Reklama
Reklama

Po čom ženy túžia

„Už samotný pohľad na ženské telo poúča, že žena nie je určená na veľké duševné ani telesné činy. Nespláca svoj dlh životu konaním, ale trpením, pôrodnými bolesťami, starostlivosťou o dieťa a poddanstvom voči mužovi, ktorému má byť trpezlivou a potešenie prinášajúcou družkou. Ženy sú detinské, figliarske a majú obmedzenejší rozhľad, skrátka sú po celý život veľkými deťmi. Akýmsi stredným stupňom medzi dieťaťom a mužom, tým pravým človekom,“ takto charakterizoval ženské pohlavie nemecký filozof Arthur Schopenhauer.
Počet zobrazení: 1516
4Barsa-m.jpg

„Už samotný pohľad na ženské telo poúča, že žena nie je určená na veľké duševné ani telesné činy. Nespláca svoj dlh životu konaním, ale trpením, pôrodnými bolesťami, starostlivosťou o dieťa a poddanstvom voči mužovi, ktorému má byť trpezlivou a potešenie prinášajúcou družkou. Ženy sú detinské, figliarske a majú obmedzenejší rozhľad, skrátka sú po celý život veľkými deťmi. Akýmsi stredným stupňom medzi dieťaťom a mužom, tým pravým človekom,“ takto charakterizoval ženské pohlavie nemecký filozof Arthur Schopenhauer. Jeho súčasník, rakúsky psychoanalytik Sigmund Freud nie je vo svojej teórii pohlavného rodu o nič jemnejší. Muž je vďaka anatomickej odlišnosti genitálií, penisu, a s tým spojenej psychickej situácie na vyššej úrovni kultúrneho vývoja. Proces rodovej identifikácie je vo Freudovej perspektíve výsledkom „udalostí“ raného sexuálneho vývoja. Začína sa tým, že žena mužovi penis jednoducho závidí a čiastočné zadosťučinenie nachádza aspoň v porodení mužského potomka. Momentom sebaidentifikácie muža je zápas s otcom o svoje sebapotvrdenie ako vlastníka penisu, a teda nositeľa oprávnenia zmocniť sa matky a potenciálne ďalších žien. Samozrejme, mužská identita je založená pozitívne, ženská negatívne. Ukážkový patriarchát. Nositelia oboch pohlaví sú pôvodne jedným – „dievčatko je malým mužom a chce ním zostať, podarí sa to však len chlapčekovi“. Libido má totiž tiež mužský charakter. Vláda človeka (muža) nad svetom je tak potvrdená Freudovým zlomovým objavom nevedomia. Na útok na freudovský falocentrizmus nebolo treba dlho čakať. Ako už napovedá samotný názov knihy Pavla Baršu Panství člověka a touha ženy, jeden z možných variantov kritiky moderného humanizmu, ktorý postavil človeka a jeho rozum do stredu sveta ako jeho pána, je feminizmus. A nielen ten, o radikálne spochybnenie tohto Freudovho projektu sa postaral aj radikálny ekologizmus či multikulturalizmus. Podtitul Feminismus mezi psychoanalýzou a poststrukturalismem zase vymedzuje dva brehy feministickej kritiky humanistickej liberálnej tradície. Freud a štrukturalisticky orientovaný Lacan vysvetľujú hierarchický vzťah medzi mužom a ženou ako nevyhnutný dôsledok prechodu človeka od prírody ku kultúre. A tá je, ako inak, patriarchálna. Postštrukturalizmus však odmieta absolutizáciu protikladov, vrátane protikladu pohlavného rodu muž/žena, na ktorom stojí a padá psychoanalýza. Rod je určovaný a hlboko zakorenený v štruktúre myslenia, v spoločenskej rovine, kde jednu z hlavných rolí zohráva jazyk a moc, opäť typicky mužské nástroje. Feminizmus, sústreďujúci sa na dichotómiu pohlavného rodu a operujúci v prieniku psychoanalýzy a postštrukturalizmu, považuje hierarchickú dichotómiu dvoch rodov za latentne prítomnú vo všetkých ostatných dichotómiách. Kritika mužského nároku všeobecnej reprezentatívnosti, ktorá z muža robí prototyp človeka, však môže skĺznuť do oslavy alternatívnej ženskej identity, či môže dokonca za prototyp človeka vyhlásiť ženu. Falošný univerzalizmus patriarchátu by tak bol nahradený len jeho matriarchálnym variantom. Aby táto premena patriarchálnej civilizácie nebola len vykročením k radikálne inému svetu, ale aby spočívala „v trpezlivom rozohrávaní štruktúr sveta tohto“, je potrebné postštrukturalistickú kritiku esencialistického ponímanie subjektu a identity vhodne skombinovať s psychonalytickými pojmami nevedomia a sexuality. Úspešnosť tejto premeny bude meraná relativizáciou dichotómie muž/žena. Ako Barša poznamenáva, „rodová diferencia nezmizne (čo by sme si bez nej počali?)“, bude však čím ďalej tým viac braná len ako jedna z mnohých ostatných diferencií a zároveň prestane reprezentovať hierarchický vzťah moci. Baršova kniha je vďaka svojmu širokému interdisciplinárnemu záberu, ktorý siaha od politickej a morálnej filozofie cez psychoanalýzu a sociológiu k semiológii a teórii umenia, dôkladným a prehľadným zhrnutím ženského myslenia posledných takmer tridsiatich rokov a čitateľov zoznamuje s významnými predstaviteľkami i predstaviteľmi posthumanistickej kritickej teórie moderného humanizmu. Jednotlivé kapitoly sa dajú čítať nezávisle od seba, kniha je tak prístupná pre čitateľov, i keď pre náročných, s rôznym intelektuálnym zázemím. Čo by asi v úvode spomínaný pán Schopenhauer povedal na vtip kolujúci v dnešných dňoch na internete: Viete, prečo nemožno v behu znásilniť ženu? Lebo ona beží so zdvihnutými sukňami oveľa rýchlejšie ako muž, ktorý má spustené nohavice... V jeho „čase“ by táto úsmevná pointa pravdepodobne úsmev na tvári nevyvolala. Po viac ako dvadsiatich piatich rokoch spochybňovania univerzálnosti ženskej podriadenosti, ktorá existuje v každom sociálno-ekonomickom systéme a v spoločnostiach všetkých vývojových stupňov, je súčasný sociálny systém so svojimi rolami predsa len trochu ďalej. Posthumanistický program sa však omnoho ľahšie deklaruje, ako uskutočňuje. A peripetie cesty, ktorú prešli rôzne feministické teórie v poslednom štvrťstoročí 20. storočia, usilujúce o oslobodenie z protikladu muž/žena a nastolenie matriarchátu, dokumentuje Baršova kniha. (Pavel Barša: Panství člověka a touha ženy. Feminismus mezi psychoanalýzou a poststrukturalismem. SLON, Praha 2003. 323 strán.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama