Jožko Piťo

Jožko Piťo sa narodil v rokoch 1791 - 1800 v Tekovských Lužanoch (predtým Veľké Šarluhy) v okrese Levice. Hrať na husliach sa naučil v desiatich rokoch od svojho strýka. Keď narukoval na vojnu, pridelili ho k pešiakom v talianskom Miláne. Ako talentovaný hudobník sa dostal do plukovnej kapely, kde hral najprv na skúšku pred zhromaždenými dôstojníkmi a neskôr ho prijali do vojenskej cigánskej kapely, kde ho hneď určili za primáša.
Počet zobrazení: 1849

Jožko Piťo sa narodil v rokoch 1791 - 1800 v Tekovských Lužanoch (predtým Veľké Šarluhy) v okrese Levice. Hrať na husliach sa naučil v desiatich rokoch od svojho strýka. Keď narukoval na vojnu, pridelili ho k pešiakom v talianskom Miláne. Ako talentovaný hudobník sa dostal do plukovnej kapely, kde hral najprv na skúšku pred zhromaždenými dôstojníkmi a neskôr ho prijali do vojenskej cigánskej kapely, kde ho hneď určili za primáša. S vojenskou kapelou chodil potom i on verbovať chlapcov na vojnu. Slovensko vtedy nemalo svoje oficiálne hudobné teleso ani svoju filharmóniu, ani operu či ľudový umelecký kolektív. Piťo to všetko svojím skromným spôsobom suploval. Národný život sa vtedy sústreďoval okolo Matice slovenskej a Piťo sa dal do jej služieb. Preto získalo Piťovo účinkovanie v Martine a Liptove mimoriadny význam a dosah v dejinách slovenského národa i v dejinách slovenskej hudby. Jozef Piťo sa v mladosti nenaučil hrať z nôt a ako dospelý sa o to ani nepokúšal. Táto skúsenosť mala vplyv na jeho hudobný prejav. Slovenské ľudové piesne spoznal Piťo po príchode na Liptov, kde mu hneď učarovali na celý život. Učil sa ich tak, že v lete chodil s husľami po liptovských poliach a lúkach a z úkrytu tajne počúval spev žien pri poľných prácach. Takto vypočuté a čiastočne osvojené piesne si potom chodil upravovať pre svoju kapelu do Beňadikovej k chudobnému slovenskému zemanovi Jurovi Lubymu. Piťo mal výborný sluch a jedinečnú hudobnú pamäť: na prvé počutie si vedel zapamätať melódiu a vedel ju potom dokonale interpretovať. Takmer všetci zemania mali svoju obľúbenú pieseň a dávali si ju od Piťa hrávať. S prvou manželkou Veronikou Verešovou, dcérou krčmára z Bátoviec, mal dvanásť detí. Syn Alexander Šándor bol nadaný huslista. Poznal noty a určitý čas učil deti mikulášskych mešťanov hrať na husliach a cimbale. Do nôt zaznamenal otcom hrané ľudové piesne, ktoré vyšli pod názvom Trávnice. S mladším bratom Gustávom hral po celom Uhorsku. Gustáv bol v poradí ôsmy syn, takisto bol výborným huslistom, i keď nepoznal noty. Po otcovi prevzal kapelu a veľa rokov bol jej primášom. Kapela bola obľúbená i mimo hraníc Uhorska. Jozef Piťo zomrel 22. marca 1886. Jeho rakvu niesli liptovskí zemania na neďaleký mikulášsky cintorín, kde ho pochovali vedľa váženej rodiny z Vrbice. Jeho hrob pôvodne označovala kamenná tabuľka, ktorú onedlho nahradil liatinový kríž s textovou tabuľkou. Cintorín v roku 1980 zrušili v súvislosti s výstavbou mestského centra. Liatinový kríž s tabuľkou a Piťovým menom má byť umiestnený v mikulášskom Dome smútku na malom symbolickom cintoríne národných a kultúrnych predstaviteľov Liptovského Mikuláša. Spomienka na jeho čarovnú hru je na Liptove stále živá.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984