme byť k tomu takí nevšímaví, aspoň v akademických kruhoch sa to malo pertraktovať. Nie som Huráslovák, ani Antimaďar. Mrzí ma, že keď som z nášho veľvyslanectva v Budapešti posielal domov pozitívne správy o postojoch Maďarov k hospodárskemu vývoju na Slovensku, narážal som na problémy. Aj v akademických a politických kruhoch. Akoby som mal mať pocit, že keď dačo maďarské pochválim, som vlastizradca. Dnes už dobre vieme, že maďarská starostlivosť o krajanov kdekoľvek vo svete je efektívna. Iní ju už kopírujú. Len my sa „zašprajcujeme“ a nič nerobiac hundreme, že naša menšina upadá. Treba pripomenúť, že všetkých maďarských politikov zaväzuje k starostlivosti o menšiny v zahraničí ústava. My v našej ústave nemáme článok, ktorý by tak explicitne hovoril o našich krajanoch vo svete. Slovákov v Maďarsku nikdy nebude opäť 400-tisíc. Naša politika voči krajanom sa redukuje na procesie, ktoré chodia do Békešskej Čaby, považujúc to div nie za svoju svätú povinnosť. Pri jednej takej príležitosti našim politikom priamo povedala predstaviteľka miestnych Slovákov: „Z peňazí, ktoré dostávame od maďarského štátu na realizáciu svojho národnostného života, akurát hostíme delegácie slovenských politikov!“ Tí prídu utešiť, posľubovať, ale fakticky sa o krajanov nestarajú a nepomáhajú im. Žiaľ, je to tak. Keď začalo Maďarsko s elánom realizovať článok svojej ústavy o starostlivosti o menšiny, písali sme z Budapešti domov: Robme aj my niečo! Vieme ústavu novelizovať pre kadejakú maličkosť, v tomto však nie a nie urobiť poriadok. Nezáviďme preto Maďarom, čo v ústave majú. Konfrontujme radšej vlastných politikov s našimi záujmami. Kedysi boli študenti maďarskej národnosti na našich univerzitách prínosom. Vnášali do diskusie nový pohľad, čítali inú literatúru, ktorá sa na Slovensku ešte neprekladala. Dnes u maďarských rodičov panuje trend posielať deti do škôl do Budapešti či Komárna. Všetci sa tam však nepomestia, ani na to nemajú prostriedky. Navyše, niektoré fakulty sú kvalitnejšie na slovenských školách. Z tých však maďarskí študenti v poslednom čase predčasne odchádzajú, lebo nezvládajú štúdium pre slabú znalosť slovenčiny. Rodičia svojím „národovectvom“ na úkor budúceho profesionálneho uplatnenia potomkov tak svojim deťom škodia. Ak je mladý človek šikovný, je chyba, ak ho iba jazyk diskvalifikuje zo štúdia... L. Öllős: Mám na to trochu iný názor. Keď tento problém chceme pochopiť, mali by sme sa vrátiť k starším slovenským mysliteľom, napríklad k Ľudovítovi Štúrovi. Ten vám vysvetlí, prečo je dôležité študovať v materinskom jazyku. Lebo v ňom sa rozvíja osobnosť najlepšie a najefektívnejšie. Z Univerzity Komenského mám osobnú skúsenosť, že len pre neznalosť slovenčiny z nej nik nevypadol. Za pol roka sa aj menej znalí po slovensky doučili. Vypadli tí, ktorým sa nechcelo učiť. V. Roth: Nemyslím si, že je múdre, aby deti z rodín národnostných menšín odmietali školy v štátnom jazyku. Hrozí im, že potom na celý život zapadnú do svojho „geta“. Tí Maďari na Slovensku, ktorí nechcú využívať slovenské školstvo, sa oberajú o ekonomicky výhodnejšie a celkovo pohodlnejšie voľby. Zasievajú tým aj národnostnú nespokojnosť. Viktor Orbán má jasnú diplomatickú koncepciu – veľké Maďarsko. Všetkých poslancov Európskeho parlamentu maďarskej národnosti bez ohľadu na ich štátnu príslušnosť verejne považuje za maďarských zástupcov. Je to normálne? V. Roth: Ani všetci po maďarsky hovoriaci europoslanci dokopy nepredstavujú veľkú silu. Zo Slovenska sú dvaja, z Rumunska jeden, dokopy ich je zo 25 plus jedna belgická poslankyňa, ktorá sa vždy stavia na ich stranu. Proti komu majú v 750-člennom Európskom parlament buntošiť? Nie sú silou, ktorá by dokázala zbúrať základy medzinárodne uznávaných noriem spravovania menšinových otázok v Európskej únii.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984