Paradoxy demokracie

Prežili sme zaujímavých štrnásť rokov. Mnohým z nás sa v zásade zdvojnásobil vek, pre niektorých je tento čas iba zlomkom ich niekoľkorežimového života. Najväčšmi ma však dnes zaujíma skupina ľudí, ktorých zachytil „bod zlomu“ v strede ich aktívneho života.
Počet zobrazení: 2911

Prežili sme zaujímavých štrnásť rokov. Mnohým z nás sa v zásade zdvojnásobil vek, pre niektorých je tento čas iba zlomkom ich niekoľkorežimového života. Najväčšmi ma však dnes zaujíma skupina ľudí, ktorých zachytil „bod zlomu“ v strede ich aktívneho života. Pracovali a tvorili vtedy a v obmenenej podobe tak robia aj dnes. Väčšinu z nich tvoria málo viditeľní a celkom bežní občania. Postupne sme teda vyfiltrovali poslednú skupinu, ktorej by som chcel zablahoželať k narodeninám. Nazvime ju „štrnásťroční“. V novembri 1989 začali nový život s novou identitou. Z mnohých prisluhovačov režimu sa stali presvedčení antikomunisti a konzervatívci, sú najhlučnejšou časťou našej spoločnosti a verným okolím niektorých oficiálnych disidentov, ktorých počtom sa Slovensko nemôže práve vystatovať. Naši štrnásťroční tínedžeri sa naozaj správajú tak, akoby sa narodili na novembrových demonštráciách a ich moralizovanie nepozná sebakritiku a ani hranice. Nedávno mi pri obdobnej debate povedal jeden z apologétov „štrnásťročných“, že vraj pochopili svoje hriechy, a preto dnes potrebujú byť v prvých líniách. Smiešne. Veď práve oni zrelativizovali pojem chrbtová kosť a práve ich ortodoxná pravica využíva na šírenie trápnych a z diaľky importovaných neaktuálnych dogiem. Aj kvôli takýmto mnohokabátnikom sa veľmi ťažko objektívne hodnotí to, ako sa to stalo a najmä čo sa vlastne stalo. Každá diskusia z tohto súdka sa stáva divokou jazdou na tenkom ľade, v ktorom sú navyše uložené nášľapné míny. Neviem, ako to vnímajú ostatní, ale zdá sa mi takmer nemožné diskutovať o niektorých témach, kde má „pravá“ skupina monopol na pravdu. Porovnávanie úrovne života obyvateľov pred rokom 1989 a po ňom sa stáva nebezpečné, nesúhlas so zahraničnou politikou nového večného spojenca je priam útokom na demokratické hodnoty! Nedávno som bol na Kube, no uvedomil som si, že už aj vlastný cestovateľský záujem musím podriaďovať ideologickým normám, ktoré naordinovali slovenskej spoločnosti cenzori. Po dvoch vetách dojmov z tej krajiny ma obvinili z obhajoby diktátora, keďže som povedal, že tam ľudia neumierajú hladom a naoko sú šťastní. To vraj nemôže byť pravda! A sme znovu tam, kde sme boli pred Novembrom 89, keď mi deti v škole neverili, že sa v západnom Nemecku nebojuje a že tam neumierajú ľudia od hladu. Lenže prípad detí je pochopiteľnejší ako prípad naoko vzdelaných dogmatikov, ktorí už nerozoznávajú PR ich chlebodarcov od zdravého úsudku. Jedným z argumentov proti Kube býva nemožnosť vyjadriť svoje názory na verejnosti. Ak sa to náhodou napriek tomu stane, bývajú dotyční terčom útokov zo strany vládnych médií. Nie je to však podobné aj u nás? Keď manifestujú tí, ktorí nie sú režimu po vôli, stávajú sa terčom výsmechu mainstreamových médií. Už sa nepatrí manifestovať, veď vraj máme demokraciu. Tá je však dynamickým pojmom. Presne štrnásť rokov po nežnej revolúcii sa preto o 14.00 zúčastním na zhromaždení Za slobodné voľby na Hlavnom námestí v Bratislave. Nechcem totiž, aby vo voľbách mohli kandidovať len bohaté strany, ako sa to snaží uzákoniť nová etablovaná elita! Je to paradox doby, však?

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984